Deti prežili vojnu v pivnici a dojedali posledné jedlo, cesta za rodičmi trvala mesiace
V polovici marca vyliezol Oleksij Vološčuk na najvyššie poschodie rozostavaného domu v Mariupole, kde bolo ešte možné zachytiť mobilný signál. Prihlásil sa na Facebook a zverejnil tam fotografiu 19 detí rôzneho veku. "Žijú v sanatóriu v pivnici a dojedajú posledné zásoby," napísal vtedy Vološčuk.
Na snímke z mariupoľského sanatória bolo i šesť súrodencov, ktorí sa tam od januára liečili s oslabenou imunitou. V deň ruskej invázie na Ukrajinu 24. februára zobudila všetky deti o piatej ráno zdravotná sestra. "Povedala nám, že v krajine je vojnový stav a máme zavolať rodičom, aby si nás vyzdvihli," hovorí najstarší zo súrodencov 17-ročný Tymofij. Lenže cesta z asi 100 kilometrov vzdialeného mesta Vuhledar, kde ich adoptívni rodičia bývajú, viedla cez mesto Volnovach, na ktoré ruské sily zaútočili v prvý deň invázie. Matka Olha Lopatkinová povedala Tymofijovi, nech vydrží, že úrady ich určite evakuujú.
Ohrievali si vodu z mora
V prvých dňoch vojny asi 300 detí v sanatóriu pozeralo filmy alebo surfovalo na internete. Za niekoľko dní však prestala fungovať elektrina, takže deti si okrem iného nemohli dobiť telefóny. V marci už Tymofij a jeho päť súrodencov vo veku šesť až 12 rokov nemalo ako s rodičmi nadviazať kontakt. Vtedy ruská armáda oznámila, že mesto úplne obkľúčila.
Po elektrine sa v sanatóriu zastavili aj dodávky plynu a vody. Traja najstarší chlapci chodili rúbať stromy, aby sa dalo variť na ohni. Niekedy sa vydávali aj v priebehu ostreľovania do mesta pre pitnú vodu. Vodu na kúpanie naberali v Azovskom mori a ohrievali na ohnisku. O jedlo, našťastie, deti núdzu nemali - vozili im ho jedenkrát denne policajti. Zostala aj kuchárka Valentyna. Keď jedného marcového dňa polícia priviezla aj generátor, dostal kuchárkin zať Oleksij Vološčuk nápad, že deti odfotografuje a fotku zverejní na sociálnych sieťach s prosbou o pomoc. Vološčuk sa dovolal aj matke súrodencov, zistil však, že s manželom a ďalšími tromi deťmi odišli do Európy.
Lopatkinová vysvetlila, že sa bála kvôli ostreľovaniu pre deti ísť, a stále dúfala, že deti vyzdvihne s manželom hneď, ako sa otvorí humanitárny koridor. Keď sa však situácia vo Vuhledare a okolí ďalej zhoršovala, rozhodli sa z mesta odísť. Dostali sa až do francúzskej obce Loué. Olha vtedy dostala od Tymofija SMS správu. "Vďaka, že ste odišli, nás zrovna odviezli do Donecku," písal rozhnevaný syn.
Fotografia detí, ktoré zverejnil Vološčuk, splnila účel. Dva dni po jej zverejnení prišiel do sanatória pre deti dobrovoľník Oleksandr Jarošenko, ktorý sa pokúsil všetkých odviezť sanitkou do Záporožia, kam mieril evakuačný koridor. Lenže časť koridoru viedla cez územie ovládané separatistami a na prvom kontrolnom stanovišti sanitku Rusi zastavili.
Návraty detí do rodín
"Ponúkal som im peniaze, ale rovnako nás vysadili a auto nám vzali," hovorí Jaroščenko. Deti skončili v dočasnom ubytovacom stredisku v meste Manguš, kam hneď po tom prišla poradkyňa šéfa separatistickej Doneckej ľudovej republiky pre detské práva i reportéri prokremeľskej stanice RT nakrúcajúci video o záchrane detí na Ukrajine. Tí odviezli Tymofija so súrodencami do Donecka, kde žili pod dohľadom a neskôr figurovali v niekoľkých reportážach o pomoci osirelým deťom. Ukrajina označuje podobné násilné presuny detí na územie Doneckej ľudovej republiky alebo do Ruska za únos.
Na konci apríla sa Lopatkinová dozvedela, že v Donecku niekto organizuje návraty detí do rodín. Získala kontakt na Tetjanu Nosačovovú, ktorú požiadala, aby jej deti prepravila z Donecku spoločne s deťmi ďalšej adoptívnej rodiny do Francúzska. Pretože medzi Francúzskom a Doneckou ľudovou republikou nefunguje poštové spojenie, musel Tetjane doručiť plnú moc Olhin brat osobne. Donecké úrady po obštrukciách nakoniec s odovzdaním detí súhlasili.
Dramamtická cesta do Francúzska im zabrala štyri dni. Keď sa Nosačová 20. júna pre deti vybrala, Doneck bol pod silnou paľbou. Najskôr išli deti s Tetjanou autobusom do Moskvy a potom cestovali dvomi autobusmi takmer dva dni cez Rigu do Berlína, kde už na nich čakal otec s mikrobusom.
"Po ceste sme mali pocit, akoby boli vo filme," opisuje Nosačová. "Všetci ľudia, i keď sa divili našej situácii, sa nám snažili pomôcť." Na hraniciach s Lotyšskom šla Nosačová kúpiť dvanástim zvereným deťom do automatu vývar. Lenže sa jej podarilo kúpiť len tri, na ďalšie už nemala peniaze. "Zosypali sa na mňa snáď všetci z autobusu a volali jeden cez druhého, že im ten vývar kúpia," opísala.
Nosačová sa vrátila do Donecku a dúfa, že pomôže ďalším odlúčeným rodinám. Lopatkinovci plánujú v auguste posadiť všetky svoje deti do minibusu a vydať sa do Portugalska k moru.