Belmondo bol ako tajfún, zlaňoval vrtuľník, vrhal sa pod vlak. Patril k špičke, spomína kritik Konečný
Šarmom dobyl divadelné dosky, filmové plátno aj srdcia žien. Meno francúzskeho herca Jean-Paul Belmonda, ktorý zomrel presne pred rokom, sa stalo synonymom pre krásavcov. Pred kamerou uplatnil svoju mužnosť, temperament i komediálny talent. Kariéru odštartoval filmom Na konci s dychom, no miláčikom niekoľkých generácií sa stal najmä vďaka snímkam, v ktorých spojil akciu s humorom. Prečo bol Belmondo ikonou a čím priťahoval divákov, sme sa opýtali filmového kritika Petra Konečného.
Belmondo bol ako tajfún, zlaňoval vrtuľník, vrhal sa pod vlak. Patril k špičke, spomína kritik Konečný
"Krásne škaredý" Bébel, ako ho fanúšikovia prezývali, v roliach ochrancov zákona, gangstrov, elegantných zvodcov, podvodníkov či dobrodruhov, uplatňoval aj svoje preslávené kaskadérske kúsky. Ešte vo veku 65 rokov sa šplhal z idúceho auta po rebríku do helikoptéry. Natočil 90 snímok a vášeň pre film ho neopustila ani v 85 rokoch, kedy vyhlásil, že má stále chuť natáčať. Jeho poslednou snímkou bol v roku 2015 dokument približujúci jeho kariéru. Film Belmondo o Belmondovi natočil so synom Paulom.
Belmondo bol jednoznačne ikona a hviezda, za ktorou stálo mnoho superlatívov. Niektoré z nich vyzdvihol pre ta3.com aj slovenský filmový kritik Peter Konečný. "Jeho charizma bola nesmierna. Zároveň platí, že to bol aj herec, ktorý bol kaskadér a veľa vecí si nakrúcal sám," povedal. Ako pokračoval, Belmondov cit pre komédiu bol neskutočný a rozhodne nebol hercom, ktorý by bral úlohu za úlohou bez premyslenia. "Komédie, ktoré realizoval, najmä v období najväčšej slávy, v 70. - 80. rokoch, patria medzi absolútnu francúzsku špičku komediálneho žánru," uviedol Konečný.
"Bol ako tajfún. Užila som si s ním toľko zábavy aj šialených kúskov ako nikdy predtým," spomínala prvá bondgirl (pozn. red. dievča po boku Jamesa Bonda) Ursula Andressová na spolužitie s Belmondom, ktorého náručou, nielen filmovou, prešlo aj mnoho ďalších žien. Mnohí pritom počas jeho štúdií pochybovali, že by vôbec mohol hrať milencov. "Ako môže človek s takýmto "ksichtom" hrať divadlo," čudoval sa vraj jeden z profesorov, keď prijímal bývalého boxera so zlomeným nosom.
Lenže zmysel pre humor a nadhľad spolu s výnimočnými fyzickými zručnosťami a neuveriteľnou vôľou prekonať sa umožnili Belmondovi presvedčivo stvárniť drsných gangstrov (Borsalino) či neústupných ochrancov zákona (Policajt alebo darebák), a rovnako aj elegantných zvodníkov (Veselá veľká noc a Zviera) a odvážnych dobrodruhov (Muž z Ria). K najobľúbenejším patrí aj jeho paródia samého seba v snímke Muž z Acapulca.
Nebezpečné kaskadérske kúsky
Ikonou európskej kinematografie sa Belmondo stal aj vďaka kaskadérskym kúskom, ktoré robil ešte dlho po päťdesiatke. Pred kamerou uskakoval pred rútiacimi sa autami, vrhal sa cez vagóny rozbehnutého vlaku či zlaňoval z vrtuľníka. Niekoľkokrát sa tiež vážnejšie zranil. Napríklad pri nakrúcaní komédie Zviera, mu tiger natrhol ucho a pri filme Senzi finta dostal ranu hákom autožeriavu. Pri nakrúcaní Strachu nad mestom sa pošmykol na streche a život mu zachránil odkvap, za ktorý sa na poslednú chvíľu chytil.
