ROZHOVOR: Keď prídu slzy, kamery vypnú. Charita sa dá robiť vkusne, hovorí tím Petra Káčera

Z emócií a sĺz nechcú vytĺkať kapitál. O rodinách, ktoré ich pozvú až do obývačky, hovoria obdivne. Človeku podľa nich pomáhajú vrátiť sa k tomu, čo je správne. Vidia, že ak sú vôľa a prostriedky, život hendikepovaného, môže byť kvalitnejší - aj vďaka Petrovi Káčerovi, ktorý pre nich bicykluje. O tom, čo sa deje v zákulisí tour Káčer na bicykli, a či sa ešte v spoločnosti objavujú predsudky, sme sa zhovárali s programovou manažérkou ta3 Blankou Dókovou a šéfproducentom Ľudovítom Trusinom.

Fotogaléria

Keď prídu slzy, kamery vypnú. Charita sa dá robiť vkusne, hovorí tím Petra Káčera

Zobrazit všetky fotky (16)

V rozhovore sa dočítate:

• čo sa deje v zákulisí charitatívnej tour,
• či máme stále predsudky voči hendikepovaným,
• kto je Peter Káčer, a prečo bicykluje,
• či majú ľudia s postihnutím rovnaké podmienky naprieč SR,
• kde by mohol štát zabrať,
• čím hendikepovaní ľudia inšpirujú.

Káčer na bicykli je na cestách už deväť rokov. Zrátali ste niekedy, koľko kilometrov má celkovo za sebou?

B: S touto otázkou sme nepočítali (smiech). Ako poznám Peťa, on je dôsledný a vedie si evidenciu. Dovolím si povedať, že to boli tisíce kilometrov. Zjednodušenou matematikou, deväť ročníkov po sedem etáp znamená, že sme ho 63-krát vyprevádzali na štarte a 63-krát prišiel úspešne do cieľa.

Čítajte viac

Káčer na bicykli má za sebou poslednú etapu. Charitatívnu tour Peťo zakončil v Piešťanoch

Ľuda som sa pýtala, ako si spomína na 1. ročník. Spomenul pumpu na "starej seneckej", kde sa prelomili ľady. Zaujímalo by ma, čo tomu predchádzalo, kde sa váš tím spoznal s Petrom Káčerom?

B: Nadácia ta3 nezačínala pod hlavičkou Káčera na bicykli, ale ako určitá forma pomoci po veľkých povodniach. Začalo to zbierkou, ktorú založila ta3, a na tomto základe vznikla nadácia. S nápadom prišiel Peter Káčer, ktorý už mal skúsenosti z tretieho sektora. Chcel prejsť na bicykli z Bratislavy do Košíc. Spýtal sa, či by som z toho pripravila reportáž. Povedala som mu, že na to, aby nám uverili, že sme to skutočne prešli, s ním musíme ísť po celý čas. Súhlasil. 

Napadlo mi, aby sme to nestavali len na jeho športovom výkone, ale aby sme to spojili s charitatívnou myšlienkou. Vybrali sme sedem žiadostí, kolegov z regiónov som poprosila, aby ľudí navštívili. Na jednu kameru sa nakrútili krátke dvojminútové reportáže. Také boli začiatky, dokonca vtedy sa to ešte ani nevolalo Káčer na bicykli, ale malo to kostrbatý názov  - Naprieč Slovenskom bez obmedzení. Na začiatku to bol úplný punk a dobrodružstvo. Vtedy som to prvýkrát nazvala Káčer na bicykli, a to si nechcem dávať copyright, no odvtedy sa to ujalo.

Ľ: Nevedeli sme, čo nás čaká, mali sme len predstavu. Išli sme z Moldavy nad Bodvou do Košíc. Atmosféra bola úžasná. Ľudia nám tlieskali a kývali z okien, končili sme pri katedrále. Nerobili sme tomu v podstate žiadnu propagáciu, videli nás len vo vysielaní.

B: Dnes to robíme v súčinnosti so samosprávami. Vtedy kvôli nám dokonca zastavili električky v Košiciach. Kto pozná cestu medzi Moldavou a Košicami vie, že je to frekventovaný úsek. Peter prišiel bezpečne, ale s rozrezaným kolenom. Úraz mal v Krásnej Hôrke. Zatiaľ čo by si zdravý človek dal PN, on s rozrezaným kolenom dobicykloval.

