Kováč i Mečiar prezradili detaily z rozdelenia Československa

Kováč: Najväčším problémom bola obava z Mečiara

Najväčším problémom pri rokovaniach s českou stranou o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa bola ich obava z Vladimíra Mečiara. Povedal to prvý prezident novodobej Slovenskej republiky Michal Kováč.

"Najväčší problém bol – a to som sa dozvedel až o veľa rokov neskôr – obava z Mečiara. Pýtal som sa vtedajšieho predsedu vlády Stráského, prečo mu nevyhovuje konfederácia, veď právomoci oboch štátov budú rovnaké, akú výhodu z toho bude mať jedna alebo druhá strana? Žiadnu," spomína Kováč.

"Povedal, že mám pravdu, ale keď pôjdeme cestou konfederácie a začne sa na Slovensku realizovať politika, ktorá nebude ladiť s politikou NATO a medzinárodná verejnosť to bude vnímať ako odklon od hodnôt EÚ a NATO, tak 'my budeme niesť zodpovednosť. Ani nie Mečiar, ani vy, ale my'. Ja som dostal toto vysvetlenie. Iné nemám," dodal Kováč.

Reagoval aj na slová Vladimíra Mečiara, podľa ktorého českú a slovenskú delegáciu hneď na prvom rokovaní rozhádal práve Kováčov návrh na vytvorenie konfederácie. Predniesol ho v čase, keď Vladimír Mečiar s Václavom Klausom rokovali medzi štyrmi očami. "Nikdy to nedefinoval, nikdy sme sa o tom nerozprávali. Vystúpil s týmto návrhom a Česi mu povedali, že ak toto chceme, tak môžeme skončiť. Húska sa k tomu pripojil s tým, že môžeme skončiť ešte dnes. Keď sme sa s Klausom vrátili, našli sme už delegácie oddelené od seba, odmietali spolu rokovať s tým, že dnes to rozdelíme," povedal Mečiar.

"Malo to trošku inú históriu, než akú predpokladá pán Mečiar. Ako predseda Federálneho zhromaždenia som cítil zodpovednosť za to, že musíme mať nejaké jednoznačné stanovisko v otázke štátoprávneho usporiadania. Obrátil som sa na pána Mečiara so žiadosťou, aby vytvoril nejakú pracovnú skupinu, ktorá vypracuje našu predstavu o konfederatívnom usporiadaní," spomína Kováč.

"On odmietol. Že nepotrebujeme žiadne písomné materiály ani žiadnu diskusiu. Nevedel som ho nejako prinútiť, že potrebujeme stanovisko. Ale bol som pod tlakom, bol som v Prahe, kde ma oslovili z ODS. S tým, že kedy im dáme našu predstavu. Prisľúbil som, že nejakú predstavu im dáme. Ale nechcel som to robiť tak, aby o tom vedelo celé HZDS, respektíve, aby sa o tom dozvedel Mečiar," dodal Kováč.

Predstavu o podobe konfederácie potom vypracovali s Augustínom Mariánom Húskom s tým, že nebude oficiálna, ale v prípade potreby ju bude možné použiť.

"Vyjadrili sme tam základné myšlienky, že obidva štáty v konfederácii by mali mať medzinárodnoprávnu subjektivitu a že otázky obrany, meny a colnej politiky budú spoločné a všetky ostatné ekonomické otázky budú prenesené do právomoci republík. Tým pádom vyriešime aj otázku prezidentov, raz by to bol Slovák, raz Čech," opísal Kováč podstatu návrhu.

Na rokovaní českej a slovenskej delegácie Kováč túto predstavu nepredniesol ako oficiálny návrh slovenskej strany, ale len ako tému do diskusie počas čakania na Mečiara s Klausom. "Ja som ju odovzdal podpredsedovi ODS Kovářovi. Keď sa začalo to prvé stretnutie, pán Mečiar s pánom Klausom si sadli pod strom," spomína Kováč.

"My ostatní sme ostali v budove. O čom sme sa tam mali baviť? Uplynula hodina a oni tam stále ešte sedeli a rokovali. Tak som sa rozhodol spolu s Mariánom Húskom a Milanom Kňažkom, že ich oboznámime s našou predstavou s tým, že to nie je oficiálna predstava, ale nás troch. Že s tým nejdeme na toto rokovanie v Brne. Takže sme pomaly vysvetľovali, čo myslíme pod medzinárodnoprávnou subjektivitou, ako to vidíme s obranou a podobne," uzavrel Kováč.

Mečiar: Kohl mi oznámil, že Nemecko neuzná rozdelenie

Nemecký kancelár Helmut Kohl rokovania so slovenským premiérom Mečiarom otvoril pozíciou, podľa ktorej Nemecko neuzná rozdelenie Československa a neuzná Slovensko. V rozhovore to povedal trojnásobný slovenský premiér.

"Pred vyhlásením republiky 1. januára 1993 sme museli byť uznaní celým svetom. Ešte 31. decembra do polnoci som prijímal veľvyslancov, ktorí mi prinášali uznanie Slovenskej republiky. Bola to nekonečná únava. Do noci som musel plniť oficiálne povinnosti, dve – tri hodiny spánku, Národná rada, slávnostné zasadnutie. Na prípravu nebol čas. Potom bolo prijímanie veľvyslancov," spomína Mečiar na prvý deň samostatného štátu.

