Tiso vynikal v zákulisných intrigách, hovorí historik Hruboň. Nepohli s ním ani zábery z lágrov

Československo po vojne požiadalo o medzinárodnú pomoc pri obnove známu ako UNRRA a bolo uznané za vojnou ťažko zasiahnutú krajinu bez šance revitalizovať hospodárstvo z vlastných zdrojov. Okrem toho do krajiny prúdila sovietska pomoc najmä v podobe dodávok obilia, železnej a mangánovej rudy nevyhnutnej pre obnovu ekonomiky a rekonštrukciu infraštruktúry. Ruka v ruke s touto pomocou sa však Československo dostávalo do závislosti od Sovietskeho zväzu, z čoho po udalostiach februára 1948 už nebolo východisko.

Liberálny fašizmus je nezmysel

Pojmom "fašista" sa dnes navzájom častujú politici. V posledných rokoch bol počuť tento výraz oveľa častejšie. Nadužíva sa výraz podľa vás?

Nadužíval sa už v medzivojnovom období. Komunisti napríklad sociálnych demokratov hanlivo nazývali "sociálfašistami", pretože vedeli, že na časť voličov ich propagandistické spojenie s fašistickým čiernym terorom zaberie. Dnes počúvame najmä o tzv. "liberálnom fašizme", čo je z politologického a historického hľadiska principiálne podobný nezmysel. Fašizmus je totiž zo svojej podstaty antiliberálny a liberalizmus antifašistický. 

S pojmom fašizmu však voľne neoperujú len nacionalisti či klinické prípady krikľúňov (ako napríklad rôzne samozvané "občianske tribunály"), ale často aj liberálne zložky spoločnosti. Tie za fašistov neraz označujú ultrakonzervatívcov či kadejaké antisystémové konšpirátorské platformy, čo vyplýva z toho, že tieto zoskupenia s fašistami dokážu nájsť spoločnú reč, rozdiely medzi nimi sa nezriedka stierajú a sú ťažko identifikovateľné. Určite to však súvisí aj s tranzíciou, akou si fašizmus po roku 1945 prešiel. Autentický, revolučný fašizmus v štýle 20. až 40. rokov je dnes okrajovým fenoménom. Životná sila fašizmu spočíva v jeho schopnosti mutovať, hľadať nové formy rovnako ako trebárs vírusové mutácie, či efektívne psychologicky pôsobiť v prostredí hybridnej vojny. Fašizmus má neskutočnú vlastnosť adaptovať sa novému prostrediu. Mení svoje podoby, no podstata zostáva – jeho výsledkom je vždy len násilie a vojna. V lepšom prípade kultúrna, v horšom tá klasická.

Naznačujú dnes niektoré politické strany podľa vás príklon k ideológii fašizmu cez svoje vystupovanie či program?

Dnes nie je reálnym bezpečnostným problémom hitlerizmus, ale to, čo politický teoretik Cas Mudde označuje ako "extrémne pravicová politická rodina". Ide o veľmi heterogénnu skupinu tvorenú presvedčenými neonacistami, neofašistickými intelektuálmi, populistickou radikálnou pravicou či rôzne motivovanými náboženskými fundamentalistami, ktorí sa vzájomne líšia v detailoch, no na kľúčových veciach sa dokážu zhodnúť a nájsť priestor pre vzájomnú spoluprácu. 

Prienikom ich množín je presvedčenie, že euroatlantické štruktúry sú akési satanovo dielo, ktoré programovo potiera tradičné hodnoty. Na druhej strane, idealizujú si autoritárske režimy predstavujúce v ich očiach alternatívu – v súčasnosti obzvlášť putinovské Rusko, orbánovské Maďarsko a trumpizmus. Vidím v tom podobné infantilné očarenie nepoznaným, ako prevádzali komunisti v medzivojnovom období. Mnohí vo svojom nadšení z nepoznaného systému, kde údajne neexistujú triedne rozdiely a nespravodlivosť, dobrovoľne odišli do Sovietskeho zväzu a potom boli radi, ak sa im podarilo dopraviť späť. Náš mozog má pri všetkej svojej konštrukčnej dokonalosti zásadnú štrukturálnu chybu – umožňuje nám idealizovať si neznáme a do týchto mýtických iracionálnych predstáv premietať naše túžby, náš chcený vysnívaný svet, ktorý vyrieši všetky problémy našich životov za nás. Ako však vieme, žiadne bájne ríše nejestvujú. 

Sympatizovať s populistickými autoritármi je pre súčasné politické strany tejto profilácie najjednoduchšia cesta, ako sa dostať k percentám. Ide to bezbolestne a jediný ich program tvorí nadávanie na "systém". Problém pre spoločnosť nastáva, keď sa takéto hnutie dostane k moci – ani nie tak pre jeho ideologické nastavenie, ako pre absolútnu neschopnosť a odbornú nepripravenosť riadiť štát. A to je živná pôda pre rozkrádačku vo veľkom, pretože nič iné nevedia a vlastne ani nemajú iné ambície – teda, ak nepočítame všakovaké obmedzenia, príkazy, zákazy a rôznorodé šikanovanie občanov. Toto, samozrejme, brzdí rozvoj krajiny – jej školstva, zdravotníctva, služieb, infraštruktúry, čo by si mali ľudia uvedomiť pred tým, než vhodia do volebnej urny lístok radikálnym populistom nadchnutých autoritárstvom či priamo fašizmom a pomôžu im zakoreniť sa. Účet za sociálny balíček, ktorý výmenou za to dostanú, bude v strednodobom horizonte vysoký a premietne sa do ich degradujúcej životnej úrovne. Internetom sa nedávno šíril príznačný vtip, ako veľmi za posledných 10 rokov stúpol v Rusku priemerný dôchodok z 10 400 na 19 300 rubľov – v prepočte z 260 na 175 eur.

Známy citát hovorí, že "Keď sa nepoučíme z histórie, sme odsúdení k tomu ju opakovať". Myslíte si, že sa ešte niekedy v dejinách v takom rozsahu zopakujú hrôzy, aké páchalo Hitlerovo Nemecko počas 2. svetovej vojny?

V súčasnosti to nepovažujem za pravdepodobné, no historická obozretnosť mi velí nezabúdať ani na druhý okrídlený citát "Nikdy nehovor nikdy". Holokaust Židov a iných vytypovaných nepriateľských skupín národnosocialistického Nemecka bol metódami a počtom obetí šokujúci a dodnes bezprecedentný. Nemusíme sa však na časovej osi presúvať hlboko do minulosti, aby sme sa presvedčili, že genocída je možná aj po memente Auschwitzu – napríklad v takej Rwande za necelé tri mesiace od apríla do júna 1994 militanti vyhladili 800 000 Tutsiov a Hutuov.