Dzurinda k 30. výročiu vzniku SR: Druhá dekáda bola najlepšia. Fico sa tešil, lebo špajza bola plná

V rozhovore sa dozviete:

• ako spomína na vznik Slovenskej republiky,
• či sa podľa neho raz vyrovnáme západným krajinám,
• či sa vidí ako budúci líder krajiny,
• ako vníma tretiu dekádu Slovenska,
• kde vidí našu krajinu o 30 rokov.

Spomínate si, kde ste boli 1. januára pred 30 rokmi, keď vznikala Slovenská republika?

Trošku ste ma zaskočili, lebo neviem či to bolo na chalupe v Hradišti pod Vrátnom, ale tipol by som, že áno. Bol som opozičný poslanec, ešte pomerne mladý a trávil som Silvestra v malebnej dedinke pod Vrátnom.

Sme liberárnou demokraciou

Pamätáte si, ako ste vtedy vnímali vznik Slovenskej republiky?

Nielen, že si to dobre pamätám, ale bol som malilinkým, ale predsa aktívnym hráčom už v tej dobe. Ján Čarnogurský mal taký zvyk, že ma ťahal do rôznych politických diskusií. Pozýval ma na obedy, keď prišla nejaká delegácia. Dodnes som mu za to vďačný, že mi takto otváral dvere. Pamätám si na ten deň, keď mi povedal, že ideš so mnou do Milov, tam sa lámal chlieb, že či sa to udrží-neudrží. Pýtal sa ma aj v prítomnosti Václava Klausa, že či bude problém, keď sa rozdelia železnice. Klaus sa smial, že isto nebudeme rezať koľajnice. Čarnogurský sa ma pýtal, že ako budú fungovať telekomunikácie, tak Klaus sa opäť smial, že určite nebudeme strihať drôty. Rozdeliť aerolínie, to už bol trošku problém. V zásade som tam bol pozvaný ako odborník na dopravu a spoje, keďže predtým som už bol námestníkom ministra dopravy. Mám pocit, že som bol súčasťou deja.

Naplnili sa podľa vás očakávania, ktoré ste mali počas vzniku Slovenskej republiky?

Mal som strach. Obľúbil som si ekonómiu, aj keď som výpravca vlakov. Doštudovával som to však veľmi rýchlo, už na vysokej škole som čítal o trhovej ekonomike od Friedmana. Takže som sa trošku obával. Tušil som, čo sa stalo realitou, že tá spoločná mena – okolkované československé koruny, že dlho nevydrží, to mi tak dochádzalo. Rovnako som si uvedomoval, že sú devízové rezervy, ktoré sa blížili k nule. Tiež, že Vladimír Mečiar nie je najdemokratickejší politický protihráč. Na Slovensku vládla skepsa, že to neudržíme. My sme neboli zvyknutí písať zákony. Pamätám si, keď som pracoval na ministestve dopravy, že sme sa nevedeli pohnúť, keď niekto od nás chcel zákon o cestnej dani. Nechcem to úplne bagatelizovať, ale proste tá skúsenosť tu nebola.

Slovensko si dovtedy nikdy samo nevládlo, bola to nová skúsenosť, ktorú sme sa museli naučiť. Zvládli sme to?

Zvládli sme to. My sme sa emancipovali. Viem, aká trma-vrma dnes vládne, čo mi ľudia hovoria. S kľudným svedomím však poviem, že áno. Popri všetkých zlyhaniach, kotrmelcoch, nedostatkoch a atmosfére, ktorá tu vládne, sme sa emancipovali. Ako spoločenstvo, národ, kultúrne aj politicky. Stali sme sa členom najväčších klubov. Nič lepšie ako Aliancia a Európska únia na svete nie je.

Prečo ste si tak istý, že sme to zvládli? Čo vo vás vyvoláva ten pocit?

To, čo som už vymenoval. Jednoducho, chodíme za tie isté rokovacie stoly ako nemecký kancelár. Nikto nemá lepšie fórum, ako má dnes slovenský premiér. Ekonomicky sme sa pozviechali, nevidím to len na číslach, ale aj v mestách a dedinách. Nepochybne vieme, že sa predĺžila dĺžka ľudského života. Existuje celý rad takzvaných ukazovateľov kvality života, ktoré hovoria v prospech môjho výroku. Neznamená to však, že nemám pochybnosť aj dnes a neobávam sa o budúcnosť.