"Samozrejme, že ani uznanie Slovenska neprebehlo jednoducho. Bola tam pozícia dvoch, ktorú sme museli prekonať. Keď sme rokovali o tom, že by sme mali byť samostatní, podporu mi dali Rakúšania. A urobili telemost Viedeň – Bonn. S pánom ministrom Genscherom sme sa rozprávali v televízii s tým, že uznáva právo Slovákov na sebaurčenie, keď chcú byť integrovaní v Európskej únii, že je to legitímne právo," dodáva slovenský expremiér.

"Potom, pri pohrebe kardinála Tomáška si ma pozval na rokovanie pán kancelár Kohl. Išiel som tam s tým, že pri takom priateľskom geste ministra zahraničných vecí je všetko vyriešené. Akurát ma prekvapilo, že zakázal, aby som si vzal tlmočníka, že on má svojho a nikto druhý na rozhovore nebude,"konštatuje Mečiar, ktorý už v tej chvíli tušil, že rozhovor nakoniec asi nebude jednoduchý.

Kohl rokovanie otvoril konštatovaním, že Nemecko neuzná samostatnú Slovenskú republiku. "Hovorím: pán kancelár, vy zjednocujete Nemcov. Prečo? Povedal, že sú národ a patria spolu. Reagoval som, že realizujú právo Nemcov na sebaurčenie. A my, Slováci, sme tiež národ a nerealizujeme toto právo zlúčením, ale rozdelením. Prečo by naše právo malo byť menšie ako ich?," povedal Mečiar.

"Na to sme ostali stáť proti sebe a dlhú dobu sme sa premeriavali očami, kto ustúpi. Ja som nemohol ustúpiť, to by bola katastrofa. Potom sa pán Kohl otočil, vyzliekol kabát, hodil na stoličku a povedal: Sadni si, nečudujem sa ti, že chceš preč," spomína slovenský expremiér. Ďalší priebeh rozhovoru s Kohlom už bol podľa neho v konštruktívnej rovine.

"Rozobral mi svoje predstavy o Európe a našich vzťahoch. Vedel veľa o histórii Slovákov," dodáva Mečiar s tým, že po tomto rokovaní Kohl súhlasil, že jeho krajina uzná rozdelenie federácie.

"Vonku ma čakal poľský prezident, ktorý mi oznámil, že nás neuzná Poľsko. Povedal mi, že Poliaci sú kresťania a nemajú radi rozvody. Tam prebehol asi hodinový rozhovor, po ktorom to skončilo trošku inak a ten rozhovor bol tiež veľmi nepríjemný. Pán poľský prezident sa ku mne správal tak, že by to málokto zniesol, napríklad mi vyfukoval dym z cigarety do tváre, zvyšoval na mňa hlas. Neboli to príjemné rokovania," uzavrel Mečiar.

Stráský: Referendum o rozdelení ČSFR by bolo cestou do pekla

Pri rozdelení Československa nehrozil krvavý scenár ako v Juhoslávii, no obavy boli z vývoja po vzniku dvoch samostatných republík. Povedal posledný premiér federálnej vlády Jan Stráský.

„Báli sme sa o osud prebiehajúcej ekonomickej transformácie, ako sa zrealizujú jej jednotlivé kroky v odlišnom priestore dvoch krajín. Obávali sme sa aj zúženého trhového priestoru, hoci sme sa mohli ešte opierať o zotrvačnosť vnímania oboch nových štátov ako spoločnej federácie,“ konštatoval Stráský.

Rozdelením federácie len vyvrcholil vývoj, ktorý sa ťahal desaťročiami spolužitia Čechov a Slovákov.„Slováci mali neustále pocit nedostatku vlastnej identity a Čechom sa zdalo, že na spoločný štát doplácajú a nedostávajú za to vďaku,“ dodal Stráský.

Podľa bývalého vicepremiéra československej vlády Miroslava Macka dôvodom rozpadu bolo aj samotné federatívne usporiadanie štátu. „Vo dvojici sa nedá rozhodovať hlasovaním. Platí známa zásada, že spolok tvorí aspoň trojica,“ vyhlásil Macek.

Obaja českí expolitici sa zhodujú, že po diskusiách v roku 1992 bolo najhoršie riešenie zostať v spoločnom štáte. „Rozdelenie federácie bolo kvalitne prevedené rozhodnutie. Po 20 rokoch to napokon priznávajú aj jeho mnohí vtedajší odporcovia,“ upozornil Macek. Stráský tvrdí, že vznik samostatných republík nepriniesol obom stranám žiadne významné škody.

„Istou historickou škvrnou zostane, že rozhodnutie rozdeliť Československo padlo v rámci úzkeho, hoci demokraticky reprezentatívneho politického grémia. Dnes si však myslím, že referendum o rozdelení federácie by bolo cestou do pekla,“ vyhlásil Stráský.

Česko i Slovensko sa za 20 rokov výrazne zmenili, no priamu súvislosť s rozdelením spoločného štátu to podľa Stráského nemá. V oboch krajinách však občania strácajú historickú pamäť a aj jazykovo sa pomaly vzďaľujú. „Susedmi vždy budeme. Odkedy sa však nehráme na jeden národ a na jeden štát, naše vzťahy sú, v tom najlepšom slova zmysle, susedské,“ uzavrel Stráský.