Ukrajinský vojak prežil ruské zajatie: Trpel som bez liekov, Čečeni mi prechádzali nožom po tele
V ruskom zajatí prežil psychické týranie a obrovskú bolesť. V Rusmi kontrolovanej nemocnici mu totiž odmietali ošetriť zlomeninu panvy a čeľuste. Ukrajinský príslušník námornej pechoty Hlib Stryzhko sa napriek tomu dostal z ruského zajatia domov.
Panvu 25-ročného vojaka drží pokope kovová konštrukcia. Ide o jedno z mnohých zranení, ktoré utrpel počas obrany mesta Mariupoľ, ktoré leží takmer 500 kilometrov na juh. V nemocnici sa o neho stará aj jeho matka Olesya. Tvár sa mu pri pohybe krčí bolesťou, no napriek tomu sa chce podeliť o svoj príbeh, píše BBC News. "Keď som otočil hlavou, videl som, ako na mňa mieri tank," spomína. "Keď vystrelí, nezostáva čas na nič. Stane sa to okamžite. Videl som len jasný záblesk."
Smrť alebo zajatie
Keď tank vystrelil, Stryzhko sa prepadol o tri poschodia. "Uvedomil som si, že môžem buď kričať a dostanem pomoc, alebo zomriem pod troskami," hovorí. "Každá slza bola mimoriadne namáhavá. Po troch či štyroch výkrikoch som počul chlapov, ako hovoria "pomôžeme ti"." Odviezli ho do nemocnice. "Bol tam asi tucet chlapov z rôznych jednotiek," spomína si. Nebol však mimo nebezpečenstva. "Doktori prišli a povedali nám, že v záujme záchrany našich životov nás odovzdajú Rusom." Invázne jednotky zaberali viac a viac Mariupoľa a vojak tak mal väčšiu šancu dostať lekársku starostlivosť u nepriateľa.
Medzitým sa v kostole v jeho rodnom meste Poltava, s ktorým bol spätý od detstva, za neho modlili. Tak ako mnohé ukrajinské inštitúcie, aj mestská Katedrála Nanebovzatia Panny Márie sa prispôsobila vojne - priestor zaplnili krabice naplnené humanitárnou pomocou. "Vedel som, že z Mariupoľa sú len dve cesty: smrť alebo zajatie," uviedol mestský arcibiskup Fedir, ktorý stále slúži omše z impozantného kostolného oltára. Arcibiskup vedel, že Stryzhko by sa len tak nevzdal, no netušil, či je ešte nažive alebo mŕtvy.
Zmenilo sa to, keď sa námorná pechota objavila na sociálnych sieťach separatistov podporovaných Ruskom spolu s ďalšími ukrajinskými väzňami. "Vedel som, že Boh urobil zázrak," hovorí arcibiskup. "Bol v ťažkom stave s početnými zlomeninami." Stryzhko trpel zlomenou panvou a čeľusťou a na jednom oku prišiel o zrak. Arcibiskup sa obával, no veril, že Hlib zostane nažive. "Bol vyslyšal naše modlitby, veril som, že sa ho podarí dostať zo zajatia," uviedol. Arcibiskup Fedir povedal, že je viac námorníkov z Poltavy, ktorí sa stratili v Mariupole, ktorý je teraz po 80. dňoch obliehania pod kontrolou Ruska.
Trpel bez anestetík
Stryzhka si v nemocničnej izbe spomína aj na liečbu, ktorú mu dávali Rusi, alebo teda skôr na jej absenciu. "Niektoré sestry mi nosili jedlo a kŕmili ma, keďže som nemohol sedieť a mal som zlomenú čeľusť," hovorí. "Ostatní len položili jedlo a povedali - skús to zjesť, ty ukrajinský chudák," spomína. Jeho zranenia mu však neumožňovali sa najesť. "Jedlo zostalo niekoľko hodín nedotknuté. Sestra sa vrátila späť a spýtala sa, či už som najedený a vzala to preč. Boli sme tak bez akýchkoľvek anestetík. Veril som, že prežijem. Bolo to jediné, čo som mohol urobiť."
Zdravotnícky personál boli Ukrajinci podporujúci Rusko žijúci v okupovaných oblastiach Donbasu. Stryzhko hovorí, že voči nim necítil hnev. "Žili osem rokov pod ruskou propagandou. Výsledkom bola nenávisť, ktorú som zažil." Spomína si na čečenským bojovníkov a ruských vojakov, ktorí ich strážili. Čečenci prišli v noci a posmievali sa mu, keď mu nožom prechádzali po tele. "Škoda, že máme zakázané ti odrezať ucho," povedali a ruskí vojaci ich sledovali. Tvrdenia 26-ročného mladíka sa BBC nepodarilo nezávisle overiť.
Stryzhka nakoniec previezli do Ruska a potom ho letecky previezli na vojenské letisko na Ruskom anektovaný Krym. Ako povedal, nikdy nezabudne, čo mu tam po sedemnástich dňoch utrpenia povedal ruský vojak. "Ak sa budeš riadiť mojimi pokynmi, ešte dnes večer budeš na Ukrajine."
Námorníka naložili do sanitky a vzali smerom k ukrajinskému teritóriu. Ukázalo sa, že bol súčasťou výmeny väzňov medzi Ukrajinou a Ruskom. Vzali ho na sever do nemocnice v Záporoží, ktorá je pod ukrajinskou kontrolou, a potom do jeho rodného mesta Poltava na severe. Stryzhko opísal, ako mu po tvári stekali slzy, keď sa dozvedel, že sa vrátil domov. Bol jedným z 12 ukrajinských vojakov, ktorí sa vrátili, všetci námorníci z rôznych jednotiek sa zranili počas obrany oceliarní Illich v Mariupole. "Prišiel ďalší vodič a povedal: Upokoj sa, už si na Ukrajine." "Bol som šťastný," hovorí. "Nemohol som uveriť, že som bol na Ukrajine, na mieste, kde môžem slobodne dýchať."
Napriek nesúhlasnému pohľadu matky, vie, čo chce robiť ďalej. "Som pripravený pokračovať v boji. Buď na fronte, alebo niekde inde. Pomôžem armáde zvíťaziť nad Ruskom," dodal a s problémami, no úsmevom, sa vrátil späť na lôžko.