ROZHOVOR: Ľudia mi nestíhajú, priznáva Michaela Musilová. Muži vo vede ju spočiatku nebrali vážne
Slovenská astrobiologička Michaela Musilová (33) toho za svoj krátky život už prežila veľa. Pracovala s rôznymi medzinárodnými vesmírnymi agentúrami, vrátane NASA. Na Havaji velila výskumnej stanici, kde sa pod jej vedením podarilo absolvovať viac ako 30 úspešných simulovaných mesačných a marťanských misií. Žena z Marsu, ktorej vyšla rovnomenná kniha, však ukrýva oveľa viac prekvapení.
V rozhovore sme sa pýtali:
- kto je pre ňu najväčším vzorom,
- ako vníma vedu na Slovensku,
- na jednu z jej najväčších vášní,
- na mentálne zdravie a problémy,
- na jej limity v práci aj osobnom živote.
Doktorka Michaela Musilová je mladá žena, ktorá vo svojom živote zažila nespočetne veľa úspechov a vyslúžila si niekoľko ocenení. Je vzorom pre veľa mladých ľudí (nie len vedcov). Koho naopak obdivuje ona?
Fúha, nezamýšľam sa nad tým pravidelne. Vo všeobecnosti boli pre mňa od detstva vzorom astronauti. Jednoducho ľudia, ktorých som považovala za superhrdinov a určitým spôsobom musia byť najlepší z najlepších, aby boli vlastne vybratí ako astronauti.
Teraz sú určitým spôsobom pre mňa vzorom aktivisti, lebo obdivujem ľudí, ktorí dajú svoj osobný život a plány bokom na to, aby išli pomáhať ďalším ľuďom. Samozrejme, nie všetci majú tie najlepšie motivácie, ale myslím takých, čo chcú zlepšiť život na Zemi a upozorniť na to, že sa mení klíma. Taktiež ľudia, ktorí pomáhajú iným, ktorí tu pomoc ozaj potrebujú. Takže týchto ľudí obdivujem, rovnako ako aj lekárov počas pandémie, ktorí skoro obetovali svoj život. Niektorí aj obetovali. To sú pre mňa úžasné veci. Takí tí skutoční hrdinovia, o ktorých nepočujeme často alebo si ľudia nevšímajú, čo všetko robia pre ľudstvo.
Ak by ste sa nevydali na dráhu vedkyne, čo iné si viete predstaviť robiť? V čom ste ešte dobrá?
Celý život som tak trošičku kolísala medzi viacerými záujmami, pretože ich mám ozaj veľa. Myslím si, že celý život by ma to viedlo k tej astrobiológii, vedu mám strašne rada. Som veľmi zvedavý človek, chcem spoznávať svet a lepšie chápať ako funguje. Určite tam boli aj iné veci, ktoré ma zaujímali a kvôli ktorým som váhala. Umenie napríklad, je niečo, čo ma baví od malička, stále ma to drží, dokonca zbieram umenie z celého sveta počas mojich ciest. Mám tiež koníčky ako tanec a spev, viem že by zo mňa nikdy nebola nejaká speváčka, ale možno keby sa môj život vyvíjal trochu inak, dala by som sa na cestu tanečnice.
Ale v srdci som stále vedec a vždy by som sa dostala buď k astrobiológii, alebo vulkanológii. Pre sopky mám tiež špeciálnu slabosť a tie ma nadchli ešte skôr ako astronómia.
Dr. Michaela Musilová, PhD. (33) je slovenská astrobiologička a riaditeľka simulovaných marťanských a mesačných misií na výskumnej stanici HI-SEAS na Havaji. Študovala a robila výskum na University College London a neskôr na Caltech-u v USA. Pracovala s NASA, ESA a v iných observatóriách. Je podpredsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity.
Keď ste spomenuli umenie a aj jeho zber, aký najlepší kúsok sa vám podarilo zohnať počas vašich ciest? Ktorý si vážite najviac?
Nemám nič takého známeho, skôr mám rada ručnú prácu ľudí a kúsky, ktoré človek len tak nenájde. Keď cestujem, napríklad, nedávno sme boli v Peru, kde sme sa pohybovali rozličnými uličkami mesta Cusco. Narazili sme na rôzne galérie, kde sa vyslovene nachádzali tí umelci, akurát maľovali pred nami niečo a videla som tú prácu, ale aj nasadenie a vášeň pre to. Povedala som si, že si musím od nich niečo odniesť domov.
