ROZHOVOR s tatérkou Ivanou Belákovou: Pre LGBT deti chce lepšiu budúcnosť, Čaputovej poslala list

Jej tetovania nosia na tele americké hviezdy a vysoko ich ohodnotili aj umeleckí kritici. Múzeum moderného umenia v Ríme vyhlásilo jej diela za výtvarné umenie. Za oceneniami a uznaním, ktoré má Ivana Beláková dnes, je tvrdá práca. Kvôli svojej LGBT identite a otvorenosti čelila v minulosti verbálnym atakom, pokrikovali po nej. Ako dieťa sa stala obeťou sexuálneho zneužívania. 

Nad vecou ju držali sny a preto sa ešte pred dvadsiatkou vybrala do sveta za skúsenosťami. Precestovala svet, spoznávala kultúry a mentalitu ľudí. Medzi Slovenskom, aké bolo pred 20 rokmi, a aké je dnes, vidí rozdiel. LGBT ľudí akceptujeme viac, no nie v takej miere ako inde vo svete. Zo svojej pozície sa Ivana Beláková snaží pomôcť iným. Trápenie LGBT menšiny vidí totiž každý deň, s ťažkými príbehmi sa jej zdôverujú mladí ľudia.

V rozhovore sa dozviete:

• ktoré celebrity nosia jej tetovania,
• ako sa mali LGBT ľudia na Slovensku pred 20 rokmi,
• či sa jej po rokoch ospravedlnili za posmešky,
• ako vidí situáciu dnes a v čom je vnímanie LGBT komunity na Slovensku "zaostalé",
• prečo písala list prezidentke Čaputovej,
• v ktorých krajinách by sa s priateľkou nedržali za ruky,
• či podporuje dúhové prajdy.

Si prvou a jedinou ženou, ktorej tetovania vyhlásilo Múzeum moderného umenia v Ríme za umenie. Ako sa dievča z Kostolného, odkiaľ pochádzaš, stalo najlepšou tatérkou sveta, ktorej diela nosia celebrity ako Rita Ora, Chris Brown či Lil Wayne?

Vďaka môjmu zmýšľaniu. Vždy som mala veľké sny, a tie som nasledovala. Cesta bola zdĺhavá, trvalo mi to vyše 20 rokov. Zo Slovenska som odišla keď som mala asi 19 rokov. Cestovala som okolo celého sveta, až v roku 2011 som zakotvila v Los Angeles. Možnosť stretnúť celebrity takéhoto svetového formátu a tetovať ich tam bola oveľa ľahšia, ako keby som žila na inom kontinente.

Na Slovensku nežiješ už viac ako dve dekády, vraciaš sa sem však pravidelne. Aké boli podmienky pre queer ľudí na Slovensku pred 20 rokmi, keď si odtiaľto odchádzala?

Je to skoro neporovnateľné. Čo ma teší, je progres. Keď som bola vtedy na Slovensku, bola som verbálne atakovaná. Vtedy bola taká doba. Čo ma však najviac zraňovalo, neboli ani tie posmešky, ktoré som počúvala po uliciach, ale to, keď sa so mnou prestali niektorí kamaráti rozprávať za to, že som začala byť autentická sama k sebe. 

Zo Slovenska som odišla do Austrálie a tam som zažila úplne iný svet. Odrazu boli všetci ľudia slobodní ohľadom svojej sexuality. Držali sa za ruky či to boli chlapi, alebo ženy. To mi vtedy úplne otvorilo oči. Pomyslela som si, že toto je presne tak, akoby to malo byť.

Z Austrálie som potom cestovala po rôznych častiach sveta a žila na rôznych kontinentoch. V Los Angeles, kde žijem posledných 12 rokov, je to tak isto. Ľudia sú slobodní. LGBT komunita alebo gay páry tam majú práva, čo sa týka napríklad adoptovania detí alebo sa môžu vziať a byť v manželskom zväzku.

V porovnaní s inými kultúrami, napríklad s Francúzskou Polynéziou, si na ostrovoch Markézy v Pacifiku, kde som bola posledných pár mesiacov, rodina praje, aby bolo najstaršie dieťa syn, ktorý potom vyrastá ako dievča s mamou. Stále sú spätí s prírodou. Keď som sa ich na to pýtala, lebo je to nezvyčajné a ešte nikde som to takto nevidela na svete, odpovedali mi, že keď je príroda šťastná, sme aj my. Fungujú s prírodou, to sa mi veľmi páči.

