Horskí vodcovia spomínajú na Františka Keleho

"Bol to jeden z predstaviteľov tej predchádzajúcej generácie, ktorá urobila strašne veľa v oblasti horolezectva, prvovýstupov, objavovania lezenia, či už výškového, alebo športového. Takže je to určite obrovská strata, a to nielen z toho pohľadu športového, ale aj publikačného," konštatoval riaditeľ Horskej záchrannej služby Jozef Janiga.

František Kele je totiž autorom viacerých kníh a cestopisov s množstvom rád a odporúčaní pri horolezeckých výstupoch. "Ľuďom a hlavne našej generácii priniesol naozaj veľa poučenia. Bol to pokojný vyrovnaný človek, veľmi pohodový," dodal Janiga.

Keleho poznal osobne aj predseda Národnej asociácie horských vodcov Igor Trgiňa. "Ešte, keď som bol študent, som mal tú česť sa s ním stretnúť, keď sa snažil zorganizovať expedíciu na Severný pól," priblížil pre TASR Trgiňa. Podľa neho si Keleho celoživotná práca zaslúži úctu, keďže mal entuziazmus a ochotu cestovať, objavovať a organizovať cesty. "To bolo podľa mňa na tú dobu obdivuhodné a úžasné, pretože podmienky neboli cestovaniu naklonené, cestovať nemohol hocikto. A už keď chcel niekto cestovať, tak musel podľa mňa podstúpiť riadnu štátnu tortúru, aby sa tam dostal," zdôraznil Trgiňa.

Podľa neho mu patrí veľká vďaka a úcta, keďže sa mu podarilo zorganizovať expedície do zahraničia a dostal tam v tomto ťažkom období aj iných ľudí. "On síce nebol oficiálne certifikovaný horský vodca, avšak bol priekopník cestovania, sprievodcovstva, organizovania expedícií do hôr a pod. Myslím si, že je to veľká strata," uzavrel Trgiňa.

František Kele zahynul pod vrcholom Rysov vo Vysokých Tatrách po tom, čo sa pošmykol na zľadovatenom chodníku. Utrpel vážne poranenia hlavy, záchranárom sa ho už nepodarilo oživiť.

Liezol po skalách už ako 11-ročný

František Kele sa narodil 21. marca 1936. Lásku k prírode mu vštepil otec, ktorý roky pôsobil na Zbojníckej chate. Naučil ho všetkému, čo sám robil rád. Viedol ho k turistike, naučil ho zásadám pohybu v horách. Keď mal František Kele 11 rokov začal liezť, najprv na cvičné skaly v okolí Bratislavy, o rok neskôr na tatranské štíty. Keď mal pätnásť rokov, stal sa najmladším horským vodcom v oblasti Vysokých Tatier.

Uskutočnil vyše 500 výstupov a 50 prvovýstupov. Na vrchole Mont Blancu stál prvý raz v roku 1955 ako člen Štátneho československého družstva horolezcov. Vystúpil na takmer 100 končiarov v rôznych pohoriach sveta. Z exotických vrcholov vynikajú najmä výstupy na Kibo (Kilimandžáro), Aconcaguu, Popocatepetl, Chimborazo, Mont Rinjani, Tahat, Elbrus a ďalšie. Známe sú jeho dlhé pochody Západnými Karpatmi v lete aj v zime. Hrebeň Vysokých Tatier preliezol dvakrát v zime, raz v lete.

Učiteľom aj cestovateľom

František Kele hovoril, že mal dve profesie. Ako učiteľ a samostatný vedecký pracovník sa na pracoviskách, kde pôsobil, prezentoval ako geograf. Jeho túžba geografa poznať hlbšie predmet svojho štúdia a práce - Zem, ho priviedla k jeho cestám. Bol prvým cestovateľom zo Slovenska, ktorý pôsobil na všetkých svetadieloch, vrátane Arktídy a Oceánie. Uskutočnil okolo 70 významných ciest a expedícií, z nich tri cesty okolo sveta. V roku 1984 viedol prvú československú výpravu na Mount Everest v Himalájach, v roku 1993 bol v prvej slovenskej výprave na Severný pól. Medzi najvýznamnejšie okrem toho patria expedície na Korziku (1971), do Afriky (1977), v roku 2000 výprava do Patagónie (na poctu Martina Kukučína) a v roku 2008 na Mont Blanc. Posledná výprava bola poctou Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pri príležitosti storočnice jeho posledného výstupu na tento vrch v roku 1908.

Neúnavný popularizátor

František Kele je autorom a spoluautorom vyše tridsiatich publikácií a stoviek článkov s horolezeckou cestovateľskou tematikou. Je spoluzakladateľom sekcie pre výskum vysokých pohorí pri Slovenskej geografickej spoločnosti SAV a spoluzakladateľom združenia AntArktis. Je dvojnásobným držiteľom ceny SAV za popularizáciu vedy (1983,1990), nositeľom Medaily Mateja Bela za prínos pre rozvoj geografických vied (l986), dvojnásobným držiteľom zlatého odznaku JAMES, čestným členom Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV, držiteľom čestného doktorátu (Honorary doctor of Duchamp university of Argilia). V roku 2011 sa stal držiteľom ceny Krištáľové krídlo. Jeho porota ocenila jeho celoživotné dielo, významné aktivity a výsledky v oblasti geografie, cestovateľstva, horolezectva, publicistiky a jeho literárnu činnosť.

Po Štefánikových stopách

Nielen horolezecké ciele a projekty boli predmetom záujmu Františka Keleho. Venoval sa aj pamiatke Štefánika, chodil po svete po jeho stopách, propagoval ho, staval s priateľmi pamätníky a umiestňoval pamätné dosky. Napríklad do vedeckého pracoviska, geofyzikálneho observatória v Quite v hlavnom meste Ekvádoru, kde Štefánik pracoval a kde ho považovali za Francúza, priniesli jeho bustu od akademického sochára Viliama Loviška. Mapoval aj pôsobenie Beňovského na Madagaskare a Kukučína v Patagónii.

Kus sveta precestoval aj s manželkou Ľudmilou, so svojimi zážitkami z ciest sa podelili v troch knihách. Spolu aj s dcérou, dnes spisovateľkou Táňou Keleovou-Vasilkovou od jej prvých krokov chodievali v zime, v lete na celodenné túry, narodeniny členov rodiny oslavovali narodeninovými túrami.