ROZHOVOR: Najťažšou úlohou je zaujať, úspech sa u mňa dostavil po 10 rokoch, hovorí dizajnérka Juliána Brnáková

V rozhovore sme sa pýtali:

• aká bola jej cesta k úspechu,
• reakcia rodiny na jej povolanie,
• život umelcov na Slovensku,
• prečo je udržateľnosť nevyhnutnosť,
• prečo sú dizajnérske veci také drahé,

Máš vyštudovaný odevný dizajn na strednej škole v Banskej Štiavnici a teraz ťa čaká posledný ročník na VŠVU. Vybrať sa cestou umenia je vždy riskantné. Mnoho ľúdí zastáva názor, že umením sa len ťažko uživiť. Kedy a ako si zistila, že to bude povolanie na celý život?

Myslím si, že to finálne rozhodnutie, akou cestou sa vydám prišlo v 15 rokoch. Rozhodovala som sa, na akú strednú školu pôjdem a myslím si, že to bol zlomový okamih. Samozrejme, už ako dieťa som si kreslia, ale nebolo to také typické detské kreslenie. Vymýšlala som si kolekcie, obiekala bábiky, asi ako každé dievča. Lenže, mne to vydržalo dodnes.

Chodila som aj na ZUŠ, ale iba 2 roky. Mala som pocit, že by som tam mala chodiť, ako keď sa niekto učí hrať na klavíri, tak si zaplatí hodiny u profesionála. Cítila som, že by ma mal niekto viesť.

Umenie má široký záber. Ako a prečo si sa rozhodla, že odevný priemysel je pre teba to pravé?

Vždy som vedela, že to bude móda. Ale nie len kreslenie a navrhovanie, ale lákala ma aj tá manuálna práca, tvoriť niečo. Som tým posadnutá.

Prvé šaty som si ušila ako 15-ročná, na záver školského roka. Teraz, keď sa na to pozriem spätne po 10 rokoch, kedy som nemala ani šajnu čo robím, nevedela som vôbec nič o strihoch. Celé šaty boli ušité ručne, teraz, keď som to videla, tak som si povedala, že fúha, na druhú stranu som bola celkom odvážna. Myslím si, že ten strih by som teraz nevedela zhotoviť.

Má umenie pre teba aj tzv. meditačnú stránku?

Umenie a tvorba sú návykové. Určite áno, pomohlo mi to vysporiadať sa aj zo zlými vecami. Je to taký môj svet, kde sa uzavriem a v tom svete existujem a tvorím. Taká bublina, v ktorej existuješ a si tam 16 hodín denne a je ti dobre.

Ako tvoja rodina reagovala na rozhodnutie stať sa umelcom? Mnohokrát sú umelci označovaní za tú najchudobnejšiu skupinu a spoločnosť zastáva názor, že sa tým nedá poriadne zarobiť.

Pri výbere strednej školy to nikto neriešil. Samozrejme, že v rodine boli nejaké náznaky toho, že neviem či sa stým uživíš a to musíš naozaj na tom makať. Myslím, že pre nich bol zlomový bod, keď som išla na vysokú. Taktiež, že som sa venovala a venujem tomu aj mimo vysokej školy. To ich asi presvedčilo, že to myslím vážne.

Ako by si zhodnotila módnu scénu na Slovensku?

Neustále sa mení. Hlavne mladí dizajnéri sa snažia ísť udržateľnou cestou, tvoria zodpovednú módu. Aj ich dizajn je iný, ako dizajnérov, ktorí majú už svoje meno a sú na scéne aj 20 rokov. Tá staršia generácia dizajnérov sa drží vo svojich zabehnutých koľajách, majú svoju klientelu, vyhovuje im to. No chýba im experimentovanie. Nikomu sa nechce vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Funguje im to a nepotrebujú nejakým spôsobom zaujať.

Fotogaléria

Najťažšou úlohou je zaujať, úspech sa u mňa dostavil po 10 rokoch, hovorí dizajnérka Juliána Brnáková

Zobrazit všetky fotky (16)

Ak nemáš klientov, nemá to zmysel

Mladí dizajnéri na Slovensku sa snažia ísť udržateľnou cestou, ale musia aj zaujať, možno aj klientelu toho známejšieho dizajnéra. Kvázi povedať: Áno som tu aj ja a viem urobiť rovnako skvelú prácu. Zaujať je tá najťažšia úloha dizajnéra. Vyrobiť je ľahké. Konkurencia možno nie tak veľká ako vo svete, ale stále tu je. 

Čo podľa teba znamená udržateľnosť? Existuje len jeden vzorec ako tvoriť etickú módu?

