ROZHOVOR: Kedysi sa ľudia vyhýbali vojenskej službe, teraz je nadbytok dobrovoľníkov, hovorí Ukrajinec
Od ruskej invázie na Ukrajinu prešiel už rok. Zatiaľ, čo niektorí Ukrajinci každodenne bojujú o život na bojisku, iní sa z cudziny iba s hrôzou prizerajú na ich domov, ktorý ničí ruská armáda. Daniil je študentom na Slovensku, ktorý sa sem presťahoval v roku 2014. Na Ukrajinu sa v najbližších rokoch nechce vrátiť, no Ukrajincom na Slovensku sa snaží pomôcť ako len môže.
Boje na Donbase prebiehajú už dlhšie. Pociťovali ste počas vášho života na Ukrajine tento spor s Ruskom?
Do roku 2014 tam nebol žiaden výrazný spor. Moji známi používali v bežnom živote ruský jazyk, čítali v ňom knihy, sledovali v ňom televíziu. Aj niektoré predmety v škole neoficiálne vyučovali v ruskom jazyku, napríklad matematiku, fyziku či angličtinu. Existujú dokonca aj nadšenci pre Rusko, prípadne pre samotný Sovietsky zväz, je ich však pomenej.
Napriek relatívne dobrému postoju k občanom Ruskej federácie, Ukrajincov ekonomicky a kultúrne viac lákali západné štáty. Preto chcela väčšina zmeniť Ukrajinu k lepšiemu podľa vzoru európskych štátov. Na to reagovalo Rusko a začalo šíriť klamlivú propagandu, ktorej cieľom bolo zhoršenie vzťahov s Európskou úniou a podpísanie istých ekonomických a politických zmlúv medzi Ruskom a Ukrajinou. Vtedajší prezident v rozpore s vôľou občanov podpísal tieto zmluvy a dobrým vzťahom s Ruskom odzvonilo.
Spoločnosť začala viac hovoriť o ukrajinskej identite, propagovali prechod na ukrajinský jazyk, natáčali ukrajinské filmy a prekladali knihy. Ukrajinci pochopili že nemajú spoločnú cestu s Ruskom. A potom prišiel Krym. Mňa sa agresia Ruska dotkla iba okrajovo, ale viacerých známych zasiahla v plnej miere.
Sme optimistickí
Ako dnes už vieme, Krym bol iba začiatkom. Ako vnímate vyhrotenie ruskej agresie a samotnú inváziu?
Situácia na Ukrajine je napätá, ale máme opodstatnené dôvody na optimizmus. Bude len lepšie. Rusko je teroristický štát, o tom sa už nedá diskutovať. Podľa oficiálnych zdrojov bolo za rok do Ruska deportovaných vyše 16-tisíc detí. Ruská armáda zničila nemocnice, školy, civilnú a energetickú infraštruktúru Ukrajiny.
Vojaci nechali dokonca po sebe detské hračky, v ktorých boli schované míny. Cieľom Ruska nie je iba zničiť vojenské jednotky, ale naplno sťažiť život Ukrajincov. Myslí si, že sa vzdáme, je však na omyle. Vojnou iba odkrýva svoju pravú tvár a zvyšuje sumu opráv zničených miest, ktorú bude musieť platiť nasledujúce desiatky rokov.
Vám sa z Ukrajiny podarilo ujsť ešte pred inváziou. Čím si však prechádzajú vaši príbuzní a priatelia, ktorí tam ostali?
Mám tam veľkú časť rodiny, pár dobrých kamarátov a veľa známych. Voláme si alebo píšeme cez sociálne siete. Internet a svetlo majú, aj keď čelia občasným výpadkom. Dvaja z nich sú priamo na fronte, niektorí zase v pomocných službách v IT sektore, medzi lekármi a záchranármi.
Mnohí sa stali dobrovoľníkmi a rozvážajú lieky a stravu v Kyjeve. Nemajú to ľahké, najmä tí, ktorí bojujú, ale nevzdávajú sa. Vravia mi, že až príliš aktuálnu situáciu prežívam a mám to brať ľahšie. No to sa nedá, keď počúvam od tety, že u seba museli ubytovať známych, ktorým vletela nevybuchnutá raketa do bytu a keď sa mi kamarát pochválil, že dostal prémiu za odpálený tank.
Ak by ste sa teraz vrátili na Ukrajinu, museli by ste ísť bojovať alebo inak pôsobiť vo vojne?
Nemusel by som, ale určite by som sa venoval nevojenskej dobrovoľníckej činnosti. Nemám za sebou vojenskú službu, ktorú by som pre pôsobenie na fronte potreboval, a tak samopal alebo tank by mi nedali. Poznám aj veľa ľudí po vojenskej službe, ktorí sa prihlásili ako dobrovoľníci do vojenských jednotiek, ale boli odmietnutí z dôvodov zaplnených kapacít. Kedysi sa väčšina snažila vyhnúť povinnej vojenskej službe, teraz je nadbytok dobrovoľníkov.
