ROZHOVOR: Fyzika nám umožňuje skúmať veci, ktoré znejú ako rozprávky, hovorí Samuel Kováčik alias Vedátor

V rozhovore sme sa pýtali:

• na popularizáciu vedy na Slovensku,
• na výučbu fyziky na školách,
• ako myslieť kriticky a neveriť hoaxom,
• či by mohla byť teória simulácie pravdivá,
• v čom je teleskop Jamesa Webba výnimočný,
• na jeho novú knihu a o čom bude.

Fyzika nepatrí medzi najobľúbenejšie predmety žiakov. Ako si sa k nej dostal a prečo práve tento smer?

Na strednej škole môj záujem skákal z jednej veci na druhú. Keď sa blížila maturita, tak to bola práve fyzika, ktorá bola na vrchole mojich záujmov, preto som sa ju rozhodol študovať. Mám pocit, že fyzika je super v tom, že je tam veľa neprebádaného, ale zároveň sa veci dajú dobre skúmať. Napríklad, je veľa neprebádaneho v ekonomike, či humanitných odboroch, ale tam sa veci ťažko skúmajú.

Vo fyzike si vieme všetko pekne odizolovať, pozrieť sa na jeden konkrétny atóm, a tým pádom vieme postupovať exaktnejšie či rigoróznejšie. Zároveň nám fyzika umožnuje skúmať neľudské a nepredstaviteľné veci ako čierne diery, rozpínanie vesmíru a podobne. Sú veci, ktoré znejú ako rozprávky, ale sú skutočné a práve fyzika nám ich umožnuje skúmať.

Ako vyzeralo tvoje detstvo? Mal si už ako dieťa vedátorské sklony?

Do škôlky som chodil s Atlasom vesmíru. Takže vesmír ma fascinoval veľmi dlho, ale mal som aj niečo také ako atlas minerálov alebo niečo také. Veľa vecí ma zaujímalo. Mal som dlhé obdobie dejepisu, kedy začali vychádzať knihy Hrôzostrašná história. Potom to bola biológia.

Keď hovoríme o fyzike či matematike, je podľa teba ich výučba na školách dostatočná a zaujímavá? Aká je tvoja skúsenosť?

Najprv začnem pozitívne. Mali sme super "matikárku" na strednej škole, Gabiku Šilharovú, ktorá skončila "matfyz". Učila nás od primy až po oktávu. Myslím si, že ona formovala môj pozitívny vzťah k matematike, zároveň aj tatino. Tiež študoval na "matfyze", tak mi ukazoval kadejaké "srandičky" z geometrie.

O fyzike sa to nedá povedať. Musím povedať, že sme nemali šťastie ani na jedného dobrého učiteľa či učiteľku. Našťastie, vo formovacom období, keď som mal 15-16 rokov, som narazil na dve zaujímavé knižky o fyzike, ktoré ma výrazne posunuli. Zároveň bola pre mňa silným impulzom relácia Pod lampou, kde Martin Mojžiš s Vladom Černým diskutovali o vesmíre, o teórii relativity. 

Osnovy na slovenských školách sú premrštené v tom zmysle, že sú v nich prehnané ambície. Potom sa len skontroluje či tí ľudia z toho vedia zmaturovať, alebo dostanú nejakú známku na konci roka. Povie sa, dobre, študenti absolvovali fázy striedavého prúdu, môžeme byť spokojní. Ak by sa potom spravil prieskum, čo si ľudia zapamätali tri až päť rokov po škole, zistili by, že takmer nič. Alebo, nechcem povedať, že takmer nič, ľudia vedia väčšinou vybrané slová a podobne, ale veľkú časť toho, čo sa naučíme, zabudneme. 

Dôvodom je, že sa často učíme vo forme nejakých singulárnych informácií, ktoré su izolované od zvyšku a bez kontextu na to zabudneme. Ľudia sú tvory, ktoré sa naučili rozumieť svetu okolo seba vo forme príbehov. Ak sa niečo naučím ako izolovanú informáciu, tak to veľmi ľahko zabudnem.

Čo by podľa teba pomohlo? Aké zmeny by sa mali podniknúť, aby sa zlepšilo školstvo?

