Udalosti z prelomových mesiacov roka 1989 v desiatich citátoch

Novembrové udalosti spred štvrťstoročia mali rýchly spád. Deň po dni sa uskutočňovali veľké, nezvratné zmeny. 16. novembra sa zišli na pokojnom proteste vysokoškoláci v Bratislave. Oficiálnym dôvodom bola podpora akademických slobôd. 17. novembra sa v Prahe zišli študenti na pamiatku zatvorenia vysokých škôl nacistickým Nemeckom. Študenti potom pokračovali v pochode do centra Prahy. Zbor národnej bezpečnosťami dav brutálne rozháňal obuškami. Tvrdý zásah vyvolal silnú odozvu. Nasledujúce dni ľudia žiadali jeho vyšetrenie, KSČ sa snažila všetko zamiesť pod koberec. Vo vysokých komunistických kruhoch však ešte vládlo presvedčenie, že situáciu môžu zvládnuť. Lej pár dní predtým tieto udalosti predpokladal len málokto.

1. "Československá opozícia je aj napriek zvýšenej aktivite v poslednej dobe opozíciou roztrieštenou, nejednotnou, bez politického programu. Podľa názorov väčšiny pozorovateľov v Prahe je príliš slabá na to, aby donútila vedenie ku kompromisom,“ napísal ešte na začiatku novembra jeden z popredných svetových denníkov Neue Zürcher Zeitung.

2. "Ja mám taký sen, že by sa ten náš totalitný systém prerodil v demokraciu pokojným, vecným spôsobom. Čím ďalej mám dojem, že to nepôjde. Že to je proces neobvyklý, zložitý a náročný, že sa nezaobíde bez improvizácie, bez zmätku, bez významnej úlohy náhod, bez obetí... Keď tu boli Poliaci, kamaráti zo Solidarity, tak mi to len potvrdili. Hovorili, že to je len sen, že by sa to mohlo podariť v pokoji. Že tá  potreba to všetko predebatovať, nájsť nejaký konsenzus, potom to začať pozvoľna uskutočňovať - to že je utópia. Že vraj u nás, ak to bude  - ako že to bude - to prebehne v rýchlosti, improvizovane, na kolene, v zmätkoch. S obeťami, rozkolmi, nezmyselnými a zbytočnými. Ja by som si to ako poriadkumilovný človek predstavoval inak, ale asi to nepôjde,” tvrdil Václav Havel v auguste 89. Voľný rozhovor dramatika a novinárky vznikal na jeho chalupe na Hrádečku v atmosfére, keď obaja tušili, že jeho obsah je nepublikovateľný. Stretnutia priateľov na Hrádečku mlčky pozorovala Štátna bezpečnosť. Zvláštnu pozornosť si vyslúžil spoluautorstvom  na Charte 77.

Zmeny si uvedomovali poprední predstavitelia komunistického režimu. Predstavu, že by sa mohol celý režim zrútiť, si veľmi nepripúšťali.

3. "My sme ale Charte nepripisovali význam. To bolo tisíc šesťsto ľudí, ich základňou bol zahraničný rozhlas. Jedine v Poľsku bola reálna opozícia. U nás žiadna reálna opozícia nebola, to boli skôr „žvanilové“, ktorí sa nechali živiť zo západných peňazí, schádzali sa a robili šum za pomoci cudzieho rozhlasu, ktorý zvolával demonštrácie. Najlepšie na Václavskom námestí. Tam sa zišlo sto ľudí, prihrnú sa čumilovia – a už je to demonštrácia,“ rozoberal Miloš Jakeš svoj pohľad pre časopis Reflex po 25 rokoch. Jakeš začínal ako montér v Baťových závodoch, v 89. roku bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ, čiže najsilnejšou postavou štátu. Pod vplyvom Gorbačova sľuboval program reforiem, ale bolo neskoro. Jeho pád bol rýchly. Už v 24. novembri 1989 odstúpil z funkcie a o pár dní ho dokonca zo strany vylúčili.

4. "Ľudia boli naučení, že všetky zmeny prišli zvrchu. Ale keď nič neprichádzalo, tak postupne strácali dôveru v politické vedenie, že chce a dokáže reformy urobiť. Zmena mohla prebehnúť dvoma spôsobmi. Cez dočasnú vládu reformných komunistov, ako v Maďarsku či Bulharsku, alebo rýchlym odovzdaním moci, ako sa to napokon aj stalo. V roku 1989 už na maďarský postup nebol čas, keďže reformy sa príliš odďaľovali,“ polemizoval Alojz Lorenc pre časopis .týždeň. Lorenc zastával pri zlomových udalostiach tiež jednu zo zásadných štátnych funkcií. Bol posledným náčelníkom Štátnej bezpečnosti - tajnej polície, ktorá špehovala a šikanovala svojich vlastných občanov. Lorenc v priebehu študentských zhromaždení vydal príkaz, aby bezpečnostné zložky nezasahovali, ale iba sledovali situáciu. Zbor národnej bezpečnosti situáciu vyhodnotili inak a tvrdo protesty potláčal.