Je udržateľnosť a "udržateľnosť". Niekto môže povedať, že je udržateľný, ale nikto nevie zistiť do akej miery a či je to naozaj pravda. Väčšina po tom nepátra, vidí nápis udržateľné a povie si, okej to si beriem. Ľudia nemajú čas a ani sa im nechce ísť do hĺbky a zisťovať pravdu. Mnohokrát je aj náročné dopátrať sa k týmto informáciám. Udržateľnosť má aj veľa stupienkov, niekomu stačí, že sa to nevyrába v Číne.

Je udržateľnosť podla teba skôr nutnosť, než niečo, čo si vyberiem, či chcem alebo nechcem riešiť vo svojej tvorbe?

Nie je to tak, že vyslovene musíš byť teraz udržateľný, ale je dobré, keď si. Ja osobne už ani neviem tvoriť bez toho, aby som nerozmýšľala týmto smerom.

Spomínala si, že mladý dizajner by mal zaujať široké spektrum ľudí. Dá sa vôbec zaujať každú vekovú kategóriu a typ? Je to vôbec správna cesta?

Je to veľmi ťažké, lebo jedna vec je to, že dnes je móda benevoletnejšia, dnes je dovolené všetko. Ja ako tvorca, keď tvorím kolekciu, väčšinou to je pre určitú skupinu ľudí, ale to neznamená, že si neviem predstaviť, že by si to obliekol aj niekto iný. Je to pre mňa menej reálne, no nevylučujem to.

Kto je vlastne tvoja klientela a ako ťa ľudia zvyčajnie oslovia?

Najviac ľudí ma oslovuje cez Instagram a potom na priehliadkach. Po prehliadke zvyknú prísť za mnou alebo mi napíšu e-mail.

Čítajte viac

Sledovaním pohybu tiel tanečníkov dokážeme čítať zakódované príbehy. Ako vyzeralo spojenie baletu a módy?

Povedz mi viac o svojej špeciálnej kolekcii The Chance, s ktorou si vyhrala minulý ročník súťaže Nové tváre módnej scény 2021 na Bratislavských módnych dňoch.

Kolekcia The Chance je moja bakalárska práca. Prvá myšlienka bola, že chcem vytvoriť kolekciu, ktorá rieši nejaký seriózny problém. Tak som sa rozhodla, že budem pracovať s textilným odpadom, ktorý je veľkým problémom, aj keď som vôbec nevedela, do čoho idem. Začala som tým, že som začala oslovovať slovenské odevné firmy, či by mi vedeli poskytnúť nejaký svoj odpad. Pre mňa, ako pre študentku, to bolo aj výhodné.

Pod slovom textilný odpad sa skrývajú nasledovné veci, pretože máme dva druhy textilného odpadu. Je to napríklad tričko, hotový produkt, vec ktorú už nenosím, alebo sa nepredá. S tým pracuje veľa dizajnérov, ale ja som sa zamerala na odpad, ktorý vzniká už pri výrobe daného produktu. To sú buď odstrižky, nitky, čokoľvek. Je to odpad, ktorému sa nevenuje nikto, alebo sa zvykne dostať do stavebníctva, kde sa využíva ako izolačný materiál.

Dá sa z takéhoto odpadu niečo vyrobiť?

Áno, ale je veľmi malý. Čiže som si povedala, že ho treba len „zväčšiť“. Podarilo sa mi vytvoriť z toho vlastnú metráž, bolo to ako keby som pracovala so sochou, rôzne som to spájala a nevznikal mi pritom už žiadny odpad. Nosným sa však pre mňa stal odpad, ktorý vzniká pri výrobe ponožiek. Nakontaktovala som sa na továreň, kde sa vyrábajú. Poskytli mi niekoľko vriec odpadu, ktorý pozostával z cca 4-centimetrových nití. Od tej chvíľe som to už nebrala ako odpad, ale ako plnohodnotný materiál, ktorý si má niekto kúpiť.

V skutočnosti to bolo len hranie a experiment. Zisťovala som, čo funguje a čo nie. Materiál bol príjemný a nositeľný, ale malo to malú chybičku, že tie nitky neboli úplne napevno, keďže som to tvorila a spájala v rukách, nestrihala, ani nešila. V druhom kroku, v kolekcii Ready to Function, sa to tepelne upravilo - zlisovalo pri vysokej teplote, aby všetko držalo na mieste.

Uvažuješ, že raz ti bude Slovensko malé a posunieš svoju tvorbu aj do zahraničia? Máš takúto ambíciu?

Bolo by to určite super, v prvom rade však určite netreba podceňovať Slovensko, pretože ak všetci odídeme, tak to nebude úplne v poriadku. Som tu rada, ale nevylučujem posun aj do zahraničia.

Okrem módy sa venuješ aj maľbe, maľovala si už obrazy aj na objednávku. Ktorý obraz či objednávka bola pre teba najvýnimočnejšia? 

Maľbe sa venujem o niečo kratšie a beriem to ako koníček, ktorý ma veľmi baví. Mám rada oba svety, aj módu, aj maľbu. Niekedy, keď si potrebujem oddýchnuť od šitia, tak zoberiem plátno a štetec. Maľujem hlavne Banskú Štiavnicu v každom ročnom období, to je moja srdcovka. Teraz pracujem okrem iného na väčšej sérii portrétov pre jedného objednávateľa.