Nášmu školstvu by pomohla výrazná redukcia učiva, ktorá, ak sa nemýlim, sa má diať, čo je dobrá správa. Taktiež, veľmi podceňujeme deti v tom, že im povieme, tak toto si opíš z tabule a nauč sa to naspamäť, ako by viac nedokázali. Ako keby nedokázali viac objavovať, skúmať, diskutovať. Ja mám také skúsenosti so svojimi žiakmi na vysokej škole, aj keď idem niekde prednášať, pokojne aj pre základné školy, že decká dokážu prísť so super nápadmi.

Na druhej strane, nechcem viniť ani učiteľov, lebo keď majú niekde napísané, cez akú hordu učiva majú prejsť, nemajú šancu tomu potom venovať patričný priestor.

Robíš aj osvetu na sociálnych sieťach, ako by mali ľudia kriticky myslieť a overiť si informáciu niekoľkokrát. Ako si ale nájsť ten správny vzorec? Čo ak ľudia začnú spochybňovať aj to, čo je pravda?

Ťažko povedať ako nájsť ten správny recept. Je veľmi užitočné, ak má človek schopnosť identifikovať správne autority, čo nemá každý. Napríklad, dobré je porovnať, aké predpovede tie autority robia a či sa napĺňajú. Veľakrát sa to ale zvrhne tak, že ľudia nie sú schopní posudzovať správne predpovede. Napríklad, keď hydrometeorológ zo SHMÚ povie, že bude pršať s pravdepodobnosťou 20 % a prší, tak sú ľudia zaskočení, ako to je možné. Možno to vyznie teraz prehnane, ale keď jeden analytik predpovedal, že Donald Trump vyhrá prezidentské voľby s pravdepodobnosťou 30 %, a nakoniec ich vyhral, tak ludia hovorili, že ten analytik je mimo, lebo však povedal, že to je len 30 %. Ale to je dosť veľa.

Ľudia by sa najprv mali naučiť vyhodnocovať pravdepodobnosti a na základe toho overovať či autority, ktoré sledujú, sa často nemýlia. Lebo ak sa nestane, čo predpovedali, mnohé autority sa potom začnú vyhovárať a ľudia im to začnú hltať.

Použijem príklad, Štefan Harabin hovoril, že na Slovensko má prísť niekoľko desiatok tisíc migrantov, a keď neprišli, tak namiesto toho, aby ho jeho sledovatelia prestali počúvať, lebo evidentne je to človek, ktorý nevie robiť predpovede, tak on sa začal vyhovárať v zmysle, lebo som to povedal, tak sa to dozvedeli a teda neprišli. Úplná výhovorka.

Čomu sa aktuálne najintenzívnejšie venuješ vo svojej práci? 

Vo všeobecnosti sa venujem otázke štruktúry priestoru. Teraz pracujem na troch rôznych projektoch, z toho dva sú na medzinárodnej úrovni. Všeobecne nás zaujíma otázka, či sa priestor z niečoho skladá, podobne ako sa hmota skladá z atómov.

Spomenul si medzinárodné projekty. Pôsobil si nejaký čas aj na Dublinskom inštitúte pokročilých štúdií. Aké to tam bolo?

Bolo tam pre mňa zaujímavé prostredie, v zmysle, že to bol čisto výskumný inštitút. Stretávajú sa tam často vedci z celého sveta. Každý sme tam boli z inej oblasti fyziky a pekne sa to tam miešalo. Často sme mávali aj päť- až šesťhodinové otvorené diskusie o nejakom probléme. Bol to veľký zážitok. Na druhej strane, veda v zahraničí funguje tak, že sú ľudia motivovaní často meniť miesto. Mne to aj celkom prekážalo, lebo som človek, ktorý má rád svoje zázemie, kamarátov, rodinu.

Ako by si porovnal popularizáciu vedy u nás a v zahraničí? Pred pár týždňami sme mali rozhovor s astrobiologičkou Michaelou Musilovou, ktorá pôsobí najmä v zahraničí a popularizáciu na Slovensku nehodnotila až tak pozitívne. Narážala na prístup ľudí k vedcom, ktorí to robia.

Amerika má výhodu v tom, že tam veda bojovala za väčšie prostriedky v podstate od druhej svetovej vojny. Najskôr to bol projekt Manhattan, ktorý stál šialene veľa peňazí, nasal obrovský vedecký kapitál a bolo o ňom potrebné presviedčať kongresmanov.

Potom prišli projekty ako Apollo, kde NASA potrebovala prostriedky a znova o tom musela presviedčať kongresmanov. Aj vďaka tomu si v Amerike uvedomili, že veda síce prináša obrovské benefity pre ľudstvo, ekonomické a rôzne iné, ale aj tak to treba približovať ľuďom. Nebola otázka, či vedu majú aj popularizovať, bola to otázka prežitia.

