Bola to noc plná strachu. Ako Slováci spomínajú na vpád okupačných vojsk?
Najväčšia ozbrojená akcia v Európe od konca druhej svetovej vojny. Na invázii do ČSSR pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500 000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij. Takto spomínajú na vpád okupantov Slováci.
Bola to noc plná strachu. Ako Slováci spomínajú na vpád okupačných vojsk?
Pýtali sme sa čitateľov, ako si oni alebo ich rodičia pamätajú na vpád okupačných vojsk (pozn. red. - odpovede sme upravili len sčasti, aby boli gramaticky správne).
Mierili na nich tanky
Anka: Išli sme do práce a tanky mierili na nás. Boli to vojská varšavskej zmluvy. Vtedy nám nikto nepomohol.
Alena: Moja mama išla ráno do obchodu a prišla domov s plačom, že bude vojna. Bola tehotná a poslala otca, nech sa postaví do radu v obchode a ten kým sa dostal dnu, už tam nič nebolo. Obchody boli úplne vybrakované.
Dušan: Žiadne zlé spomienky nemám. Teraz mám 65 rokov a počúvam ako bolo zle, keď prišli vojská varšavskej zmluvy od ľudí, ktorí ešte neboli ani na svete. Oni to počuli, ale nezažili.
Eva: Pamätám si na tanky na Ružinovskej a pri Martinskom cintoríne, na rady pred obchodom, kam som chodila s maminkou, na strach v jej očiach, bola som zmätená, na letáky, ktoré lietali a nosila ich domov, na morzeovku v tranzistore, na dobitého brata, keď ho pustili od Dvoch levov, na nápisy na budovách a cestách, na neistotu, keď sa rodičia rozprávali. Mala som 9 rokov, málo som rozumela, ale už videla a vnímala.
Vlasta: Bola to noc plná strachu. Ráno boli na vlakovej stanici tanky a delá otočené na náš dom. Neprajem ten strach a neistotu nikomu nikdy.
Hana: V noci po polnoci k nám vtrhli spojenecké vojská, presne tak sme ich volali. Obkľúčili nás zo všetkých strán. Vasil Biľak poslal povolávací list, aby nás prišli oslobodiť.
Ráno, keď sme vstali, nás otec prišiel zobudiť. Tvrdil, že po všetkých cestách boli tanky. Na dedinách sme zo začiatku nevedeli, čo sa deje, prechádzali cez nás obrnené tanky. Horšie to bolo v mestách, ľudia sa stavali proti tankom.
V niektorých rodinách ani rádiá neboli, odkiaľ mohli vysielať cez prenosné stanice. Moderátori a redaktori museli tajne vysielať, pretože Štátna komunistická moc zakazovala akékoľvek vysielanie.
Miroslav: Slúžil som ako vojak v Prahe. Bol zákaz vychádzania. Okolo pol jedenástej v noci z jednej strany rieky Vltava začali vojaci po sebe strieľať. Zobudil ma veliteľ a musel som ísť obsluhovať ústredňu. Záložné spojenie muselo byť. Ak niekto volal, spojenie prišlo ku mne a ja som to preposlal ďalej. Ráno prišiel za veliteľom útvaru ruský veliteľ a nariadil, aby ruskí vojaci strážili hranice medzi Československom a Nemeckom. Veliteľ čaty to nedovolil. Kvôli tomu ho neskôr odvolali.
Keď sme sa boli pozrieť do mesta, všade, na každom rohu, boli ruské tanky a podpálené nákladiaky, kto ich podpálil, sme nevedeli.
Anna: V tej dobe som praxovala v obchodnom dome Dunaj, povyše ktorého bola v tej dobe STV. Nikdy nezabudnem, ako ma zavolala moja vedúca do kancelárie, kde boli nejakí muži. Bolo mi povedané, že sú to kameramani a prišli požiadať, aby sme im u nás schovali kamery s natočeným materiálom, pretože televíziu už obsadili Rusi.
Dodnes si pamätám, že som v sklade vysypala veľkú kartónovú krabicu plnú flanelových košiel a do spodu som dala tie veci a na to som zase dala tie košele. Po chvíli sme sa s kamarátkou išli pozrieť von a v tom okamihu sa spustila paľba. Vtedy zostalo námestie prázdne. Každý sa bežal niekam schovať, až z jedného podbránia vybehol nejaký pán a vtiahol nás dnu. To bolo vtedy, keď sa už za nami strielalo. Boli to hrozné chvíle. Dodnes, po toľkých rokoch, mi je z tej hrôzy do plaču.
Veronika: Otec mi hovoril, že prišli Rusi, že ich idú privítať. Keď prišli do mesta, zalial ho studený pot a všetci ľudia dostali strach, veď prišli plne ozbrojení.
Téme sme sa venovali aj vo vysielaní ta3. Reportáž si môžete pozrieť nižšie.