Jean-Paul Belmondo sa narodil 9. apríla 1933 na predmestí Paríža v Neuilly-sur-Seine do rodiny maliarky a sochára s talianskymi predkami. V mladosti sa venoval športu, najmä boxu, s ktorým ale musel prestať kvôli chorobe. A tak sa vydal na hereckú dráhu.
Belmondova hviezda začala stúpať už dva roky po jeho filmovom debute vďaka snímke Jean-Luc Godarda Na konci s dychom (1959). Krátko predtým podceňovaný herecký outsider dostával potom úlohu za úlohou. Medzi prvými slávnymi bola dráma Horalka, kde si zahral po boku Sophie Lorenovej, či dobrodružná romanca Cartouche, v ktorej po jeho boku očarila divákov Claudia Cardinalová. V roku 1965 sa vrátil aj k spolupráci s Godardom v Bláznivom Petríčkovi.
Kritik Konečný o filme Na konci s dychom uviedol, že Belmondo nevynikal len v komédiách, ale je dôležité vyzdvihnúť aj jeho serióznejší charakter a vážne úlohy, v ktorých podával rovnako úžasný výkon. "Film Na konci s dychom predstavuje nástup francúzskej novej filmovej vlny. Tá vlna spôsobila, dalo by sa povedať, kultúrnu pandémiu po celom svete a on bol pri tom. Nie je to len herec z komediálnych filmov," vysvetlil.
Objavil sa najmenej v jednom filme ročne až do polovice 80. rokov, kedy sa vážne zranil pri nakrúcaní krimikomédie Senzi finta. Potom zvoľnil tempo, no filmu sa venoval naďalej. Napríklad s Claudom Lelouchom pripravili melodrámu starnúceho muža Cesta rozmaznaného dieťaťa (1988), za ktorú dostal Césara, či verziu Bedárov (1995), ktorá sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Tiež sa úspešne vrátil na divadelné javisko v hlavných úlohách ako majstri Kean a Cyrano z Bergeracu. Kúpil si vlastné divadlo Variétés a vyše desať rokov ho prevádzkoval.
Obdivovaný aj po smrti
Pred kameru sa Belmondo vrátil aj po roku 2001, keď v auguste na Korzike utrpel mozgovú porážku, z ktorej sa zotavil a v decembri 2002 sa druhýkrát oženil. Jeho vyvolenou sa stala o 32 rokov mladšia dlhoročná priateľka Natty Tardivelová, ktorá mu v auguste 2003 porodila dcéru Stellu. Rozviedli sa v roku 2008. Ten istý rok mal premiéru jeho posledný film Muž a jeho pes - o človeku, ktorý nestráca chuť bojovať až do samého konca.
"Patrím k ľuďom, ktorí robia filmy, aby zabavili ostatných," povedal Belmondo, ktorý si v roku 2011 prevzal na festivale v Cannes čestnú Zlatú palmu za "oslnivý talent a úspešnú hereckú dráhu". Obrovského uznania sa Belmondovi dostalo aj po smrti, na poslednej rozlúčke v parížskej Invalidovni nechýbal ani prezident Emmanuel Macron, osobnosti francúzskej kultúry aj bežní občania. Na poslednej ceste odprevadila herca skladba Chi Mai z filmu Profesionál, ktorú zložil Ennio Morricone.
Belmonda aj po smrti obdivuje nespočetne veľa ľudí a mladá generácia hercov sa inšpiruje jeho talentom. "Aj v rámci snahy byť rovnako šarmantný, akčný a vtipný. V ňom bolo niekoľko charakterov dokopy, skutočne predstavoval typ tvárneho herca," hovorí o Belmondovi s nadšením Konečný. Uviedol, že bol hercom, ktorý nemal problém zahrať čokoľvek, aj keď komediálna stránka prevažovala viac. "Lenže tá jeho komediálna tvorba je diametrálne odlišná od dnešnej komédie, pretože bola inteligentná. Povedať dnes "inteligentná komédia" je vlastne oxymoron. Je to stratený žáner, ktorý je veľmi občasný," dodal na záver Konečný.