Myslím, že u nás to ide tiež dobrým smerom. Už aj Slovenská akadémia vied má podcast, "matfyz" má Youtube kanál, na ktorom majú matematické prednášky a polmilióna pozretí. Veľa inštitúcií si, našťastie, začína uvedomovať, že popularizácia je dôležitá. Samozrejme, nemáme v tom takú tradíciu ako Amerika. 

Ako vznikla platforma Vedátor?

Nie som veľký plánovač v týchto veciach. Vedátor začínal čiastočne z dvoch dôvodov. Presunul som sa do Írska, dovtedy som učil aspoň ako doktorand, tam som zrazu nemal nič. Trošku mi chýbalo učenie, lebo som bol na výskumnom inštitúte. Zároveň, občas mi volali kamoši s otázkami o čiernych dierach, vedel som, že to ľudí proste zaujíma, to bol prvý impulz.

Druhý bol, že som cítil potrebu, ktorú popularizácia spoločnosti prináša, a hovoril som si, že je hanba, že to nikto nerobí. Vlastne som nadával aj na seba, lebo aj ja som to mal robiť a nerobil som. Povedal som si, že idem do toho. Najprv to začalo blogmi, čo mi pomohlo sa rozpísať. Prvý blog mi trval asi tri týždne.

Prečo ľudí najviac fascinujú práve čierne diery?

Podľa mňa sú čierne diery najlepšou ukážkou pračudesnej fyziky. Čierne diery sa ale dajú odfotiť a dajú sa na nich vysvetliť veci, ktoré sú nám ľudsky úplne zvláštne. Dvom rôznym ľuďom by mohol inak plynúť čas. Jeden má pocit, že mu ubehla hodina, a druhý zas, že týždeň a keď sa stretnú, tak sa nedokážu rozhodnúť, koľko času ubehlo. To je niečo, čo náš mozog neberie.

Čo, naopak, najviac fascinuje teba?

Jedna vec, ktorú ľudia nevedia je, že čierne diery sú celkom dobrým mostom medzi fyzikou, ktorej rozumieme a fyzikou, ktorej nerozumieme, ale chceli by sme. Čierne diery často skúmame teoreticky na papieri a chceli by sme lepšie rozumieť tomu, čo sa deje vnútri, čo sa deje na ich hranici. Pozorovania, ktoré máme, nám väčšinou nevedia dať odpovede na otázky, ktoré nám vysvetlia jedno alebo druhé.

Pre mňa to ale vo vesmíre teraz nie je tá najzaujímavejšia vec. Čiastočne pôsobím aj v Brne na Masarykovej univerzite, kde som súčasťou skupiny celosvetovo uznávaného astrofyzika, Slováka Norberta Wernera. V súčasnosti disponujeme návrhom satelitu, ktorý by dokázal pozorovať efekt spomaľovania svetla v prázdnom priestore. Ak sa pozrieme na záblesk svetla, ktorý vznikol milióny rokov po veľkom tresku, napr. nejaká supernova, zrážka neutrónových hviezd, alebo niečo dostatočne jasné, tak to urobí záblesk. Všetky vlnové dĺžky k nám vyrazia viac-menej naraz a zrazu sa niektoré z nich spomalia. Bol by to dôkaz toho, že priestor má nejakú štruktúru. Toto sú témy, ktoré mňa veľmi zaujímajú.

V poslednom čase sa dosť skloňuje otázka a šíri sa teória, či žijeme v simulácii. Aký je tvoj názor?

Ja by som povedal, že takmer na 100 % nie. Môj prvý argument je, že ak by sme boli v simulácii, tak náš vesmír je zbytočne komplikovaný. Tak ako sme poznali fyziku v 19. storočí, tak by celkom dobre stačila na urobenie takej konzistentnej fyzikálnej simulácie, kde by nikto nemohol namietať, čo sa deje, a niektoré otázky by boli nezodpovedané a niektoré veci by tam fungovali ináč, lebo by boli mierne nekonzistetné.

Simulácia simulujúca človeka nepotrebuje podľa všetkého teoriu relativity, nepotrebuje kvantovú mechaniku a takmer určite nepotrebuje kvantovú gravitáciu a rôzne iné teórie. Ja si myslím, že ak by nás chcel niekto simulovať, tak načo by sa obťažoval vytváraním zložitých teorií, aj keď sa možno ukáže, že sú v niečom jednoduchšie.

