ANKETA: Mysleli si, že prišla apokalypsa. S dôsledkami tornáda bojujú na Morave dodnes
Niektorí prišli o strechu alebo auto, iní o celý dom. V obciach na Morave, ktorými sa pred rokom prehnalo tornádo, panoval na prvé výročie tragédie pracovný ruch. Aj rok po nešťastí im pri opise udalosti naskočí husia koža. V ankete sme sa pýtali, ako si na 24. jún 2021 spomínajú, s akými pozostatkami škôd sa dodnes stretajú, a ako veľmi zmenilo tornádo ich život.
Mysleli si, že prišla apokalypsa. S dôsledkami tornáda bojujú na Morave dodnes
Jitka Tichá (obec Hrušky):
V ten večer sme neboli doma, ale u pani starostky v pivničke pripravovať narodeninovú oslavu. Tam sme boli schovaní aj počas tej hrôzy. Neviem si predstaviť, že by som bola doma. Dievčatá sa schovali pod stôl, ja som bola niekde pod prešom. Zle počujem a vypadlo mi slúchadlo, takže som nepočula ani ten hukot. Myslela som si, že uplynula polhodina, ale bolo to len niekoľko minút. Keď sa to skončilo a vyšli sme von, viete, čo som si myslela? Že je koniec sveta - apokalypsa, a že sme prežili len my, ktorí sme boli v tej pivnici. Vyšli sme von, nevedeli sme, kam máme ísť. Za ich pivnicou boli rodinné domy, všetky boli bez striech. Niekde v diaľke plakalo dieťa, bolo to hrozné.
Keď sme chceli ísť k našim domom, vôbec sme nevedeli, kde bývame, pretože všetko bolo zdevastované. Chýbala stena, dvere. Bola to katastrofa. Všade boli smeti, tašky, plastové nádrže na vodu. Boli sme v šoku. Išla som do kuchyne, kde boli všetky dvierka otvorené. Všetko korenie z kuchynskej linky bolo na zemi.
Napadlo mi zavolať synovi, ktorý mi povedal, že mu krúpy rozbili auto, a ja som povedala, že my zase nemáme dom. Prišiel a vzal nás odtiaľ preč. Potom si to už nepamätám. Hovoril, že som chodila po kuchyni a zdvíhala zo zeme dózy, a že manžel na dvore šindle. Dočasne sme bývali v Lanžote, do domu sme sa vrátili až v auguste. Bývali sme v jednej miestnosti a opravovali zvyšok za chodu. Menili sme všetky okná, dvere, nábytok, podlahy, kuchynskú linku. Nikomu by som to nepriala, ani nepriateľovi.
Miroslava Snopková (obec Hrušky):
Tri roky pred tornádom sme menili strechu, jej zadnú časť. Keď sme prišli k domu, všetko bolo popadané, celá stena naklonená dopredu. Najhoršie na tom celom je, že nikde nie je zeleň. Svet bol razom šedo-čierny. Trvalo pár týždňov, kým sa zazelenala tráva. Boli sme zvyknutí na vysoké vzrastlé stromy neďaleko železnice, všetko zmizlo. Prišiel statik, a keďže bol celý obvod steny narušený, nariadil dom zbúrať. Na našej ulici U dráhy zostali stáť tri domy, k zemi šlo päť domov. Na našom pozemku sa zatiaľ nič nedeje, stavať začneme z majetkovo-právnych dôvodov asi až budúci rok. Snáď sa to ešte zmestí do tých dvoch rokov, kedy môžete žiadať o štátnu dotáciu.
Tomáš Klásek (obec Lužice):
Som nielen starosta, ale aj obyvateľ zasiahnutý tornádom. Prišli sme o polovicu domu, podkrovie, strechu. Našťastie sa nikomu nič nestalo, sem-tam hlásili odreniny alebo škrabance. Od druhého dňa po tornáde sme prespávali u známych a u netere. Synovi v podkroví nič nezostalo. Zariadenie, ktoré sa nepoškodilo, sme mali odložené u druhých známych. Potom sme sa po 14. dňoch presťahovali do penziónu, kde sa mali dve miestnosti, kuchyňu a sociálne zázemie. Tam sme zostali do konca mája.
Bolo to ťažké, náročné a tvrdé. Bol som na jednej strane starostom a človekom, ktorý si musel opravovať svoj dom. Oceňujem, že na začiatku, kedy som sa 100-percentne venoval obci, mi pomohla partnerka, deti, sestry, bratranci, kamaráti - celá rodina. Minimalizoval som starosť o dom. Vždy som len priletel na dve minúty. Boli sme jedni z posledných, ktorí začali s rekonštrukciou. Bol som svedkom a aktérom silných príbehov. Za posledný rok som si siahol na dno, v niektorých prípadoch fyzicky aj psychicky.
Alena (obec Moravská Nová Ves):
Ľudia nám sem do zbierky priviezli 2000 tašiek, ktorými sme prekryli dom. Prišli z Břeclavy, z Dubňan, z Bzenca a iných miest. Ako im poďakovať? Všetky tašky, ktoré sme využili, majú pre mňa veľmi veľkú hodnotu. Každá je od niekoho iného. Aj preto hovorievam, že ich za nič nevymením. Ani vtedy, ak by mi za strechu dal peniaze štát. Solidarita v obci bola neskutočná. Ľudí bolo stále dosť, aj keď už to najhoršie bolo spravené. Neskôr to už boli odbornejšie práce. Ešte nemáme fasádu, vedľa nás zase ešte za posledný rok nepostavili dom. Tie spomienky sa vám nevymažú. Sila ľudí a solidarity bola však väčšia ako sila tornáda.
Milada Malhocká (obec Hrušky):
Keď som prišla domov, myslela som si, že vybuchla bomba. Bola to katastrofa. Ešte dnes, keď to niekde vidím na fotkách, tak sa mi chce plakať. Nie je to pekná spomienka. Stále sledujeme počasie, aj teraz je nad nami taký škaredý mrak. Hovorili sme si, či z toho niečo bude, ale nakoniec nás to obišlo. Bojíme sa každej búrky, každého vetra. Kryty si nestaviame, opravujeme domček, a máme s tým stále veľa práce. Zo začiatku nám veľmi pomáhali dobrovoľníci, teraz sú tu súkromné firmy, ktoré nám pomáhajú, ale už sa to platí. Bol problém vôbec nejakých pracovníkov zohnať, pretože všetci mali prácu. Sme radi, že máme aspoň nejakých.