Za každým moderátorom, redaktorom alebo reláciou sú ľudia, ktorých na obraze nevidno. Kto tvorí váš tím a stará sa, aby Peter prešiel zo štartu do cieľa?

Ľ: Režisér Jarko Mayer, ktorý je s nami od úplneho začiatku. Tím tvorí ďalej Peťo Káčer, Andrej Bodžár, tiež Peťov spolucyklista Lukáš Grešš - zmenil prácu, takže s nami teraz po prvýkrát nebol. Postupne sa pridal Peter Škoda - fyzioterapeut. Tím sa rozrastal. V posledných rokoch s nami cestujú kameramani Dodo Píry a Maťo Vavrík a dronista Ivo Popelár. Sú to veľkí profesionáli. Veľa nenahovoria, ale ľudsky do toho dávajú veľa.

Každoročne sa dostávate do kontaktu s ľuďmi s ťažkým osudom, odrazilo sa to na vašich životných hodnotách?

Ľ: Pri tejto akcii som zistil, že som naozaj šťastný človek, že mám obrovské šťastie. 

B: V porovnaní s tým, čo musia tí ľudia riešiť, a ako pristupujú k životu, si človek povie, "veď ty nemáš problémy, sú to sprostosti". Často sa stretávam s otázkou, ako to dokážem robiť, či ma to neničí, a či nie som z toho frustrovaná. Naopak. Teším sa na tých ľudí a stretnutia, pretože viem, že možno odídem trochu unavená, psychicky vyčerpaná, ale zároveň s veľkým pocitom pokory. Ťažko sa to vysvetľuje, ale tie stretnutia sú veľmi pozitívne. 

Všetci rodičia, ktorí majú deti s postihnutím, sú veľmi vyrovnaní, triezvi a správne nastavení ľudia. Neriešia hlúposti. Nestretla som so žiadnym rodičom, či už je to matka-samoživiteľka, alebo kompletná rodina, že by to boli malicherní, povrchní alebo afektovaní ľudia. Prídete do tej domácnosti, oni sú v pohode, napriek tomu, že majú problémy. Majú správne nastavený morálny aj hodnotový kompas. Človeku pomáhajú vrátiť sa k tomu, čo je správne. Kontaktujú nás aj potom nielen po tej oficiálnej linke. Pri nadácii ta3 je dôležité, že my nielen medializujeme prípady a zbierame peniaze, ale potom je našou psov povinnosťou urobiť verejný odpočet voči darcom v relácii Cesta do života, kde ukazujeme, kam išli peniaze, a že sľub bol dodržaný.

Foto: TA3

Nejaví sa to ako jednoduché hovoriť na kameru o svojom súkromí...

B: Väčšinou sú to ľudia, ktorí idú prvýkrát na kameru, musia hovoriť o tom naintímnejšom, najbolestnejšom. No rozprávajte to celej republike, čo sa u vás deje, a že zháňate peniaze na rehabilitáciu... Mnohí hovoria, že sa cítia nepríjemne a ponížene. Nikoho však do medializácie nenútime. Je to vždy ich dobrovoľné rozhodnutie. Pri prvom stretnutí sú v kŕči, v úzkosti, ale potom keď sa vraciame, sú to iní ľudia. Už nás poznajú, a vedia, že sa ich nikdy nebudeme pýtať na to, čo by im bolo nepríjemné. Rozdiel v tom, ako k tomu pristupujeme my a iní, ktorí medializujú príbehy, je ten, a to sme si stanovili na začiatku, že keď sa rozplačú, okamžite vypíname kameru. Iní práve využívajú emočne vypäté momenty. Rešpektujeme ich osobnosť, súkromie a rozpoloženie. Nechceme vytĺkať kapitál z citov. Rešpektujeme ich dôstojnosť, to je naša základná premisa.

Peter Káčer okrem toho, ze je filantropom, ktorý bicykluje, je aj tvárou relácie Cesta do života. To sa len tak nevidí, aby bol človek s hendikepom na obraze ako moderátor. Ukazuje, že začleniť sa do spoločnosti je možné, len treba dostať priestor. Existujú v našej spoločnosti ešte predsudky voči hendikepovaným ľuďom?