Argument, ktorí ľudia zastávajúci simuláciu používajú je, že ak by niekde vo vesmíre vznikla možnosť robiť simulácie, tak vlastne mám 1000 počítačov, na tých počítačoch prebieha simulácia a len jeden vesmír je ten skutočný. Takže štatisticky je väčšia pravdepodobnosť, že my sme v jednom z tých počítačov predsa. Na toto mám ale nedostatočne premyslený argument, ktorý si musím premyslieť. Mohol by ale znieť nejako tak, že je veľa vesmírov a vo väčšine vesmírov nevzniknú vhodné podmienky na to, aby tam pokročilá civilizácia bola schopná simulovať ďalšie vesmíry. Chcem si toto ešte nejako konkrétne premyslieť. Nie som zástanca tejto teórie a chcem si to pekne utriasť a potom o tom spravíme vedátorský podcast.

Na sociálnych sieťach si zdieľal, že pracuješ na niečom novom, konkrétne na tvojej druhej knihe. Môžeš nám priblížiť o čom bude?

Keď som začal písať svoju prvú knihu Obyčajné zázraky, tak som mal nápady na dve knižky. Človek píše o tom, čo mu je blízke a mne sú dve témy vo fyzike veľmi blízke. Jedna je fyzika zvláštnych vecí a druhá je fyzika bežných vecí.

Nechcem napísať knihu, ktorá by sa spoliehala na to, že čierne diery sú divné a budeme sa tešiť z tej podivnosti. Skôr chcem priblížiť ľuďom, v čom je to zaujimé pre nás fyzikov a fyzičky, ktorí na tom pracujú. Takže, chcem písať fyziku o čudných veciach, ale chcem, aby bola zrozumiteľná. Ked už človek pochopí koncept čiernych dier, tak môže začať chápať aj tie paradoxy s tým spojené.

Posledné mesiace je veľké haló okolo teleskopu Jamesa Webba. Prečo je taký výnimočný?

Webbov teleskop má ambíciu dovidieť na zrod prvých galaxií, na zrod prvých supermasívnych čiernych dier a s trochou šťastia na najstaršie hviezdy vo vesmíre. Čiže nám umožní vyplniť prázdne miesta v porozumení toho, ako vlastne z primordiálnej hmoty postupne vznikali štruktúry ako hviezdy, galaxie, supermasívne čierne diery. Je to v podstate pokračovanie príbehu nášho vzniku.

Druhá vec je, že teleskop je veľmi dobrý v analyzovaní vlnových dlžok zastúpených v tom, na čo sa pozerá. Napríklad, dokáže analyzovať atmosféru exoplanét (planéty obiehajúce inú hviezdu než našu), dokáže určiť, aké je ich chemické zloženie a v princípe je schopný identifikovať, či sa tam môže nachádzať život, v zmysle, že on uvidí, že sa tam nachádza veľa plynov, ktoré nedokážu byť v rovnováhe, ak ich tam niečo nepumpuje.

Na záver uvoľnenejšia téma. Vzniklo už mnoho filmov s vesmírnou tematikou, niektoré sa približujú bližšie k realite ako iné. Ktoré by si odporučil?

Nepozerám veľmi filmy, takže dám skôr mainstreamová tipy, ale Interstellar je vedecky najpodkutejší film, aký kedy vznikol. Vizuálne je veľmi dobre spravený a scenáristicky tak urobený, že človek musí mať srdce z kameňa, aby to s ním nepohlo. Krásne zobrazil vesmír a fyziku, ako sa môže prejaviť na ľudských emóciách. Ako sa otec s dcérou časovo rozladili od seba. Už teraz sa mi pomaly slzičky tlačia do očí, keď si spomeniem, ako si Matthew McConaughey v hlavnej úlohe pozeral zábery svojej dcéry, ktoré sa mu nahromadili. Na filme spolupracoval teoretický fyzik Kip Thorne, ktorý dostal Nobelovu cenu za detekciu a pozorovanie gravitačných vĺn.

Tiež mám obľúbený starší film Kontakt z roku 1997, ktorý vznikol na základe knihy Carla Sagana, ktorý komunikoval detaily vo filme práve s Kipom Thornom. Spolupráce na týchto filmoch stimulovali aj vedecký výskum.

Čítajte viac

Webbov teleskop zasiahli mikrometeoridy. Poškodenie môže byť vážnejšie, než sa čakalo