ROZHOVOR: Doplácame na Ficovo šírenie dezinformácií a hlúpostí, tvrdí minister Káčer
Po roku od vpádu ruských vojsk na Ukrajinu slovenského ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera prekvapili odhodlanosť a vlastenectvo Ukrajincov, ale aj neefektívnosť a amatérstvo ruskej armády. V rozhovore pre ta3 šéf slovenskej diplomacie taktiež povedal, dokedy si myslí, že by mohla vojna na Ukrajine trvať.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo sú podľa Káčera Slováci proputinovsky naladení,
- prečo OSN nevie vyslať medzinárodnú vojenskú operáciu na ochranu Ukrajiny,
- aká je cesta k mieru,
- dokedy by mohla vojna trvať.
Ste v špecifickej pozícii, pretože ste sa ujali funkcie, keď bola vojna v plnom prúde už niekoľko mesiacov. Minister zahraničných vecí zvyčajne dáva navonok pozíciu štátu. S akými ambíciami ste preberali tento úrad? Mali ste nejaké realistické ciele, ktoré sa podarilo naplniť alebo sa ešte len naplnia?
Vstupoval som do vlády Eduarda Heger po tom, ako odišiel jeden koaličný partner a vláda sa prepla do menšinového módu. Mojou motiváciou bolo v prvom rade udržať kurz zahraničnej politiky tak, ako ho presadzovali môj predchodca Ivan Korčok a Hegerova vláda spolu s ministrom obrany Jaroslavom Naďom, v blízkom partnerstve s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a v substantívnej zhode s predsedom parlamentu Borisom Kollárom. Máme šťastie na názorovú zhodu všetkých troch najvyšších ústavných činiteľov a aj vlády, ministra obrany a mňa. To bola moja ambícia. Doposiaľ som s tým spokojný.
V tomto je súčasná vláda konzistentná. Čo konzistentné nie je, sú názory občanov. Určite aj vy badáte, že veľká časť populácie je unavená z tejto vojny. Ako sa na to pozeráte?
Prieskumy verejnej mienky dlhodobejšie ukazujú, že Slovensko je zraniteľnejšie na konšpiračné a dezinformačné témy. Horšie na tom sú možno už len Bulharsko a Grécko. Nazvem to zjednodušene, boli sme proputinovsky naladení, čiže to percento ľudí, ktorí dôverujú Putinovi, je tu v regióne najvyššie. Nepoviem, že je väčšinové, ale keď to porovnáme s Čechmi, kde Putinovi nedôveruje takmer nikto, na Slovensku má Putin zarážajúco vysoké percentá.
Primknutie sa k slovanskému dubisku
Prečo to tak podľa vás je?
Je to z rôznych dôvodov. Má to aj historické dôvody – také tie staré romantické panslavské predstavy, ako keď sme sa vymedzovali voči násilnej maďarizácii na Slovensku. Sentiment primknutia sa k slovanskému dubisku tu ostáva. Potom aj komunistická propaganda z obdobia, keď Slovensko bolo možno menej vymedzené ako Česko. Naozaj sme boli sústredeným cieľom týchto dezinformácií. Kedysi sme vo výskumoch porovnávali, koľko sa z ruskej strany investuje do rôznych dezinformačných projektov, trolích fariem, mailov a dokumentovateľných aktivít, ktoré sa dajú merať. Vychádzalo nám, že do Slovenska sa investovalo zhruba desaťkrát viac.
V jednom sme ale naozaj iní. Nepoznám žiadnu inú nám podobnú krajinu, kde by sa dôveryhodný messenger ako Robert Fico, trojnásobný premiér, priklonil na stranu Putina. Myslím si, že toto na Slovensku veľmi zaváži, pretože občan si povie, že on bol trikrát premiérom, sedával na tých zasadnutiach, chodil do Washingtonu, bol v NATO. A keď on šíri takéto dezinformácie a hlúposti, tak to má svoju váhu a doplácame na to.
Keď sa pozrieme na iného suseda, Maďarsko, tam je premiér Viktor Orbán, ktorý je k Rusku zmierlivý. Maďarsko ako krajina EÚ nepovolila ani len tranzit zbraní cez svoje úzmie. Rovnako sa stavia k sankciám. Takže je to aj v iných krajinách...
Je to v jednej krajine.
Vnímate nálady v spoločnosti ako odraz toho, čo ľuďom hovoria politici?
Do značnej miery áno. Veď kto formuje verejnú mienku? Verejne aktívni ľudia. Na prvom mieste medzi verejne aktívnymi ľuďmi sú politici. Potom je tu celý zvyšok spoločnosti, ktorý má vplyv na verejnú mienku. Sú to umelci, športovci a ktokoľvek, kto verejne vystupuje a má svoju dôveryhodnosť. My na Slovensku máme takú slabosť, že slušná spoločnosť si povie, že sa do toho nebude miešať a špiniť si ruky. Máme tendenciu, že verejne aktívni ľudia sú v takýchto citlivých témach plachí, nechcú sa k nim vyjadrovať. Aj keď si možno myslia niečo iné, často nechcú zaujať stanovisko. Takú pozíciu, akú zastáva Slovensko, na nej máme konsenzus 27 členských krajín EÚ.
Aj keď dnes by som to nazval, že EÚ je v tomto "27 mínus jedna". Keď sme kedysi o Vyšehrade hovorili, že je rozdelený na "V2 plus V2", tak dnes to je "V3 plus jedna". To, čo dnes robí Slovensko, je európsky konsenzus. Jeden príklad, talianska vláda išla do volieb s relatívne nacionalisticko-populistickou agendou. Na Slovensku sme zvyknutí, že tieto sily sú vždy proputinovské, proruské a proorbánovské. Dnes má ale talianska vláda absolútne jasnú politiku. Bol som tam nedávno a mali sme stopercentnú názorovú zhodu.