Pred 95 rokmi sa narodil jediný slovenský držiteľ Oscara

Počas svojej kariéry nakrútil divácky úspešné i experimentálne filmy. Spolu išlo o šestnásť celovečerných snímok, z toho osem nakrútil s kolegom Elmarom Klosom. Svetoznámy filmár zomrel 1. júna 1979 v Los Angeles. Mal 61 rokov.

Ján Kadár sa narodil 1. apríla 1918 v Budapešti. Študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe, od roku 1938 Školu umeleckých remesiel Karola Plicku v Bratislave a FAMU v Prahe, ale ani jednu školu nedokončil. Začínal ako asistent produkcie a réžie dokumentárnych filmov v Krátkom filme v Bratislave. Debutoval v roku 1949 filmom Katka o mladom dievčati, ktoré získava nové životné skúsenosti vo veľkej továrni. Od roku 1952 spolupracoval v barrandovskom štúdiu s českým režisérom Elmarom Klosom.

"Dôvod našej spolupráce bol veľmi prostý a praktický. Predstavte si zohraný pár na tenisovom kurte. Jednoducho dvaja hráči sa zišli a dopĺňajú sa v tom, čo vedia, ale aj v tom, čo nevedia. Vedia, kedy sa môžu na partnera spoľahnúť a kedy ho musia sami podoprieť," prezradil raz Klos v spomienkach na spoluprácu s Kadárom.

Obaja sa zúčastňovali literárnych príprav každého projektu. Elmar Klos, ako starší a skúsenejší tvorca, sa staral najmä o výtvarnú zložku, hudbu, strih, kontinuitu a celkové ladenie filmu. Kadár sa zasa venoval samotnému procesu nakrúcania a práci s hercami. Pri dokončovaní diela mal vraj hlavné slovo Elmar Klos. "Ich vzájomná úcta, kolegialita a rešpekt sa premietli i do dôsledného zdvorilostného vykania, používaného dokonca aj v neskoršej osobnej korešpondencii," uvádza filmový historik Vladimír Mlčoušek v časopise Film.sk.

Dvojica Kadár - Klos začínala filmom Únos (1953), o dva roky neskôr nakrútili hudobnú komédiu Hudba z Marsu (1955), ďalej Tam na konečné (1957) a Tři přání (1958), prostredníctvom ktorého kritizovali pretrvávajúce nedostatky v národnom hospodárstve, ale aj v riadiacom sa politickom aparáte, čo sa im však vypomstilo. Komunistická strana bola totiž nespokojná s kritickým tónom snímky a tak nemohli niekoľko rokov nakrúcať. Filmy Smrt si říká Engelchen (1963) a Obžalovaný (1964) vznikli až po uvoľnení spoločensko-politickej klímy.

Zásluhou drámy Obchod na korze (1965) zaradil denník New York Times Kadára medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta. S filmom, v ktorom stvárnili hlavné úlohy Tóna Brtka a pani Lautmannovej Jozef Kroner a Ida Kamińska, získal ako jediný slovenský režisér Oscara, keď s Klosom triumfovali v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Kamińska si za svoj výkon dodatočne vyslúžila nomináciu na cenu americkej Akadémie filmových umení a vied.

Dej filmu sa odohráva počas druhej svetovej vojny v malom meste Slovenského štátu. Poctivý a slušný stolár Tóno Brtko prijme pod nátlakom manželky a vysokopostaveného švagra arizačný dekrét na obchod staručkej pani Lautmannovej. Aj keď je obchod nevýnosný, Brtko v ňom zotrváva a predstiera, že arizuje. Stará pani sa o Tóna stará ako o syna a on jej pomáha, ako môže. Príde však deň, keď všetci Židia z mestečka dostanú predvolanie k transportu. Všetci okrem pani Lautmannovej. Tóno sa ju spočiatku snaží ukryť, no neskôr ju prehovára, aby sa sama prihlásila. Tlak udalostí dovedie Tóna Brtka k hraničnej životnej situácii.

Pred emigráciou do USA stihol v spolupráci s Klosom nakrútiť ešte film Touha zvaná Anada (1969). Po auguste 1968 odišiel Klos predčasne do penzie a Kadár emigroval do USA, kde nakrútil pár dokumentárnych filmov a dva hrané filmy - Anjel Levine (1970) a Čo mi otec naklamal (1975), v ktorých poukazuje na židovskú problematiku. Druhý z nich, ktorý vznikal v kanadskej produkcii, triumfoval v roku 1976 na Zlatých glóbusoch v kategórii Najlepší zahraničný film. "Žil v Los Angeles a nemal žiadnych príbuzných, nikoho, kto by si na neho pamätal. Problémom bolo zistiť aj to, s kým v USA žil, kto ho poznal, kto boli jeho kamaráti a kde pracoval,“ prezradil Václav Macek, autor biografickej knihy o Jánovi Kadárovi.

Neskôr však zistil, že Kadár v rokoch 1975 až 1979 pracoval v Americkom filmovom inštitúte v Los Angeles. V tom čase komunikoval s Elmarom Klosom už len prostredníctvom korešpondencie a osobných vyznaní. Zomrel 1. júna v Los Angeles. "Bol presvedčený o tom, že treba držať chrbát a pomáhať tým, ktorí sú biedni a ktorým sa ublížilo. Vyplýva to aj z toho, že pochádzal z chudobnej rodiny a počas druhej svetovej vojny bol štyri roky v koncentračnom tábore. Mal zmysel obetovať sa pre iných,“ povedal o Kadárovi Václav Macek.