Najvýnimočnejšia bola pre mńa zrejme práca pre mesto Banská Štiavnica, kde si ma objednali na maľovanie postáv do Betlehema. Ten sa potom dostal do predaja a ľudia si mohli kúpiť drevený Betlehem s mojimi maľovanými postavami. Bolo to pre mňa výnimočné, pretože môj prastarý otec vyrábal drevené Betlehemy, aj keď on ich vyrezával a vytváral oveľa väčšie diela. Ja som ho nepoznala, ale takto sa tvorbou prepojili generácie.

Foto: Archív Juliány Brnákovej

Kto je tvoj veľký vzor, a s kým si naopak nevieš predstaviť spoluprácu?

Každá spolupráca má niečo do seba. Určite Dior je pre mňa veľkým idolom, pretože v ich tvorbe je vysoký podiel ručnej práce, držia si siluetu. Neviem si predstaviť spoluprácu s niekým, kto tvorí vulgárne veci. Nepoviem vám konkrétneho dizajnéra, keďže takú tvorbu ani nesledujem. Tiež s dizajnérmi, čo neriešia udržateľnosť v kolekcii a je to len oblečenie na mólo.

Aký máš názor na second-hand obchody? Neberú prácu vám dizajnérom? Väčšina ľudí, keď sa rozhodne ísť udržateľnou cestou v móde, zvykne staviť hlavne na second-handy.

Zásadný problém je, že tých kusov odevu je enormné množstvo, a čo s tým. Je tu teda otázka, že či je lepšie, aby išiel človek do sekáča, kúpil si nejakú vec, chvíľu ju ponosil a potom to ide do koša. V opačnom prípade smeruje do koša hneď.

Upcycling sa snaží o to, že zoberieš vec zo sekáča a prerobíš, ale je to len smietka v tom celom systéme. Nemyslím si, že sekáče berú prácu dizajnérom. Vezmeš si vec zo sekáča, ale už neovplyvníš ten materiál, ktorý si kúpiš. Môžeš si ho všelijako prerobiť, ale môže sa rozpadnúť, lebo pri jeho výbere nebola možno dodržaná kvalita, akú si zvolí dizajnér.

Vysvetli prosím, čo všetko sa skrýva za tou dizajnérskou prácou, a prečo je udržateľná vec taká "drahá"?

Za cenou dizajnérskeho kúsku sa skrýva veľmi veľa a veľakrát je to tak, že sa snažím cenu držať najnižšie, ako sa dá. Chcem, aby to bolo fér pre zákazníka, ale zároveň, aby to bolo fér aj voči mne. Za obyčajnými šatami, ktoré dizajnér vytvorí sú hodiny práce. Nie je to len o šití. Predchádza tomu proces navrhovania a rešeršu. Sú to niekedy hodiny, ktoré si ani nerátam do výslednej sumy. Navrhovanie, zisťovanie materiálu, prehľadavánie e-shopov, výskum. Rôzne komponenty. Niekoľko skúšok, až potom príde na rad šitie. Preto takéto šaty nemôžu stáť 40 eur. Pre nás dizajnérov je veľmi ťažké konkurovať napr. fast fashion, oni môžu predávať šaty za 5 eur a majú pri tom stále zisk, pretože nevyrábajú eticky.

Čo musí človek dosiahnuť, aby sa stal úspešným umelcom a aby ho umenie mohlo aj živiť?

V prvom rade stále pracovať. Sama viem, že je ťažké robiť niečo a nevidieť za sebou úspechy alebo skôr, nevidieť, že áno, malo to zmysel. Je to niečo, čo môže veľa ľudí na začiatku ich cesty odradiť. Ja sa tomu venujem už 10 rokov a ide to strašne pomaly. Niekto môže mať šťastie, že ho niekto objaví, spopularizuje.

U mňa sa po 10 rokoch dostavil pocit zadosťučinenia. Hlavné je dostať sa do povedomia ľudí a ukazovať seba a svoju tvorbu, kde sa dá.

Mala si možnosť svoju tvorbu prezentovať, povedzme aj na európskej úrovni. Aké to bolo? Kde ťa ľudia môžu najbližšie vidieť?

Mala som možnosť zúčastniť sa European fashion accelerator. Boli sme vybraté dve Slovenky. Išla som do Prahy na 3-dňový pobyt, kde sa robili fotenia, rozhovory, lookbook tej kolekcie. V podstate ti pomôžu zviditeľniť sa a zastrešujú ťa. Je to taký mentoring.

Najbližšie ma čakajú Bratislavské módne dni 2022, prehliadka v Prahe. V septembri idem do Stockholmu, kde predvediem svoju tvorbu na Slow fashion show.