Najvzácnejšie sú tie, kde som sa s tým umelcom rozprávala, pochopila lepšie jeho kultúru a zmýšľanie, a vlastne čo tým dielom chcel povedať.
Čo vás najviac baví na práci astrobiologičky, a naopak, čo robíte vyslovene s nechuťou?
Najviac ma baví to skúmanie, keď môžem ísť do terénu. Napríklad, na Havaji som mala na sebe skafander a išla som do tých rôznych lávových jaskýň. Tam si človek naozaj pripadá, ako keby bol vo filme Votrelec, kde čaká, že za každým rohom na neho niečo vyskočí. Je to veľmi dobrodružné a ja som v srdci veľký dobrodruh. Žiť si svoj sen je naozaj úžasné. Zbierať tam tie vzorky, mať spoluprácu s NASA, úplne úžasné veci. Mohla by som to robiť každý deň. Tiež robím rada popularizáciu, ale takým štýlom ako sú rozhovory.
Samozrejme, ako každá práca aj táto má svoju byrokraciu, administratívne veci. Vo vede je to hlavne o zháňaní peňazí, o žiadostiach na granty, hľadaní sponzorov. Je to dosť vyčerpávajúce. Veľakrát človek nemôže robiť úžasné veci, pretože na to nemá peniaze.
Určite je medzi vedou v USA a tu na Slovensku markantný rozdiel. Aký najväčší rozdiel vo vede vnímate medzi týmito dvomi krajinami? Odhliadnúc od finančného hľadiska.
V zahraničí je tá popularizácia veľmi zdôraznená. Dokonca, človek keď píše granty, tak tam je celá časť o tom, ako ten vedec bude rozprávať o vede, ako sa bude snažiť komunikovať s verejnosťou prečo to robí, ako to robí a načo to bude dobré. Toto celé je vlastne veľmi dôležité a bez toho človek ani nezíska grant. Vedcami, ktorí robia v USA hlavne popularizáciu, nepohŕdajú iní vedci.
Na Slovensku som sa, žiaľ, stretla s tým, že niekto, kto robí popularizáciu, našťastie to nebolo veľakrát, ale istá skupinka ľudí to označila za zbytočné a že nie som správny vedec. To, že sa ukazujem v médiách, označili tiež ako zlú vec. Tým ľuďom však uniká, že ak vedci nekomunikujú s verejnosťou, tak ako majú ľudia vedieť, čo robia a prečo to robia? Je to šanca sa dozvedieť viac o našej práci, inak by si mohli povedať - načo financovať veci, o ktorých ani nevieme na čo sú dobré.
Z tých vašich mnohých úspechov a ocenení, viete vybrať jeden, ktorý pre vás znamená najviac?
Íha, ťažko povedať. Nechcem, ako sa povie, zaspať na vavrínoch. Som, samozrejme, rada, keď niečo dosiahnem a ostatní ma ocenia, ale neuspokojí ma to. Cením si, že ma uznali, ale ide sa ďalej.
Nemôžem povedať, že je nejaký úspech pre mňa špeciálnejší ako iný. Skôr sa pozerám na následky mojej práce na životy iných ľudí.
Napríklad, bola som pred pár dňami na podujatí v Martine v Národnej knižnici a tam prišli ľudia z celého Slovenska. Niektorí cestovali šesť hodín, aby sa na tri sekundy so mnou stretli a podpísala som im knižku. Od najmenších detí až po ľudí na dôchodku. Pýtali sa ma otázky a zaujímali sa úprimne o moju prácu. Takmer som sa rozplakala od dojatia. Tým čo robím, dokážem nadchnúť a motivovať mladých ľudí, aby aj oni išli za svojimi snami. Kontaktujú ma ľudia z celého sveta. Príde mi pozvánka na prednášanie v Austrálii alebo v Afrike. Toto je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.
Vediete naozaj zaujímavý, ale časovo veľmi náročný život. Ako vyzerá váš time-managment?
