ROZHOVOR: Béďo bol vždy pripravený na 100 %. Bol extrovert, ale aj hlboký introvert, spomína Peter Mikuláš
Významný slovenský režisér Jozef Bednárik by sa tento rok dožil 75 rokov. Na svojom konte má okrem divadelných a muzikálových inscenácií aj niekoľko úspešných operných réžií. Jeho poslednou v opere SND bolo dielo Giacoma Pucciniho – Turandot. Práve touto operou si naša prvá scéna pripomenula odkaz umelca, ktorého volali familiárne Béďo. K jeho obľúbeným kolegom a umelcom patril aj dnes už legendárny slovenský basista Peter Mikuláš.
O Jozefovi Bednárikovi je známe, že bol veľký profesionál. Aká s ním bola spolupráca?
Béďo je v mojej pamäti uložený v dvoch rovinách, jedna je tá citová a druhá profesionálna. Po dlhej dobe, keď tu už nie je, sa mi vybavujú tie profesionálne veci, ktoré mne samému pomohli sa dostať do takého výrazového plánu, ktorý on schválil a žil ním. To je pripravenosť obsahu, ktorý spievam, pripravenosť inscenácie, ktorú zobrazoval na javisku. Vždy bol stopercentne pripravený, prišiel s klavirákom, ktorý mal dvojnásobnú hrúbku. Mal tam pokreslené postavičky, ktoré mali na javisku presne svoj zákon. Túto prípravu potom prenášal na nás. Pri práci sa robili určité kompromisy a prispôsobenia. Raz mu hovorím: Béďo, ja nemôžem byť Don Quijote, však mám nadváhu. Hovorí: Nevadí, voľačo vymyslíme. A robili sme Dona Quijota.
V čom bol pre vás inšpiráciou?
V tej dobe som cítil, že názory, ktoré mal, majú hlboký zmysel a do klavírneho výťahu som si písal jeho citáty. Napríklad povedal: Robíme to len tak naoko, aby ste vedeli, kde Boh býva. To je pre nás neskutočne hlboký výraz. Hovorím si, dobre tak ideme smerom k čomusi absolútnemu k nejakej absolútnej výpovedi. Tá rozprávka Turandot je absolútna. Je o láske, o smrti. Napríklad, keď stáli na scéne Turandot a Kalaf, povedal: Obidvaja sú šporhŕti, ona blčí a on je trúba. Takto charakterizoval vzťah dvoch ľudí. My sme tak presne vedeli, kde sú koridory. Aj keď sme neboli účastní tejto scény, užívali sme si to. Béďo mal navonok extrovertný prejav, ale presný opak bola pravda. On týmto svojim prejavom, tým, že bol tak pripravený, nás oslovoval útokom všetkých. Akoby nás objal, všetci sme mali pocit, že hovorí každému z nás individuálne. A to sa málokedy zažije.
Peter Mikuláš je sólista Opery Slovenského národného divadla. Kritici na ňom obdivujú jeho muzikalitu, farebnosť hlasového fondu a tiež sugestívnosť javiskového výrazu vo vážnych úlohách. Svoj hlas prepožičal Fiescovi v Simonovi Boccanegrovi, kráľovi Filipovi v Donovi Carlosovi, či diablovi Mefistofelovi v Gounodovom Faustovi.
Zdroj: snd.sk
Boli ste jeho obľúbeným hercom a spevákom.
Veľmi som o tom nevedel, ale keď som sa to dozvedel, tak uvažujem nad tým tak, že tá rezonancia na jeho slová a pripomienky, ktoré nám dával na skúšobnom javisku, to je dôležité, vo mne hlboko rezonovali a on to cítil. Sem tam vykrikoval: Mikuláš hraj, nehraj seba. Tak ma sledoval, že som mal pocit, akoby som bol pod mikroskopom.
Keď sa povie Bednárik, čo vám prvé zíde na um?
Béďo bol ženatý s múzou a všetky kontakty s nami boli podriadené tejto životnej filozofii. Bol naplno nasadený od rána do večera v divadelnej práci a hľadal výrazové prostriedky, ktoré budú absolútne najlepšie. Bolo cítiť, že tak ako sme boli kamaráti na javisku a absolútne sme sa borili v hĺbkach textu, vedel udržať aj určitý odstup. Keď skončili skúšky, uzavrel sa, akoby pred ním spadla opona a znovu žil pre divadlo. Na premiére nikdy nesedel v publiku. Chodil nervózny po zákulisí, pil nejakú vodu a držal nám palce. Bol extrovert, ale aj hlboký introvert.
Celý rozhovor s operným spevákom Petrom Mikulášom si môžete pozrieť nižšie.