ROZHOVOR: Ak by mi mali vziať slobodu a demokraciu, utečiem, hovorí Michael Szatmary
Na demonštrácie počas Nežnej revolúcie chodil až dovtedy, kým nezvíťazila sloboda. Stand up komik, hudobník a depešák Michael Szatmary hovorí, že skúsenosť so socializmom poznačila aj jeho generáciu. Slobodne mysliace hlavy majú podľa neho až deti, ktoré sa narodili po roku 1989. Ako vnímal minulý režim, čo mu najviac utkvelo v pamäti z prvej návštevy Rakúska, a či bol svedkom bitky medzi depešákmi a metalistami prezradil v rozhovore pre ta3.
Michael Szatmary v rozhovore hovorí:
- ako v rodine prežívali Nežnú revolúciu a 17. november,
- či poznačil socializmus jeho generáciu,
- ako sa dostal k hudbe zo Západu,
- čo si v minulom režime želal na narodeniny,
- prečo ho ako deväťročného zadržala polícia.
Ako si spomínaš na 17. november? Ako ste ho prežívali v rodine?
Pochádzam z disidentskej rodiny, takže som vedel, o čo ide. Mal som 14 rokov a bol som prvák na gympli. Stál som na Hviezdoslavovom námestí hneď 19. novembra a odvtedy to bol môj každodenný program, až kým sloboda nezvíťazila úplne. Moje dieťa sa narodilo už slobodné, no ja som zažil komunizmus a som zato rád, lebo len tak ju skutočne viem oceniť a vážiť si ju.
V komunistickom Československu fungovalo podzemné hnutie, mnohí mali problémy so Štátnou bezpečnosťou. Bolo to aj v prípade tvojej rodiny?
Bolo, ale ja som bol od toho ušetrený. Vedel som, že sa niečo deje, prípadne šepká alebo zrazu som v noci potreboval na záchod a v zafajčenej kuchyni sedelo päť mne neznámych ľudí. Starých rodičov vyšmarili z práce a nemohli pracovať až do revolúcie. Moja mama robila vychovávateľku v polepšovani. Ja som sa nejakým zázrakom dostal na gymnázium.
Šunka, ananás a kindervajce
Patríš ku generácii, ktorá vyrastala v socializme, kedy bol problém zohnať v obchodoch potraviny a produkty, ktoré sú úplne bežné. Spomenieš si na nejakú príhodu z tých čias? Stával si aj v rade na mandarínky?
Na to sa nedá zabudnúť. Býval som v Starom meste a cez ulicu boli na Gorkého Tuzexy. Očumoval som výklady každý deň. Mojimi želaniami na narodeniny bolo 20 deka šunky, skutočný ananás a kindervajce. Raz som dostal Lego, mama naň stála celú noc a musela vziať, čo jej predavačka dala.
Otec emigroval do Izraela a tu a tam mi posielal balíčky, došli otvorené a poloprázdne a niečo mi vždy nechali. S hrdosťou som nosil pískacie tričko, ktoré som nikomu nedovolil stlačiť, lebo mi ho vypískajú. Spomínam si, že mojím koníčkom bolo sledovanie tachometrov áut pred hotelmi. Nakúkal som cez dvere a porovnával rýchlosti. Raz ma čapli policajti, odviezli na stanicu a obvinili ma z krádeže áut. Mal som asi deväť rokov.
Poznačila nejako skúsenosť so socializmom tvoju generáciu?
Viem to porovnať a viem, že ak by mi mal niekto vziať slobodu a demokraciu, okamžite zdrhnem do zahraničia. Ten pocit, keď v novembri ´89 otvorili hranice a ja som na bicykli len tak prešiel do Hainburgu a za 20 šilingov, ktoré mi dala mama kúpil prvú plechovku koly a videl farby. Ľudí vo farebnom oblečení, mesto plné farieb. To bol neuveriteľný kontrast s tou komunistkou šeďou. Ale ak mám byť úprimný, áno, poznačila. V hlave a duši si socializmus pamätám a reálne slobodné a voľné sú deti, ktoré sa narodili až po 89-om. Majú slobodne mysliace hlavy, a našťastie, tú komunistickú čižmu poznajú len z kníh a dejepisu.
V tých časoch bola hudba zo Západu v podstate nedostupná. Ako si sa dostal k elektronickej hudbe a najmä ku kultovej kapele Depeche Mode?
Moja mama pod pseudonymom písala texty pre speváčku Janu Kociánovú. Hudbu skladal Rudo Geri. Raz priniesol walkman a kazetu. Bol rok 1984 a bola tam nahratá rakúska hitparáda Die grossen zehn. Na 4. mieste boli Depeche Mode a ich skladba People are People. Prvýkrát v živote som videl walkman a počul synthipop. A odvtedy uz nebolo cesty späť.