Ekonomická redaktorka Buchláková: Energetická kríza je len politickým rozhodnutím

Sternberg sa obzerá za stretnutím lídrov krajín skupiny G7. Jeho kľúčoví aktéri sa vraj len snažia spomínané hlavné problémy pasívne „vysedieť“. Zrejme preto, že by inak museli pripustiť fatálne chyby seba alebo svojich predchodcov.

Putinova invázia na Ukrajinu podľa Sternberga plne obnažila, aká nebezpečná je závislosť Západu na energiách a surovinách z Ruska a ďalších autokracií. „Niekoľko desaťročí napĺňanie zelenej agendy v demokratických krajinách pridusilo produkciu spoľahlivej fosílnej energie, takže Západ sa musí v rastúcej miere spoliehať na nespoľahlivé zelené zdroje.“

Na ciele zelenej agendy však lídri krajín skupiny G7 nezabudli ani v súčasnej kritickej dobe. Teraz už sa však ukazuje ich bizarnosť. Tá je zrejmá napríklad vtedy, keď lídri G7 sľubujú utlmovanie výroby elektriny z uhlia práve v čase, keď najvyspelejšie krajiny sveta, vrátane Nemecka alebo Británie produkciu v uhoľných elektrárňach, naopak, citeľne navyšujú. Pretože im ani nič iné nezostáva.

Obnoviteľné zdroje sú síce v záverečnom komuniké zo summitu G7 „povinne“ spomenuté, avšak aj tak je zrejmé, že západný svet z energetickej krízy nevyvedú. „Ak nedôjde k pokroku v akumulácii energie, priemyselné ekonomiky skrátka nemôže v dostatočnej miere poháňať veterná alebo solárna energia,“ uvádza Sternberg.

Politici vyspelých západných krajín sa tak utešujú aspoň nádejou. Nádejou, že sa nakoniec podarí vyvinúť technológie, ktoré umožnia uhlíkovo neutrálnu prosperitu. Túto nádej sú ochotní podporiť masívnymi dotáciami, teda iba ďalším dlhom. A nakoniec aj ďalšou infláciou. Pretože nič iné im nezostáva. Kým Západ dané technológie nevyvinie – a otázka tiež stojí, či ich vôbec niekedy vyvinie –, bude sa aj tak nakoniec vždy musieť „plaziť“ pred autokratmi Putinovho typu, ktorí sa na rozdiel od Západu nerozpakujú ďalej ťažiť lacné fosílne zdroje.

Podobný názor má napríklad Daniel Lacalle, ekonóm rakúskej školy pôsobiaci v Mises Institute. Ako tvrdí, až 75 % nákladov na elektrickú energiu vo väčšine európskych krajín tvoria regulované náklady. Sú to dotácie a dane stanovené vládami a v zostávajúcej časti takzvaná „liberalizovaná“ výroba. V dôsledku rozhodnutia rovnakej vlády, ktorá obmedzuje ponuku povoleniek, raketovo vzrástli náklady na kvóty CO2. Príkladom je Nemecko, kde podľa BDEW 2021 iba 24 % všetkých nákladov na účte domácnosti predstavujú „náklady dodávateľa“. Všetko ostatné tvoria dane a náklady stanovené vládou, ako sú poplatky za sieť (24 %), príplatok za obnoviteľnú energiu ( 20 %), DPH) (16 %), daň za elektrinu (6 %), koncesionársky odvod (5 %), daň za záväzky na mori (0,03 %), doplatok na kombinovanú výrobu tepla a elektriny (0,08 %), sieťové poplatky (1,3 %).