V rozhovore pre duhovyrok.sk si uviedla, že sa ti veľakrát stalo, že po tebe ľudia pokrikovali, že si lesba, a to v škole aj na ulici. V bare ti dokonca vyšplechli víno do tváre, keď si sa tam zjavila s kamarátkou. Je slovenská spoločnosť dnes otvorenejšia?

Myslím si, že určite áno. Vidím progres, napríklad u novej generácie, pretože ľudia majú viac dostupných informácií na internete či sociálnych sieťach. Je to viac bežné teraz. Možno to vidím preto, lebo som v Bratislave. Možno, ak by som šla do iných častí Slovenska, do maličkého mestečka alebo dediny, tak by to bolo asi iné. Ale aj tak je v tom progres.

Zvykneš sa aj teraz vracať do Kostolného? S akými reakciami sa tam stretávaš dnes?

Poviem to takto, ľudia nevedia ani čo som - chlapec alebo dievča. Myslím si, že to vyžarovanie, ktoré na nich mám, to, že som autentická sama k sebe a prijímam sa so všetkým taká, aká som, a práveže milujem a pozdvihujem na sebe to, kto som, odráža sa to ako zrkadlo na ľudí. Je im to jedno a neriešia moju sexualitu. S priateľkou Veronicou sa držíme stále za ruky či sme v Kostolnom, či sme v Bratislave. Je to úplne jedno.

Musím povedať, že som sa nestretla za posledný rok na Slovensku s niekým, kto by mal posmešky alebo by sa na nás škaredo pozeral. Nič podobné. Ľudia, aj takí, ktorí sú možno homofóbni, mi naopak povedia, že to je iné, že veď "vy ste také pekné spolu". Reakcie okolia sú teraz úplne iné. Je to najmä o sebaprijatí, o autenticite a potom o vyžarovaní do okolia. 

Ospravedlnili sa ti po rokoch ľudia, ktorí sa ti posmievali a nadávali ti?

Nie, ospravedlnenie nebolo. Bolo to už potom neskôr, keď som bola staršia. Ako malá som bola taký chalanisko, každý ma tak poznal a všetci ma tak aj brali. Nikto z Kostolného neriešil moju orientáciu ani nič podobné. Stalo sa mi to, keď som sa presťahovala do mesta. Asi rok som bývala v Trenčíne, a tam som sa ako staršia musela vyrovnávať s rôznymi posmeškami a rôznymi útokmi na moju osobu.

Veľa sa teraz hovorí o tom, že LGBT komunite by pomohlo, ak by o svojej identite hovorilo viac verejne známych ľudí. Aký je tvoj názor?

Myslím si, že je to u každého veľmi individuálne. Niektorí ľudia nechcú oznamovať svoj stav. Nepríde ti divné, ak by som potrebovala vedieť o niekom, že je heterosexuál? Nepotrebujem to vedieť, je mi to jedno. Rozumiem tomu, že to môže pomôcť LGBT komunite, ale tak isto si myslím, že to je osobné rozhodnutie daného človeka. Nikto nemôže od teba niečo očakávať. Ako sa cítiš, tak to sprav.

Jednou z príčin, prečo som na Slovensku je, že mám obrovskú platformu celosvetového formátu. Považujem za povinnosť, aby som určitým spôsobom pomáhala ľuďom v LGBT komunite vďaka otvorenosti a pozitívnemu životnému štýlu, aký žijem. Jednou z príčin, prečo som tu je, aby som rozvírila debatu, aby sa na to trošku upriamila pozornosť a pomohlo to ľuďom, pretože každý deň dostávam na moje sociálne siete desiatky správ od mladých ľudí, ktorí trpia. Niektorí majú buď depresie, alebo sa chcú zabiť, alebo mi píšu, že ich rodičia vyhodili z domu. To si myslím, že nie je v poriadku.

Čo teda dnes prežívajú mladí ľudia?

Prežívajú presne toto. Je to nefér voči mladej generácii, ktorá trpí kvôli starým predsudkom, ktoré sú na Slovensku. Precestovala som celý svet a nikdy som sa nestretla s niečím tak zaostalým, ako je Slovensko, čo sa týka LGBT témy. Príde mi to nefér voči mladej generácii, aby ľudia trpeli kvôli starým predsudkom a starým zákonom.

Nerozumiem, prečo niekto robí problém z niečoho, čo problém nie je. Vo svete ľudia trpia na nedostatok, sú hladní, nemajú pitnú vodu, sú vojny, a my tu teraz riešime, kto čo robí za zatvorenými dverami. Toto je niečo, čo by sa malo zmeniť na Slovensku. Napísala som preto list prezidentke, od mája čakám na odpoveď.

Prezidentke Zuzane Čaputovej?

