Čím sme sa previnili, pýta sa 75-ročná Ukrajinka, ktorú znásilnil nepriateľský vojak
Ukrajinci sú už unavení a ubití mesiacmi vojny. Spravodajca stanice BBC cestoval po východe krajiny, aby si vypočul dojemné výpovede vojakov a civilistov, vrátane 75-ročnej ženy, ktorú vo svojom dome zbil, porezal a znásilnil nepriateľský vojak.
Pred vojnovou nemocnicou vo východoukrajinskom meste Bachmut je pripravených množstvo zakrvavených nosidiel, píše BBC. Zdravotníci, ktorí si dávajú prestávku, a vojaci, ktorí priviezli zranených spolubojovníkov, stoja vo dverách, fajčia a počúvajú vytrvalý hustý jesenný dážď. Prerušujú ho ostré výbuchy a tupé hluky granátov. Na ulici sú vyhorené hromady áut a dodávok. Rozbité sklo a murivo sa hromadia vedľa budov, ktoré boli zasiahnuté.
Pár psov, kedysi domácich miláčikov, súdiac podľa ich túžby po ľudskej spoločnosti, sa stiahne do kútov verandy. Jeden z nich leží a trasie sa, nezaujímajú ho kúsky jedla ponúkané vojakmi. Väčšina bachmutských civilistov sa už dávno presťahovala niekam do bezpečnejšieho prostredia. Živé bytosti, ktoré sú stále pod paľbou, zdieľajú určitú solidaritu.
Na ceste z Bachmutu v Donbase na druhý koniec frontovej línie v Chersonskej oblasti bolo jasné, že Ukrajinci sú unavení, ubití, uzavretí do vysilujúcej rutiny vojny, ale stále odhodlaní bojovať proti Rusom, aby zostali nezávislí. Februárové rozhodnutie ruského prezidenta Vladimira Putina podmaniť si Ukrajincov umocnilo ich zmysel pre vlastenectvo.
Chirurg
Jeden z chirurgov vo vojnovej nemocnici v Bachmute, Volodymyr Pihulevsky, poskytol rozhovor pre BBC. Až do mobilizácie 24. marca pracoval na urgentnej medicíne v civilnej nemocnici. Nemocnica bola tichá, pretože z nízkeho mraku, ktorý visel nad Bachmutom, padal dážď – počasie, ktoré zvyčajne znižuje intenzitu ostreľovania, a tak mal Volodymyr čas na rozhovor. "Našťastie, dnes ráno nie je toľko zranených. Boli však dni a dokonca týždne, kedy bolo veľa zranených, vrátane šrapnelových rán, traumatických amputácií nôh v dôsledku ostreľovania alebo výbuchov mín, ale aj guliek."
"Museli sme pracovať 24 hodín denne, dokonca aj dva dni po sebe, bez možnosti sadnúť si - len sme sa zastavili na jedlo alebo toaletu." Volodymyr tiež prichádza na rad v prvej línii a poskytuje okamžitú lekársku pomoc zraneným. "Bolo to veľmi ťažké. Niekedy si vyberáte medzi riskovaním vlastného života a životami zranených chlapov. Nikdy som nevidel niekoho, kto by sa bál zomrieť. Nikto nesedí a nečaká ani počas ostreľovania. Každý vezme ranených, aby sme im poskytli prvú pomoc. Potom ich posadíme do auta a privezieme sem."
"Nie je to veľmi psychicky náročné, skôr desivé... len ľudia s duševnou chorobou nemajú strach." Chirurg povedal, že vo vojnovej nemocnici museli ošetrovať rany, ktoré pred inváziou uvidia raz alebo dvakrát za pár rokov. "Pri práci v pohotovostnej nemocnici som videl veľa úmrtí. Ale to bolo v čase mieru. Tu vidím, ako naši chlapci bojujú. Rany, ktoré dostanú, im ničia život. Deprimuje ma to viac ako čokoľvek iné."