Trať mládeže vybudovali desaťtisíce mladých, odmenou bola košeľa a odznak

Odmenou pre mladých ľudí, ktorí presne pred 65 rokmi vybudovali slávnu Trať mládeže, bola zväzácka košeľa, účastnícky odznak, preukaz a jednoročné predplatné novín Smena. Železnica cez náročný terén spojila Hronskú Dúbravu a Banskú Štiavnicu.

Bez trate by Štiavnica zomrela

Banská Štiavnica bola kľúčovým mestom už v stredoveku. Ťažba kovov, najmä striebra, ju vyšvihla medzi popredné a kľúčové mestá v habsburskej monarchii. Z tých čias existovalo úzkokoľajné prepojenie mesta s okolím. Po prevzatí moci komunistami sa malo všetko na Slovensku podriadiť  industrializácii. Nová doba si žiadala inú železnicu. Bez nej by mohlo zostať z Banskej Štiavnice len umierajúce mesto odrezané od ostatných priemyselných oblastí.

O názve Trať mládeže rozhodol povereník dopravy Kazimír Bezek. V mene povereníctva využil ponuku Zväzu slovenskej mládeže, ktorý sa zaviazal zabezpečiť pracovnú silu na stavbu železničného prepojenia. Povereníctvo (dnešnou obdobou je ministerstvo) zabezpečilo pokrytie nákladov.

Brigádnikov organizovali ako na vojne

K obdobiu socializmu patrili brigády a nielen mládežnícke. Táto už na začiatku prác – v apríli 1948 vybočovala z rámca. Počtom nasadenia mládežníkov i náročnosťou prác. Ťažký horský terén, nepriaznivé počasie a pred brigádnikmi stála úloha vybudovať dve desiatky kilometrov koľajníc. To však nebolo všetko, trasa obsahovala množstvo stavebných prvkov: tunel, dva mosty, tri viadukty, železničné stanice v Kozelníku, Banskej Belej a v Banskej Štiavnici a zastávku v Banskom Studenci.

Najťažšou stavbou bol most cez Hron dlhý 1,6 kilometra. Pozostával z troch polí, celková konštrukcia mostu má hmotnosť 270 ton.

Na prácach sa vystriedalo 47 162 brigádnikov, a nielen z Československa. Zapojili sa aj mladí ľudia z Albánska, Alžírska, Anglicka, Bulharska, Francúzska, Indie, Maďarska, Nórska, Poľska, Rakúska a Ukrajiny. Všetci brigádnici boli organizovaní do útvarov. Vstávali ráno o piatej hodine, večierka bola určená direktívne na desiatu hodinu večer.

Láska pri táboráku

Priemerný vek brigádnika bol 19,5 roka. Približne jednu tretinu tvorili dievčatá. Medzi brigádnikmi sa vžilo heslo: My staviame trať, trať stavia nás.

Stretli sa tu mladí ľudia naprieč celým sociálnym spektrom. Považovalo sa to za akúsi školu socializmu. Na Trati mládeže sa stretli ľudia z priemyslu, z poľnohospodárstva aj „pracujúca inteligencia“.

Nešlo len o fyzickú prácu. Projekt Trate mládeže mal aj vlastnú knižnicu. Knihy zvykli darovať aj ako dar najlepším brigádnikom. O kultúrnu obrodu sa staralo až 400 pracovníkov.

Voľný čas sa delil medzi socialistickú osvetu, posedenia pri táborákoch ale aj kultúrne večierky. Hoci o tom propaganda pomlčala, odhaduje sa, že megaprojekt má na svedomí množstvo manželstiev aj narodených detí.

Spustenie Trate mládeže si v Banskej Štiavnici pripomínajú aj po desaťročiach. Tento rok sa uskutočnila jazda historickým vlakom, koncert aj spomienková slávnosť.

Veľa prác bolo fyzicky namáhavých. (TASR)

Aby sa práce dokončili načas a Socialistický zväz mládeže splnil záväzok, museli pracovať tisícky brigádnikov. (TASR/Oldřich Staněk)

Chlapci a dievčatá – všetci na Trať mládeže! (TASR/Oldřich Staněk)

Slávnostný prvý vlak prechádza cez viadukt v Banskej Belej. (TASR/Koloman Cích)

Stavba Trate mládeže mala aj svoje Údolie radosti. (TASR/Koloman Cích)

Predseda Slovenského zväzu mládeže dekoruje hrdinov práce na Trati mládeže. (TASR/Koloman Cích)

Spustenie dopravy na Trati mládeže v Hronskej Dúbrave. (TASR/Koloman Cích)

Na spustení do prevádzky sa zúčastnili tisíce brigádnikov. V popredí plastika, ktorú odovzdali podpredsedovi vlády Viliamovi Širokému. (TASR/Anton Tarkoš)

Brigádnici potleskom vítajú slávnostných hostí v Údolí radosti. (TASR/Anton Tarkoš)