Ak pani prezidentka počúva, prosím, pozrite si ten list. Čakám naň odpoveď. List je o manželských zväzkoch. Napríklad, kamarátka sa vydala za ženu v Amerike, pretože na Slovensku to nie je rozoznávané. S manželkou majú dieťa. Ak prídu na Slovensko, má paniku z toho, čo by sa stalo. Nemôže ísť za ňou do nemocnice, alebo nemá tie isté práva. Čo keď ich oddelia a nebude mať prístup k dieťaťu? Je to takisto nefér a nemalo by to tak byť.

S Veronicou sme spolu štyri roky, a je to to isté. Ak by sme sa vzali, tu by nám to neuznali. Môže tu zostať len určitú dobu. Ak by sme boli vzaté, tak by sme tu nemohli fungovať ako iné manželské páry.

Modelová situácia: ak by jedna z vás skončila v nemocnici v USA, mali by ste prístup k informáciám o zdravotnom stave?

Nie, pretože nie sme zosobášené. Ak by sme sa vzali, tak, samozrejme, áno. LGBT komunita je istým spôsobom chránená v Amerike, respektíve v Kalifornii, kde žijem.

Vrátim sa k cestovaniu, aký je tvoj najlepší a najhorší zážitok, čo sa týka LGBT ľudí?

Najlepšie zážitky sú, ako som spomínala, z Kalifornie, Miami alebo Austrálie. Najkrajšie to bolo pre mňa vo Francúzskej Polynézii, kde to nikto nerieši. Je to tam presne tak, ako by to malo byť. Každý je tým, kým chce byť, alebo tým, čím je. Je to krásne, pretože všetci sme energia a unikát. Veľmi sa mi to páči, že tam takto ľudia fungujú. Ako hovorím, netreba robiť problém z niečoho, čo problém nie je. 

Čo by si zmenila v tomto smere na Slovensku? Čím by sa malo začať?

Začať by sa malo zákonmi. Každý by mal dostať šancu. Ak si chce niekoho vziať, mal by mať tie isté práva ako heterosexuálne páry. V prvom rade by muselo dôjsť k reforme zákonov. Ďalej by sa táto téma mala dostať viac do pozornosti pekným spôsobom. To, čo robíte vy, napríklad. A hlavne, pomáhať deťom. V Amerike je to iné, sú tam obrovské komunity.

Pomáhajú v osvete aj seriály či filmy, kde je začlenený príbeh geja, lesby, transrodového človeka?

Určite áno. Ak niekto oddeľuje iných len preto, že sú gejovia, je to určitá forma rasizmu. Po posledných rokoch, čo sme si prechádzali svetovými krízami a pandémiou by som povedala, že ľudia budú mať k sebe bližšie a budú riešiť úplne iné problémy a držať viac spolu. Stále sa však venujú takýmto veciam.

V jednom z rozhovorov si uviedla, že keď si bola dieťa, darovali ti knižku o smelom zajkovi, ktorý precestoval svet, a cestovanie ťa fascinovalo už ako dieťa. Ako dospelá si precestovala veľkú časť sveta, vieš porovnať prístup krajiny k LGBT párom. Existujú krajiny, v ktorých by si sa s Veronicou nedržala za ruky?

Precestovali sme veľa krajín a za ruky sme sa držali aj tak, ale neprejavovali sme si veľkú náklonnosť. Určite sme sa nebozkávali ani nič podobné. Niekedy si dáme pusu, príde mi to prirodzené, nezamýšľam sa nad tým. Aj v niektorých moslimských krajinách sme sa držali za ruky, ale neprejavovali si náklonnosť. 

Ešte predtým, ako som spoznala Veronicu, som žila v Karibiku. K dvom ženám majú ešte "aký-taký" prístup, ale k dvom mužom je to prísnejšie. Z vlastnej skúsenosti viem, že ich zadržia policajti a zoberú ich. Pritom ide o Kajmanie ostrovy, ktoré sú celkom vyspelé, je tam najviac bánk na svete. 

V mojom prípade je to zároveň aj o rešpekte. Aj v Dubaji to bolo v poriadku. V niektorých krajinách si však dávam viac pozor a nie som tam až taká uvoľnená. 

V Bratislave sa konal Dúhový PRIDE Bratislava. Časť queer komunity sa s dúhovými podujatiami a sprievodmi nestotožňuje a nepodporuje ich. Sú podľa teba dúhové sprievody dôležité, podporuješ ich?

Áno. Keď to tak ľudia cítia, chcú to robiť a dostať to do povedomia. Možno je to istým spôsobom výkrik o pomoc. Má to svoj význam.

Rozhovor s Ivanou Belákovou si môžete vypočuť aj ako podcast.