B: Dúfam, že sa to zmenilo. To by mohol posúdiť niekto, kto je hendikepovaný a prešiel si fázami reakcií spoločnosti. Za seba môžem povedať, že Peťo sa stal proti svoje vôli celebritou. Náhodou som si spomenula na zážitok zo Senca v auguste na pešej zóne. Pokúšali sme sa nakrútiť jeden vstup do relácie. Myslela som si, že uschnem na slnku, pretože ľudia sa neustále pri nás pristavovali, chceli mu povedať pár povzbudivých slov. Áno, Peťo je hendikepovaný, ale má určitý spoločenský status, hoci si na to nepotrpí. Ľudia sa k nemu hlásia, zakývajú mu, alebo počujem za chrbtom poznámku "aha, to je ten Káčer". Keď sa s ním hoickde ocitnem, mám pocit, ako keby som išla s hviezdou, hercom, top spevákom, ktorý je vychytený. Tak ľudia reagujú.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami?

B: Je pravda, že aj na našej akcii som sa stretla so sprostými poznámkami, ktoré odzneli za mojím chrbtom, a doteraz si vyčítam, že som sa neotočila a nezvrieskla na tých ľudí. Zostanete tak zaskočený tým, čo počujete, že vás to zablokuje a nie ste schopný reagovať. Po tých 10 sekundách, keď vám to dôjde, je neskoro. Dúfam, že nastavenie spoločnosti je akceptujúcejšie a prispel k tomu aj Peťo. Ide na maximum.

Blanka, vy ste sa predtým venovali v ta3 ako moderátorka a redaktorka skôr politickým témam, Ľudo vy zase šéfujete produkčným. KNB je však charitatívna tour. V čom je výroba tohto formátu iná ako výroba, povedzme, reportáže do Hlavných správ?

B: Sú to úplne iné svety. KNB som robila popri svoje bežnej redaktorskej práci, vždy sme si museli ja, alebo potom kolega Pavol Kirinovič, nájsť čas, aby sme sa mohli venovať nadácii, ale neľutujem. Bolo to dobrovoľné rozhodnutie, je to príjemnejšie.

Ľudo prezradil, že už koncom marca si musíte prejsť etapy, samotná tour sa však začína až v júni. Čo sa deje zvyšné mesiace v roku?

Ľ: Nekončí sa to len vysielaním. Do približne štvrťky júla, kým prebehne vyúčtovanie, až do neformálnej grilovačky u Peťa Káčera - to je vždy uzavretie celého odujatia. Potom si každý robíme svoju prácu v ta3. Začíname v podstate už v januári. Máme prvú poradu, hľadáme motív, miesta. Nedá sa tomu venovať na 100 % každý deň, pretože každý máme aj svoju prácu. 

Na začiatku si dáme 10 trás, potom ich redukujeme na finálnych sedem, všetci spoločne. Vyrážame na dva-tri dni po Slovensku, musíme sa zladiť s termínmi primátorov, vyrážame na obhliadky. Často končíme až večer a odpadneme do postele. Keď to máme za sebou, riešime ubytovanie, policajný doprovod a záchranársky sprievod.

B: Toto je tá administratívna časť, ktorú má na starosti Ľudko. Keď sa začne kampaň, všetko musí bežať na 100 %. Obnáša to množstvo telefonátov, mailov, kontaktovať zainteresovaných a zosúladiť harmonogram. Peter z tých žiadostí, ktoré prichádzajú do nadácie, vyberie tie, pre ktoré bude bicyklovať, kontaktuje rodiny. Na nikoho netlačí, dá im možnosť. Ľudia väčšinou podujatie poznajú. V minulosti fungoval aj ako overovateľ. Dokáže posúdiť na základe vlastných skúseností, či je žiadosť relevantná a adekvátna, pretože aj v tejto oblasti sa objavujú pokusy o podvody a zneužitie. Peťo má na to nos, aby vedel, či je žiadosť opodstatnená. Predloží žiadosti, my sa s nim spojíme a prichádzame k nim domov. Nikomu sa netlačíme do súkromia, aj preto sa stretáme niekedy buď v parku, alebo rehabilitačnom centre. Nikdy netlačíme ani na to, čo nechcú povedať. Nepýtame sa, prečo nemajú otca alebo prečo je matka samoživiteľka.

