Alexander Dubček by sa dnes dožil 90 rokov

Detstvo a mladosť prežil v družstve Interhelpa v Pišpeku v sovietskom Kirgizsku. Rodina sa vrátila na Slovensko v roku 1939, v tom roku Dubček vstúpil do komunistickej strany. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania (SNP), ktoré do konca života pokladal za ukončenie hanebnej epizódy v slovenských dejín - klérofašistickej Slovenskej republiky. Od roku 1949 bol funkcionárom aparátu komunistickej strany. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS) najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Dôkazom Dubčekovho vzostupu k najvyššej straníckej špičke bola na začiatku 60. rokov 20. storočia funkcia tajomníka ústredného výboru strany a potom členstvo v predsedníctve tohto orgánu. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS.

Prvým tajomníkom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ) bol od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969. Jeho politické úsilie vyústilo do vzniku tzv. Pražskej jari, obrodného procesu, keď sa spolu s reformnými komunistami pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. V auguste 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. V apríli 1969 Aleaxndra Dubčeka vo vedení KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 ho z komunistickej strany vylúčili a bol prehlásený za "predstaviteľa pravicovo oportunistických síl".

V štúdiu sme sa rozprávali s historikom a osobným priateľom Alexandra Dubčeka Ivanom Laluhom a Guidom Gambettom, prorektorom Bolonskej univerzity:

Žil s rodinou pod policajným dozorom v Bratislave. Do odchodu do dôchodku v roku 1985 Dubček pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. V 70. a 80. rokoch 20. storočia niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému Pražskej jari. V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v Bologni rozhodla udeliť Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prebral v Bologni 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv.

V novembri roku 1989 za zapojil do procesu politických zmien a v decembri toho istého roku sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR a neskôr tiež ČSFR. V roku 1992 bol zvolený za predsedu Sociálno-demokratickej strany Slovenska (SDSS).

Alexander Dubček zomrel na následky autonehody 7. novembra 1992 v nemocnici v Prahe niekoľko dní pred 71. narodeninami. Tragická nehoda sa odohrala na diaľnici Praha-Bratislava neďaleko Humpolca 1. septembra 1992 na jeho ceste za poslaneckými povinnosťami do Prahy. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.

Pamätnú tabuľu Alexandrovi Dubčekovi odhalili 6. novembra 2003 na budove Horárne v bratislavskom Horskom parku pri príležitosti 15. výročia udelenia čestného doktorátu Univerzitou v Bologni. V priestoroch Horského parku sa Dubček stretával so svojimi priateľmi po násilnom potlačení obrodného demokratického pohybu v roku 1968. Zákon o mimoriadnej zásluhe Alexandra Dubčeka o demokraciu, slobodu slovenského národa a ľudské práva je účinný od 1. januára 2009. V januári 2011 mu odhalili bustu v talianskej metropole Rím.