Mladá učiteľka o slovenskom školstve: Chcem vidieť tvorivý nepokoj, deti nechám vykrikovať
Simona Štefanková (25) je mladá učiteľka, ktorá pôsobí na Základnej škole Cádrova v Bratislave. Pochádza však z východu Slovenska, kde si nemohla nájsť prácu. Hoci má zatiaľ len krátku prax, na vyučovaní využíva inovatívne pedagogické metódy, ktoré si obľúbili rodičia a rešpekt si nimi získala aj od kolegov. V rozhovore pre ta3 povedala, či sú platy učiteľov dostatočné a kde má slovenské školstvo najväčšie medzery.
V rozhovore sa dozviete:
- či je pre ňu navýšenie učiteľských platov uspokojivé,
- čo je na tejto práci pre ňu najnáročnejšie,
- ako vníma nedostatok učiteľov v školách,
- aké tresty používa,
- v čom je inovatívna oproti kolegom.
Práca učiteľa je v našej spoločnosti stále podceňovaná, podhodnotená, a to aj napriek jej dôležitosti. Formujete budúce generácie. Neodrádzalo vás to pri výbere povolania?
Áno, vnímala som, že tá praca zvykne byť podceňovaná, hlavne na Slovensku. Nikdy ma to však neodrádzalo, ale naopak, motivovalo. Treba začať od seba, a ja som vždy chcela deťom niečo odovzdať. Nie som človek, ktorého zaujíma len jedna téma, vždy to bolo široké spektrum záujmov, a preto som si vybrala učiteľstvo. Mala som pocit, že dokážem dať toho viac deťom, než bolo dávané v škole mne.
Ako učiteľka pracujete len niečo vyše roka, zamestnali ste sa hneď po škole. Aký bol v čase, keď ste ukončili štúdium stav na trhu práce? Nemali ste problém s ponukami?
Pochádzam z východu, kde som si nemohla nájsť prácu. Rozoslala som žiadosti, išla sa opýtať do škôl osobne, avšak bez úspechu. Prácu som našla až na druhom konci republiky v Bratislave. Vidieť tu pekne kontrast medzi západom a východom. Problém vidím v tom, že na východe sa stále držia staré generácie učiteľov, ktorí už učili aktívne niekoľko rokov, keď som bola prváčka na základnej škole. Aj preto sa mi zdá, že na východe sa nič nemení, keďže nás mladých k tomu nepustia, čo ma mrzí. Vidia, že noví učitelia posúvajú školstvo k lepšiemu, no nechcú si to pripustiť.
Hovorí sa, že práca s ľuďmi je najťažšia. Nepochybne to platí aj o školstve. Čo je podľa vás na tejto práci najnáročnejšie?
Komunikácia s rodičmi. Práca s dospelými, paradoxne, je ťažšia ako s deťmi. Rodičom je niekedy náročné vysvetliť, že ich dieťa sa správa v škole inak ako doma. Vnímajú svoje dieťa ako to najlepšie na svete, a možno keď ja poukážem na jeho nové chyby, tak to nie vždy chcú prijať.
Ako riešite takéto situácie?
Niekedy sa situácia vyhrotí a stretneme sa viacerí kolegovia, prípadne je na pomoc privolaná psychologička. Myslím si však, že takýchto incidentov bolo viac, keď som nastúpila a rodičia ma ešte dobre nepoznali - videli, že som mladá a neskúsená, možno mi až tak nedôverovali. Počas uplynulého roka sme si vybudovali dôveru. Vedia, ako sa k deťom správam, aký mám prístup, že ich už dobre poznám. Vzťah sa musí budovať aj medzi učiteľom a rodičom.
Mladá učiteľka o slovenskom školstve: Chcem vidieť tvorivý nepokoj, deti nechám vykrikovať