5. "Veci má v rukách rádio a televízia, treba diferencovať medzi mládežou, ukázať na cieľ a metódy opozície, nech sa neporiadok neprenesie do fabrík,“ tvrdil Vladimír Lexa starší na stretnutí predsedníctva ÚV KSS ešte 21. novembra. V tom čase to bol silný komunistický káder. Vladimír Lexa starší bol členom poslednej prednovembrovej aj prvej ponovembrovej vlády Slovenskej republiky. Keď sa režim zmenil, pustil sa do podnikania.

Nie všetci komunisti videli situáciu rovnako. V rovnaký deň 21. novembra prečítal pred zhromaždeným davom v Bratislave Ľubomír Feldek Vyhlásenie radových komunistov.

6. "Vedenie KSČ označilo kritiku smerujúcu na jeho adresu a na adresu konkrétnych funkcionárov za ohrozenie socializmu. Domnievame sa, že vedenie strany, ktoré megalomansky stotožnilo samo seba so socializmom, nemá morálne právo byť ďalej vedením strany. Ako radoví členovia strany odmietame ďalej robiť španielsku stenu vedeniu, ktoré si už roky uzurpuje právo bez kontroly vládnuť v našom mene a zneužíva proti nám tzv. stranícku disciplínu, ktorou nás zaväzuje k mlčaniu.“ Pod dokument sa podpísali napríklad aj Lajos Grendel, László Szigeti, Soňa Szomolányiová, Ivan Štrpka či Ján Štrasser.

V rovnaký deň sa demonštrantom oficiálne predstavila Verejnosť proti násiliu.

7. "My sme 17. novembra vlastne nechceli zmenu režimu, my sme chceli len zrušiť, zastaviť to násilie, to všetko, čo sa dialo. Potom bolo len to, že sme, ja to mu vravím, ako stopovací pes chytili stopu, ktorá nás doviedla k zmene režimu. Cez všetko, čo z toho vyplývalo. Povinnosť naučiť sa, ako sa spravujú veci verejné, naučiť sa, ako fungujú politické strany. Však my sme ako Verejnosť proti násiliu fungovali ako mimovládka, nechceli sme ísť do mocenských pozícií,“ spomínal po rokoch Ladislav Snopko - jeden z členov Koordinačného výboru VPN. Tento orgán mal rozhodujúci podiel na na formovaní postojov a ujasnení cieľov Novembra 89. Patrili do neho Ján Budaj, Martin Bútora, Miroslav Cipár, Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Eugen Gindl, Milan Kňažko, Vladimír Kompánek, Rudolf Sikora, Ladislav Snopko a Peter Zajac.

V novembri sa proces spustil a pokračoval závratnou rýchlosťou. Odstúpilo Predsedníctvo ÚV zo svojich funkcií, prepustili politických väzňov, milióny ľudí sa zapojili do generálneho štrajku. Poslanci odhlasovali zmenu Ústavy, z ktorej vypustili článok o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a o marxizme – leninizme ako v štátnej ideológii. Formuje sa nová vláda.

8. Ján Budaj: "Občianska angažovanosť sa v roku 1989 ukázala byť výbušninou, ktorá je schopná vyhodiť do povetria aj totalitný systém.“

9. Ján Čarnogurský v spomienkach pre Ústav pamäti národa: "Nezabúdajme na to, že Komunistická strana ako taká naozaj zanikla. Nebola zakázaná, ale zanikla demokratickými prostriedkami, pretože spoločnosť ju tu jednoducho nechcela.“ Čarnogurský bol v novembri jedným z prepustených politických väzňov.

10. "Pád komunizmu, november 1989, je pre mňa biblický zázrak. Kedykoľvek sme sa za komunizmu pozreli na mapu Sovietskeho zväzu, zdalo sa ľudsky nemožné, aby raz tento systém padol. A ten systém v novembri '89 padol ako domček z karát," povedal František Mikloško, vtedy katolícky disident a aktivista tajnej cirkvi. Jeden z organizátorov Sviečkovej manifestácie v roku 1988.