No, je to veľmi náročné, pretože mne chodia ponuky každý deň, či už takéto pracovné alebo ľudia majú nejaké otázky na mňa, či chcú niečo podpísať. Najradšej by som všetkým vyhovela, ale to by musel mať deň aspoň 100 hodín. Prioritou sú pre mňa charity a vzdelávacie inštitúcie, pre nich robím prednášky aj zadarmo, ale samozrejme, nemôžem vyhovieť každému, pretože potom by som, žiaľ, nemohla ani ja existovať finančne. Vždy si ročne vyberiem nejaké množstvo.
Samozrejme, si aj poviem, na čo to bude dobré. Ak je to niečo, ako tá verejná prednáška v Martine, viem, že to bude mať dopad na veľa ľudí, možno to niektorým ľuďom pomôže, možno to pomôže tej knižnici. Aký to bude mať efekt na ďalších ľudí. Ak ide len o malú súkromnú prednášku, možno to nestojí za to, čo sa týka nejakých priorít. K tomu mám vlastnú prácu a vlastné povinnosti, takže sa snažím balancovať, vyhovieť ľuďom, kde sa dá, ale nemôžem sa roztrhať.
Existujú vo vašej práci či súkromnom živote nejaké limity?
Musím povedať, že ani moc nie. Sama to teraz vidím, keď začínam viac spolupracovať s ďalšími ľuďmi, ktorí mi pomáhajú v živote, že oni sa snažia byť súčasťou môjho života a nestíhajú. Sú unavení z toho môjho tempa, lebo ja viem do toho dňa naozaj veľa vsúkať. Ale tým, že mám zdravý životný štýl a tak ďalej, ja mám tej energie veľa. Ja môžem pracovať naozaj hodiny a hodiny, nie som zvyknutá mať dovolenku. Ja v úvodzovkách aj keď idem na nejakú dovolenku, tak 50 % času pracujem, ak nie viac.
Samozrejme, je dôležité mať aj svoje hobby a venovať sa svojim záľubám. Ja som si našla svoj systém, ale viem si predstaviť, že pre mnoho ľudí musí byť ten môj životný rytmus nepredstaviteľný.
Otázka, ktorú dostávate asi často. Ako vás vnímajú vaši mužskí kolegovia? Stretli ste sa vyslovene s niečím veľmi negatívnym?
Stalo sa mi to, bohužiaľ, veľakrát. Aj počas strednej, vysokej školy. Ak sa bavíme o kariére, na vysokej škole som bola často jedinou ženou v triede či na projektoch. Stále som mala taký pocit a niekedy mi to bolo aj povedané, že som musela dokázať, prečo som tam. Musela som dokazovať, že som lepšia ako moji mužskí kolegovia. Musela som byť tá najlepšia, aby ma brali vážne.
Počas doktorátu ma dosť zamrzela jedna vec, myslela som si, že už som toho dosť dokázala, mala som za sebou prácu v NASA, množstvo grantov. Už vtedy ma vlastní vedúci doktorátu zneužívali, jeden mi dvakrát prevzal miesto na expedíciu na Antarktídu. To mu asi doživotne neodpustím. Ďalší mi zase chcel prevziať kredit nad jednou publikáciou a jeden sa ma dokonca snažil ponížiť pred všetkými, to bolo ešte počas školy v Anglicku, kde som mala vyššie očakávania, lebo úprimne v USA sa takéto veci stávajú častejšie.
Keď som prišla na Slovensko bolo to ešte horšie. Tu, keď mladá žena chcela robiť väčšie zmeny, bolo to brané ako niečo nepredstaviteľné. A to, že som sa stala hosťujúca profesorka na FEI STU, určitú skupinku ľudí nahnevalo, až sa mi vyhrážali, šírili o mne klamstvá v médiách. To som ozaj nečakala. Boli to ťažké časy.
Ako ste sa vysporiadali s touto nenávisťou?
Najprv to bolo pre mňa ťažké, pretože som typ človeka, ktorý sa vždy snaží vychádzať so všetkými. Vždy to beriem ako moju chybu, že čo som ja spravila zle, že títo ma nemajú radi. Čo sa týka tých vzťahov, aj tu na Slovensku som sa snažila nájsť diplomatickú cestu, ako spolupracovať s takýmito ľuďmi. Dokonca sme spolu požiadali o grant, a vždy som sa snažila, aby sme mali aspoň zdvorilé vzťahy. A potom napriek všetkému, to takto zle skončilo. Bol to pre mňa fakt zlý moment v živote, kedy to na mňa doľahlo a cítila som sa veľmi zle.
