Tiso vynikal v zákulisných intrigách, hovorí historik Hruboň. Nepohli s ním ani zábery z lágrov

Historik Anton Hruboň v rozhovore hovorí:

• aké boli posledné dni 2. svetovej vojny,
• prečo niektorí dodnes obdivujú Tisa,
• ako Tisa vnímali ľudia počas vojny,
• či niekedy Tiso oľutoval kolaboráciu s nacistami,
• ako vyzerala obnova krajiny po vojne,
• či ľudia po vojne spochybňovali existenciu táborov.

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila kapituláciou Nemecka v máji 1945. Ako vyzerali posledné dni vojny? Bolo stále počuť rinčanie zbraní?

Bunkrová scéna z filmu Der Untergang (v preklade Pád tretej ríše, pozn. red.), kde Adolf Hitler rozdáva svojim generálom absurdné rozkazy a na operačnej mape hýbe neexistujúcimi jednotkami, je aj vďaka zironizovanej popularizácii známa asi všetkým. Nemecko bolo v troskách. Politicky, vojensky, ekonomicky, morálne. Na prelome apríla a mája 1945 sa viedli pouličné boje v Berlíne, ulica po ulici. Otázka už nebola, či Tretia ríša padne, ale kedy. 

Keď sa Hitler rozhodol vyriešiť svoj osud vlastnoručne, bolo takmer celé Slovensko od Nemcov očistené. Prebiehali už len regionálne ozbrojené konfrontácie na severozápade krajiny. Politickú moc preberali orgány obnoveného Československa a predstavitelia bývalého režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa pokúšali uniknúť čo najviac na západ, aby nepadli do rúk Sovietov. Obávali sa vybavovania si účtov v podobe, ako sa to dialo vo Francúzsku alebo Taliansku. Na mieste, bez diskusie, strela do tyla.

Za posledné roky bolo medializovaných viacero prípadov akejsi nostalgie za vojnovým režimom, u časti obyvateľov stále existuje obdiv Jozefa Tisa. Niektorí mu chodia klásť vence na hrob. Prečo dodnes existuje okolo Tisa takáto falošná "aura", keď kolaboroval s nacistami?

Tiso bol dobrý politický marketér. Za roky v politike si s podporou tímu svojich spriaznencov dokázal vytvoriť imidž rešpektovaného národného a duchovného lídra, ktorý sa po jeho zvolení za prezidenta povýšil na kult. Vynikal v zákulisných politických intrigách. Vďaka tomu udupal konkurenciu v strane – najskôr Karola Sidora, a potom aj Vojtecha Tuku. Ak mu však niektoré skupiny vzdávajú hold, nie je to preto, lebo si Tisa vážia ako osobu, ale preto, lebo si tým uctievajú režim, na čele ktorého stál a aký metaforizoval – so všetkými jeho prvkami a charakteristikami. Je to vlastne také trápne stepovanie okolo horúcej kaše. Bolo by od nich omnoho férovejšie priznať, že to, čo sa na Slovensku udialo pod taktovkou HSĽS, považujú za chvályhodné a jediný problém vidia v tom, že režim nebol ešte radikálnejší. Poznám sa s viacerými potomkami ľudáckej a gardistickej elity a viem, aké sú ich názory. Prečo je pre nich Tiso viac ako Štúr alebo Štefánik? Presne pre to, o čom hovorím. 

Zábery z lágrov s Tisom nepohli

Ako bol Tiso medzi obyvateľmi vnímaný počas vojny?

Slovenská spoločnosť netvorila napriek túžbam ľudáckeho režimu žiaden organický celok jedného tela, jednej duše a jednej mysle. Tak ako pre časť stelesňoval Bohom zoslaného vodcu, pre iných zasa – ako to napísal Dominik Tatarka vo Farskej republike – sebastredného "tlstého popa", ktorým pohŕdali. Jeho všadepestovaný kult mu v konečnom dôsledku uškodil – keď sa začala zhoršovať frontová situácia v neprospech fašistickej Osi, keď už nebolo čo arizovať, keď sa ukázalo, že Slovenský štát predsa len nebude takým rajom na zemi, ako režim sľuboval v jeho počiatkoch, zákonite sa to všetko obracalo proti Tisovi. On bol štát, on bol režim, on bol "hlavným hýbateľom" – tak to ľudia laicky vnímali a svoje sklamania prenášali aj do vzťahu k Tisovi a všetkému, čo reprezentoval.

Začiatkom apríla 1945 vytlačili Sovieti z Bratislavy nemecké vojská, Tiso prišiel o moc, ušiel a skrýval sa v kláštore v zahraničí. Kto sa po ňom dostal na čelo štátu?

Na čelo Slovenského štátu nikto, keďže ten pozvoľne zanikol. S postupom vojsk antifašistickej koalície sa územie Slovenska integrovalo do obnovenej Československej republiky, ktorú uznali všetky svetové mocnosti. Tie prijali princíp právnej nulity a všetky geografické zmeny v našom priestore od roku 1938 vyhlásili za nelegitímne. Do čela ČSR sa vrátil Edvard Beneš, pôsobiaci v rokoch 1938 – 1945 v exile. Ten funkciám, podobne ako Tiso, nedokázal odolať a v prezidentskom úrade opäť nedokázal zabrániť nástupu totality, tentokrát komunistickej. Hoci v roku 1948 bola jeho pozícia podstatne priaznivejšia než na jeseň 1938.

Ako vysvetľoval, resp. ospravedlňoval Jozef Tiso a predstavitelia štátu po vojne porážku Nemecka a koncentračné tábory?

Každý individuálne, no Tisove postoje boli v tomto smere asi najzarážajúcejšie. Pred súdom vypovedal v duchu, akoby sa ho holokaust vlastne nijako netýkal a udial sa len tak "mimochodom". Emočne s ním nepohli ani premietané zábery z vyhladzovacích lágrov. Myslím, že ako človek mal nie hrošiu kožu, ale priamo korytnačí pancier. Bolo mu to celé jedno a nepripúšťal si, že na počiatočnom článku mechanizmu vedúceho k falošným sprchárňam s cyklónom B stál on. 

Iní súdení ľudáci, ako napríklad Alexander Mach, sa k svojmu podielu zodpovednosti postavili čelom a vyjadrili aspoň ľútosť. Aj keď ľútosť nad desiatkami tisíc životov snáď aj bola úprimná, protižidovské stereotypy, z ktorých čerpala politika holokaustu, v nich prebývali do smrti. Machove denníky a koncepty spomienok z obdobia po jeho prepustení z väzenia roku 1968 to nakoniec jasne dokazujú.

Čo sa týka vzťahu k porážke Nemecka, pre všetkých čelných predstaviteľov HSĽS to znamenalo koniec živobytia. HSĽS nemala žiaden realistický záložný plán. Ale keby aj áno, žiadna z veľmocí sa s ľudákmi nemienila baviť. Američania, Briti, Francúzi ani Sovieti skrátka ľudákov nepovažovali za partnerov, ale za Hitlerove marionety. To je proste tvrdý fakt. A ako vieme z dejín medzinárodných vzťahov, bez podpory mocností sú malé štáty a ich vlády, takpovediac, "nahrané".