S Káčerom ste prebicyklovali podstatnú časť krajiny. Majú hendikepovaní ľudia naprieč Slovenskom odlišné možnosti na začlenenie sa do spoločnosti?

B: Netrúfala by som si to klasifikovať, ale z môjho pohľadu je to jednoduchšie pre tých, ktorí žijú v blízkosti miest, kde sa nachádzajú súkromné rehabilitačné centrá. Ak je niekto z odľahlého kúta a tri-štyrikrát má cestovať na dvojtýždňovú rehabilitáciu, nemám na mysli len cestovné náklady, ale aj možnosť získať financie, o niečo jednoduchšiu situáciu má rodina, ktorá je z mesta, kde môže prispieť viac ľudí na jej účet. Domnievam sa, že potom sa ľahšie získavajú 2 % alebo oslovujú firmy. Je to jednoduchšie, ako keď ste z vidieka, ale to zase nie je pravidlo.

Spomeniem príklad dievčatka Glórie, ktorej mamina poslala žiadosť pred dvomi rokmi. Na základe kompletného opisu zdravotného stavu som si predstavovala ležiaka, ktorý je neschopný samostatného fungovania. Všetky diagnózy, ktoré jej mama opísala, to dieťa malo. Keď sa dievčatko narodilo s DMO a kvadroparézou, jej mama robila prvé a posledné pre to, aby ju dostala do bežného života a eliminovala mieru postihnutia. Keď sme k nim prišli na Liptov, tak nám prišlo otvoriť jedno krásne štvorročné dieťa. Zostala som v nemom úžase, a zrazu počujem, Glori, daj si papučky, lebo vybehla bosá. Predstavili sme sa, a pýtam sa mamy - toto je Glória? Ona hovorí, áno, ešte má vykrivenú ručičku. Vďaka jej úsiliu sa to podarilo cvičeniami eliminovať. DMO s kvadroparézou dovtedy u mňa vyzerala inak. Na Glórii som videla, čo všetko sa dá, keď sú vôľa a prostriedky.

Čítajte viac

Káčer na bicykli 2022: Alicu trápia ortopedické problémy, rodičia vkladajú nádej do operácie

Rastie alebo ubúda rokmi ochota ľudí pomáhať iným, napr. aj finančnými prostriedkami?

B: Z pozície pozorovateľa môžem povedať, že na to veľmi vplýva nálada v spoločnosti a nastavenie. Paradoxne, covidové roky, ktoré boli pre ľudí veľmi ťažké, a báli sme sa, že budú nepriaznivé, lebo sa zmenila prudko klíma v spoločnosti, neboli vôbec zlé pre nadáciu. V ľuďoch sa akoby zobudila potreba spolupatričnosti. Strach, ktorí mali v sebe, akoby v nich aktivizoval aj potrebu byť solidárny s tými, ktorí majú problémy. Aj oni mali zrazu problémy a pochopili, že ich má aj niekto iní. 

V súčasnosti je veľmi ťažká situácia, havlovsky povedané "blbá nálada". Uvidíme, ako ľudia zareagujú. Zo subjektívneho hodnotenia - keď je lepšie, ľudia majú trošku možnosť vydýchnuť si, a nebyť pod tlakom a v strese, tak sa to odráža na vôli pomáhať. Keď sa majú horšie, cítime to aj v nadácii. Covid bol výnimkou. Nastala celospoločenská paralýza, ľudia sa zľakli, že možno je to posledná šanca byť k sebe dobrý. A to sme nerobili také veľké podujatia...

Ľ: Robili sme v obmedzenom režime, neboli verejné etapy. Nemohli sa pridávať cyklisti, platili opatrenia. Nechceli sme zbytočne riskovať. Mali sme potrebu a chceli sme naďalej pomáhať a neprestať s tým.

S akými problémami sa potýkali ľudia s hendikepom, ktorí musia pravidelne chodiť na rehabilitácie alebo majú špeciálny režim?

B: Rehabilitačné centrá boli zatvorené. Naši klienti sú všetko ľudia, ktorí pravidelne potrebujú cvičiť - či už deti, alebo dospelí. Do centra musia tri-štyrikrát týždenne, aby nemali bolesti, zachovali hybnosť tela, rozvoj motoriky a pri kombinovaných postihnutiach aj mentálne zručnosti. Oni stagnovali. Nadarmo sa rodičia doma snažili s nimi cvičiť, nie sú profesionálni fyzioterapeuti. Po covide sme z každých strán počúvali, že to "bolo strašné". Pre nadáciu covid nebol najhorší, najhorší bol pre našich klientov.

