Bývalý izraelský premiér Ariel Šaron zomrel
Bývalý izraelský premiér Ariel Šaron v sobotu zomrel vo veku 85 rokov po tom, ako strávil osem rokov v kóme. Podľa miestnych médií bol Šaron jedným z najvýznamnejších politikov v histórii Izraela, aj keď jeho kariéru sprevádzali viaceré kontroverzie.
Do kómy upadol v januári 2006 po utrpení mŕtvice. Šaron bol hospitalizovaný v nemocnici Šiba na okraji hlavného mesta Tel Aviv. Lekári sa k príčinám jeho úmrtia zatiaľ nevyjadrili, mali by tak ale urobiť ešte v sobotu.
Šaron bol premiérom Izraela v rokoch 2001 až 2006. Predtým zastával rôzne ministerské posty - viedol rezorty diplomacie (1998-1999), energetiky a vodných zdrojov (1996-1999), bývania a výstavby (1990-1992), priemyslu (1984-1990) a obrany (1981-1983). Pred vstupom do politiky bol jedným z najprominentnejších a najvýznamnejších vojenských veliteľov, pričom začínal ako parašutista. Bojoval vo vojne o nezávislosť (1948), šesťdňovej vojne (1967) a jomkipurskej vojne (1973). Ako minister obrany tiež v roku 1982 nariadil rozpútanie libanonskej vojny.
Ako premiér sa do dejín zapísal najmä tým, že v roku 2005 rozhodol o stiahnutí izraelských osadníkov z Pásma Gazy.
Profil bývalého izraelského premiéra Ariela Šarona
Ariel Šaron, rodným menom Ariel Scheinermann, prezývaný Arik, sa narodil 27. februára 1928 v mošave Kfar Malal, vtedy ešte britskej Palestíne, v rodine litovských Židov. Jeho rodičia sa zoznámili na univerzite v Tbilisi a do vtedajšej Palestíny ušli pred boľševikmi. Na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme vyštudoval právo a blízkovýchodné štúdie. Už ako 14-ročný bojoval v povstaleckej skupine Hagana. Ako dlhoročný veliteľ izraelskej armády sa dopracoval k hodnosti generála. Prispel k izraelskému víťazstvu v Šesťdňovej vojne (1967) a vojensky sa podieľal na obsadení egyptského Suezu v jomkipurskej vojne (1973).
Jeho vojenská kariéra sa skončila po víťaznom ťažení Izraela do Libanonu v roku 1982 (Operácia Mier v Galilei). Vtedy ho dočasne z politiky a definitívne z armády vyhnal škandál okolo masakry civilistov v palestínskych utečeneckých táboroch, ktorú s tichou podporou izraelskej armády spáchali libanonské kresťanské milície - za čo ho uznali nepriamo vinným. O rok neskôr musel kvôli tomu odstúpiť z postu ministra obrany. Považovali ho za jedného z hlavných propagátorov politiky obsadzovania. V politike pôsobil ako minister viacerých ministerstiev a snažil sa urýchliť židovské osídľovanie západného brehu Jordánu.
Ako predstaviteľ pravicovej strany Likud sa začiatkom roku 2001 stal premiérom Izraela. V úrade premiéra sa však jeho politický program neskôr postupne presúval smerom k stredu.
Nevzdal sa politiky vojenských zásahov a protiteroristických operácií na území kontrolovanom Palestínskou samosprávou, neskôr situáciu na Blízkom východe začal riešiť politicky a postupne podporoval mierový proces. Ustúpil od dlhoročného kurzu podpory budovania židovských osád na palestínskych územiach a v roku 2005 presadil jednostranné stiahnutie Izraela z pásma Gazy, ktorého okupácia sa tak po 39 rokoch skončila.
Definitívne sa tým názorovo rozišiel so svojou stranou Likud, ktorú v roku 1974 spoluzakladal. V novembri 2005 ju opustil a založil novú stredopravú stranu Kadima (Vpred), ktorá si dala za cieľ definitívne stanovenie hraníc Izraela.
V ďalšej kariére Šaronovi zabránila mozgová príhoda, ktorá prišla 18. decembra 2005. Ďalšia cievna príhoda - ťažká mŕtvica nasledovala 4. januára 2006. Po nej upadol do kómy, z ktorej sa už neprebral.
Vážna mozgová príhoda izraelského premiéra Ariela Šarona vyvolala v krajine otázky okolo nástupníctva. Úradujúcim predsedom vlády sa stal vicepremiér Ehud Olmert, líder najsilnejšej strany Kadima, ktorý mohol na tomto poste zotrvať maximálne 100 dní. Izrael tak viedol do volieb vyhlásených na 28. marec 2006.
Izraelská vláda 11. apríla 2006 vyhlásila v kóme ležiaceho premiéra Ariela Šarona za trvalo nespôsobilého a oficiálne ukončila jeho päťročné funkčné obdobie. Predsedom vlády sa stal Ehud Olmert, ktorý vyhral voľby.
O Arielovi Šaronovi sme sa zhovárali s Františkom Škvrndom z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave