Ďalšia herecká hviezda putuje do neba. Zomrela známa Milka Zimková
Vo veku 71 rokov zomrela v utorok 30. mája v Bratislave slovenská herečka, spisovateľka, scenáristka a prvá dáma divadla jedného herca na Slovensku Milka Zimková. Potvrdila to jej dcéra Milina Zimková.
Filmových či televíznych divákov si Zimková získala účinkovaním vo filme Pásla kone na betóne (1982). Kultová snímka odohrávajúca sa v jej rodnom kraji, ktorú režíroval Štefan Uher, vznikla na základe jej rovnomenného knižného debutu.
Vo filme stvárnila hlavnú postavu Johany Ovšenej, slobodnej matky, ktorá sa snaží pre svoju tehotnú dcéru vydobyť kúsok šťastia, napríklad hľadaním vhodného ženícha. Úspešný film sa dočkal aj voľného pokračovania pod názvom ...kone na betóne (1995), pod ktoré sa režisérsky podpísal Stanislav Párnický.
Medzi známe filmy, v ktorých sa predstavila Milka Zimková, patria aj snímky Kosenie jastrabej lúky (1981), Zrelá mladosť (1983), Sedmé nebe (1987), Proč? (1989) alebo Montiho čardáš (1989).
Významný zdroj inšpirácie pre svoje diela našla v rodnom kraji. Za svoju hereckú a autorskú prácu získala mnoho ocenení, medzi inými napríklad Hlavnú cenu medzinárodnej poroty na 40. festivale Divadla jedného herca v poľskom meste Vroclav.
Zimková patrila na Slovensku aj k najvýraznejším predstaviteľkám divadla jedného herca. Na svojom konte má i viaceré prozaické diela, okrem iných poviedkovú knihu Pásla kone na betóne (1980), ktorá sa stala predlohou úspešných filmov o trápeniach, ale aj malých radostiach obyvateľky malej obce na východe Slovenska.
Východoslovenský región pre ňu znamenal veľa
Milka Zimková (Emília, rodená Lešková) sa narodila 1. augusta 1951 v obci Okružná. Po maturite na gymnáziu v Prešove študovala v rokoch 1969 - 1973 herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Po ukončení štúdií pôsobila v Divadle pre deti a mládež v Trnave, ale od roku 1975 pôsobila v slobodnom povolaní a desiatky rokov sa venovala divadelnému žánru monodráma. Patrila na Slovensku k zakladateľkám tzv. divadla jedného herca a na svoje monodramatické predstavenia si sama písala divadelné texty. So svojimi monodrámami reprezentovala Slovensko v Česku, Maďarsku, Poľsku, Bulharsku, Nemecku, Rusku, ale aj na Kube.
Významný zdroj inšpirácie pre svoje diela našla v rodnom kraji. Šarišský dialekt, temperament a originálny zmysel pre humor ľudí z východoslovenského regiónu úspešne preniesla nielen do knižného debutu Pásla kone na betóne, za ktorý dostala cenu Ivana Kraska, ale aj do kníh No a čo (1985), Bez slov (1999) alebo InterCity (2009) či do textov monodrám, ako Ňeveľo nás idze, ňeveľo nam treba (1979), Čas kikiríkania (1980), Žniva (1986), To len tak naoko (1989).