V tom čase, mi jeden môj veľmi dobrý kamarát z vesmírnej oblasti povedal, veľmi rozumne: Najlepší spôsob ako im dokázať, že sa mýlia, je dosahovať stále viac a viac úspechov. Pokračovať v tom, čo robím, a viac menej kašlať na nich. Tak som sa rozhodla pokračovať vo svojej práci a živote. O niekoľko mesiacov na to ma vybrali z NASA na misiu na Havaj. Teraz mám za sebou už vyše 30 simulovaných marťanských misií, aj ako veliteľka v spolupráci s NASA a inými vesmírnymi agentúrami. Tak aspoň takto som im ukázala, že škoda, že sa vtedy tak ku mne správali. Možno si aj jeden z nich priznal, že sa mýlil.
V najbližších mesiacoch vás čaká projekt Koruna zeme, kedy budete cestovať po svete a zdolávať najvyššie vrchy. Uviedli ste, že to chcete robiť čo najudržateľnejšou cestou. Do akej miery vediete udržateľný život aj v súkromí?
Ja som už od detstva mala pre toto vášeň. Pamätám si, že vtedy akurát vyšiel film o klimatických zmenách a ja som nútila celú rodinu, aby si pozreli film a dávali pozor. Potom som chodila po byte a odpájala zo zásuvky veci, ktoré v nej nemuseli byť. Nútila som rodinu, aby sme recyklovali, trvalo to nejaký čas a snažila som sa im ukázať, prečo je to dobré.
Odvtedy sa toho držím. Snažím sa viesť čo najčistejší život, aj čo sa oblečenia týka. Ja som typ človeka, čo bude používať danú vec, až kým sa nerozpadne. Bola som známa tým, že som chodila s deravými topánkami, oblečením, lebo mi bolo ľúto to vyhodiť. Ja som to vždy zaštopkala. Nie som materialista, snažím sa mať čo najjednoduchší život. Posledné tri mesiace som vlastne bezdomovec. Cestujem svetom ako digitálny nomád. Mám kufor a ruksak. Týmto chcem ukázať cudzím ľuďom aj svojim blízkym, že toho naozaj nepotrebujeme veľa. Stačí sa uspokojiť s menej vecami a potom aj toho odpadu bude menej. A ak už človek niečo potrebuje, nech to potom pekne zrecykluje a rešpektuje našu planétu.
Obaja vaši rodičia sú vo svojich odboroch úspešní. Vaša mama je archeologička a otec diplomat. Brali ste to niekedy ako výhodu, že ste boli o krok popredu pred vašimi rovesníkmi?
Najväčšia podpora zo strany mojich rodičov bola v tom, že nám s bratom ukazovali svet. Učili nás od detstva láske k prírode či nás brali do múzea, pozrieť pamiatky. Zvedavosť bola u nás kultivovaná od začiatku.
Keď som za nimi prišla s tým, že ma zaujímajú sopky a vesmír, tak mi kúpili knižky a nebrzdili moje vášne. Neboli to zrovna odbory, v ktorých sa oni vyznali. V 15 rokoch som sa rozhodla, že idem tou vedeckou dráhou, tak mi povedali, že dobre, ale oni mi nevedia pomôcť ani finančne, ani čo sa týka stránky tých vedomostí. Obaja sa skôr pohybovali v tej histórii, kultúre a jazykoch, tie ťažšie vedecké odbory im nič nehovorili.
Najväčším ich príspevkom však bola ich motivácia, oni sú obaja veľmi vášniví. Svoju prácu milujú a napísali množstvo kníh. Opäť, vždy išli, ako sa povie, o ten krok viac vpred ako všetci ostatní, aby dosiahli svoje sny.