Keď počúvate tie príbehy, máte pocit, že by mohol byť štát užitočnejší?

B: Títo ľudia majú neskutočne vysoké výdavky. Nie z rozmaru, výdavky si vynucuje ich zdravotný stav. Sú odkázaní vo veľkej miere na mimovládky, tretí sektor, neziskovky, čiže to, čo robíme my - suplujeme úlohu štátu. Zbierajú 2 %, zakladajú účty, robia zbierky. Niektorí vyrábajú handmade výrobky, čomu nie je prispôsobená finančná a daňová legislatíva. Ak chce mamina z korálok vytvárať maličkých anjelikov, ktorých predáva za symbolické euro, aby zarobila na rehabilitáciu dieťaťa, tak si musí založiť živnosť?! Je to veľmi nefér a nespravodlivé, že aj zo strany štátu stále absentuje dostatočná podpora. Tí ľudia si takýto život nevybrali. Sú aj prípady, kedy človek z nepozornosti príde k úrazu, ale drvivá väčšina sú to postihnutia alebo obete dopravných nehôd. Nemôžu za to, čo sa im stalo, ale chcú žiť. Keďže s podporou nemôžu počítať a poberajú len invalidný dôchodok, a len malá miera ich potrieb je financovaná zo zdravotného poistenia, sú odkázaní na pomoc neziskoviek.

Mnoho ľudí s hendikepom zvykne hovoriť, že by namiesto ľútosti skôr prijali, keby sme sa k ním správali akoby postihnutie nemali. V čom sa môžu zdraví učiť od ľudí s hendikepom?

B: Najmä v tom, ako sa snažia. Väčšina z nich nerezignuje. Oveľa menej riešia rôzne hlúposti. Ješitu alebo egomaniaka som ešte medzi nimi nestretla. Peťo Káčer by mohol zastagnovať tiež v určitej fáze, je však najlepším príkladom toho, že vždy sa dá ísť dopredu.

Ľ: Idú na 120 % v porovnaní s nami. Peťo nám to pekne vysvetlil. Je rozdiel, keď sa niekto narobí s potihnutím, a je rozdiel, keď sa niekto postihnutým stane. Ten, kto sa ním stane, či už pri nehode, alebo sa mu v dospelosti objaví ochorenie, tak ten človek má dva problémy - musí sa vysporiadať nielen telesne, ale aj psychicky. Ten, kto sa narodí s diagnózou, nevie, aké je to byť zdravý. Máme sa čo učiť. Navyše, sú praktickejší. Peťo má tento rok nabicyklovaných 6000 kilometrov od januára. Každý deň prejde zhruba 40-50 kilometrov. Von nevylezie len ak je veľmi zlé počasie. Neprekážajú mu horúčavy, zima, najväčší problém má s dažďom. Keď neprší, je vonku.

B: Povedal, že bez bicykla by skončil. Je to zmysel jeho života. Jeho žlté vlajočky poznajú už aj v Rakúsku. Po tom, ako dobicykluje, sadne k počítaču a vybavuje nadačnú agendu, absolvuje 30 telefonátov, denne mi volá 13-krát aby som na niečo nezabudla. Funkcia správcu nadácie nie je čestná, je to povolanie na plný úväzok.

Budúci rok je pred vami 10. ročník. Máte chuť ísť do toho znova?

Jednohlasne: Jasné! Určite! 

Ľ: Už pomýšľame na 11. ročník.

B. Neviem si ani predstaviť, že by sme do toho nešli. Sme na to tak fixovaní, že sa tešíme. Skôr sa bojím, že to prepálime, že budeme premotivovaní ako naspídované veveričky. Nie je to len tým, že sa uzavrie jedna dekáda, ale predstaviť si leto bez Káčera? Ani prázdniny by neprišli.

O podujatí Káčer na bicykli sme sa v Raňajkách zhovárali priamo so správcom Nadácie ta3 Petrom Káčerom a s predsedom Správnej rady Nadácie ta3 Igorom Čekirdom.