Nie trest, ale diskusia. Prípady ako ten so Savom nemusia byť výsledkom šikany, hovorí psychológ

Dievčaťu, ktoré navštevuje šiesty ročník základnej školy, naliali v utorok 25. apríla tri spolužiačky počas telesnej výchovy do fľaše s vodou Savo. Školáčka ho vypila a skončila v nemocnici. Údajne je v škole dlhodobo vystavovaná šikane. "V prípade je prijaté trestné oznámenie, pričom ide o podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu. O tom, či išlo o nemiestny žart rovesníkov, bude možné hovoriť až po riadnom preverení všetkých skutočností," uviedla polícia. Zatiaľ taktiež nevieme, či bol daný skutok prejavom šikany alebo iba nepodareným žartom.

Rozhovor s psychológom

Viktor Križo je predsedom Inklucentra (pozn. vzdelávacia a poradenská expertná organizácia na celonárodnej úrovni v oblasti podpory inkluzívneho vzdelávania), psychológom, špeciálnym pedagógom a učiteľom. Vyštudoval učiteľstvo matematiky, špeciálnu pedagogiku, teológiu a psychológiu v Bratislave, Trnave i v Brne. Dvanásť rokov pôsobil ako učiteľ matematiky a špeciálny pedagóg. Aktuálne pracuje ako psychológ a terapeut v Centre poradenstva a prevencie v Bratislave. Je šíriteľom konceptu inkluzívneho vzdelávania postaveného na humanistickej psychológii slobody a zodpovednosti a modelu nenásilnej komunikácie. Je garantom inovačného vzdelávania v Inklucentre a lektorom kurzov.

V utorok tri spolužiačky naliali dievčaťu zo základnej školy do vody Savo. Verejnosť polemizuje, či išlo o prejav šikany. Ako tento čin posudzujete vy?

Deti často nevedia odhadnúť závažnosť žartov a praktických vtipov. Momentálne sme ako spoločnosť na takéto prejavy citlivejší, najmä po tom, čo sa stalo na Zámockej, no aj z dôvodu vojny či pandémie. Medzi deťmi sa však podobné situácie dejú často a je na učiteľoch, ako ich vychovajú a ako sa v takýchto situáciách zachovajú.

Nikto napríklad nehovorí o tom, koľko detí trpí psychickými poruchami a poškodzuje sa bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel. O tom sa v médiách jednoducho nepíše. Preto je aj dôležité, aby prešla novela školského zákona, ktorá sa zaoberá aj psychologickou podporou na školách. Presne stanovuje kvóty, podľa ktorých by na školách mal byť počet psychológov v presnom pomere k počtu žiakov.

Čítajte viac

Nemilosrdný žart troch spolužiačok? Šiestačka vypila Savo, ktoré jej naliali do fľaše

Prečo vôbec šikana na školách vzniká? Prinášajú si ju deti z domáceho prostredia alebo vinu nesú dané vzdelávacie zariadenia?

Sociálno-patologické javy na školách vyplývajú z kultúry daných inštitúcií. "Zdravé" školy vedia takéto situácie vyriešiť, no tie "choré" nie. Podobné javy, ako tento prípad so Savom, nemusí byť výsledkom šikany. Napriek tomu je prejavov tejto problematiky na slovenských školách veľa. Až desať percent škôl preukazuje patologické správanie sa vo vzťahoch medzi dospelými zamestnancami zariadení.

Tie sa potom prenášajú aj na deti. Príkladom môže byť napríklad aj strelec zo Zámockej. Deti sa môžu stať agresormi aj z dôvodu zlého a násilného domáceho prostredia. Práve preto je dôležité, aby každá škola mala psychológa, ktorý by takéto prípady mohol riešiť.

Psychológov však zatiaľ nemáme na všetkých školách. Ako môžu šikanu riešiť učitelia či rodičia?

Zastávam názor, že skôr, než dieťa potrestať, by sme ho mali presocializovať. Tresty situáciu vyriešia iba dočasne. Treba zistiť, prečo to dieťa vôbec šikanuje svojich spolužiakov alebo, prečo je iné dieťa šikanované. Obom sa treba individuálne venovať a porozumieť ich situácii. Iba tak sa dá tento problém úplne vyriešiť a zabezpečiť, aby sa neopakoval. Netreba ho riešiť násilím a tlakom zo strany učiteľov. 

Hovorí sa, že problémom pri šikane sú aj tí, ktorí situáciu iba pozorujú z diaľky, no nenahlásia ju ani nezakročia. Na druhej strane však deti učíme, že "žalovať sa nemá". Ako by sa podľa vás mali zachovať deti, ktoré vidia, že ich spolužiaci sú šikanovaní?

Kým som pôsobil ako učiteľ, mali sme každé ráno v rozvrhu pätnásťminútovú diskusiu v kruhu. Pomocou nej sme medzi deťmi budovali komunikáciu. Ak chceli, mohli vyjadriť nespokojnosť s istými vecami či prípadmi a spoločne sme sa to snažili vyriešiť. Nenútil som ich do toho. Deti treba vypočuť a brať ich vážne. Neignorovať ich potreby a problémy. Tým, že im prejavujeme rešpekt, sa mu učia aj medzi sebou. 

Čo si myslíte o prístupe rodičov či učiteľov, ktorí obviňujú obeť alebo ju podporujú v tom, aby to útočníkovi vrátila?

Je veľmi pravdepodobné, že ak je dieťa šikanované, trpí nejakými vlastnými problémami. Je naučené mlčať a nechať si ubližovať. Ak mu učitelia navyše povedia, že to mal útočníkovi vrátiť, nestavajú sa tak za dobrú vec. U detí musíme viac rozvíjať kritické myslenie, a to pomocou praxe a nie mechanického učenia sa z kníh.