Ako spomínate, vaši rodičia vám už od malička ukazovali svet, kvôli ich práci ste často cestovali. V knihe spomínate, že to nebolo vždy ľahké, pretože ste sa museli zakaždým adaptovať na nové prostredie, nový jazyk. Ako dieťa ste to asi vnímali tragickejšie. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Stále tam tie nepríjemné spomienky sú. Ja som ale taký človek, že sa snažím všetky tie negatívne veci hodiť niekam za hlavu a zavrieť do šuplíka. Možno mi to občas niečo pripomenie, ale snažím sa vždy myslieť na tie pozitívne veci, čo všetko mi to dalo do života, akého človeka to zo mňa spravilo.
Mala som možnosť navštíviť rôzne univerzity, naučiť sa nové jazyky, aj keď som veľakrát bola samotárom v danej triede. Teraz, keď stretnem takých rovnakých mladých ľudí, ktorí nezapadajú do triedy, tak im môžem povedať, že to nevadí, aj tak z vás môže byť neskôr úspešný človek. Niekedy to tak je, že nezapadáte, ale to neznamená, že je s vami niečo zle. Len ste originál, iný typ človeka.
Máte aj nejaký voľný čas? Viete vôbec oddychovať?
Som veľmi aktívny typ človeka, takže niečo také, ako že sadnem k seriálu a pozerám, to ani nedokážem. Občas si pozriem nejaký film. Filmy mám rada, ale beriem to ako takú odmenu. Možno som si odpracovala ťažký týždeň a psychicky, fyzicky sa mi nechce už nič riešiť, tak sadnem k filmu, ale vyslovene niečo, čo som si poctivo vyhľadala, nie že k hocičomu. Ale najlepšia forma oddychu je pre mňa cestovanie. Zbožňujem sa prechádzať po nových miestach, spoznávať novú kultúru, ľudí, umenie. Alebo si ísť niekam zatancovať, zaspievať. Také aktívne veci, kde vypnem a zabudnem na svoje problémy.
Povedali ste, že tanec je jednou z vašich najväčších vášní a rada si idete niekam zatancovať. Je to pre vás akýsi druh meditácie? Ako si udržiavate svoje mentálne zdravie v pohode, a čo by ste poradili mladým, začínajúcim vedcom, ktorí sú pod tlakom?
Ja to ani neviem popísať, čo všetko pre mňa tanec znamená. Keby som sa nedala na tú vedu a mala možno lepšiu kondičku, tak by sa zo mňa stala tanečnica. Je to ozaj pre mňa forma oddychu, keď sa do toho dostanem, tak celá ožijem a všetci hovoria, že keď tancujem, tak až žiarim. Určitým spôsobom je to aj taká mentálna očista a človek to sem-tam potrebuje, aby sa takpovediac zresetoval mozog.
Mentálne zdravie je vo vede veľkým problémom. Hlavne na mladých ľudí je vyvíjaný obrovský tlak, keď si robia doktorát, ale aj neskôr. Človek musí dokazovať, že je dostatočne šikovný, musí zháňať granty, písať publikácie. Videla som to na vlastné oči, napríklad v Británii, že to viedlo mladých ľudí k tomu, že falšovali dáta, publikovali veci, ktoré neboli pravdivé, a začali si kadejako kopať pod kolená. Od zúfalstva. Ten tlak ich nútil robiť takéto veci, aby uspeli a získali peniaze. Preto som sa vtedy rozhodla, že neostanem pri tej klasickej dráhe vedkyne, že sa stanem profesorkou, pretože sa mi nepáčilo to prostredie. Ono to ako keby vychováva takýchto ľudí.
Ja by som určite odporučila komunikovať s druhými ľuďmi, lebo mnoho z nich si to necháva pre seba a trýzni ich to vnútri. O to viac sa zhoršujú tie problémy a nemá im kto pomôcť, keď ani nevie čo sa deje. Určite sa netreba hanbiť, dnes treba o týchto veciach rozprávať. Ja som tiež mala rôzne problémy aj stále mám, ktorými žijem tieto dni. Ja som si už dávno vytvorila kruh dobrých priateľov a blízkych, ktorým dôverujem a keď ide na mňa depresia alebo čokoľvek, tak viem na koho sa môže obrátiť, kto ma vypočuje. A tiež som sa nehanbila ísť za profesionálmi, keď už bolo niečo zle.
Hlavne, aby tu nebola tá stigma, že mať mentálne problémy je niečo zlé. Treba o tom rozprávať a ísť to riešiť.
