Po ruskom masakri sa do Buče vracajú ľudia. Niektorí majú stále zbalené batohy
Predné okná nahradila preglejka vo farbách modro-žltej ukrajinskej vlajky a názov nad dverami z veľkej časti chýba. Hneď vedľa vchodu leží na zemi zbierka zničenej ruskej vojenskej techniky vrátane míny, plynová maska alebo zbytky ruského vojenského proviantu.
"Toto je (z raketometu) Grad, toto tiež. Toto je pozostatok ručného protitankového granátometu. To je z rakety, hoci neviem z akej," popísal pre ČTK majiteľ malého koktejlového baru v ukrajinskom meste Buča Borys Tkačenko.
Ukradli umývadlo
Podobne ako mnoho ďalších tamojších budov neunikol bojom medzi ruskými inváznymi jednotkami a ukrajinskou obranou. "Som naozaj rád, že som nevidel umierať ľudí," hovorí podnikateľ a dodáva, že niektorí jeho kamaráti videli a zmenilo ich to. "Sú temnejší," hovorí muž z mesta v Kyjevskej oblasti, odkiaľ po jeho oslobodení prišli informácie o masakrovaní civilistov ruskými vojakmi a masovom hrobe. Svet šokovali snímky mŕtvych ľudí ležiacich na uliciach. Moskva všetku zodpovednosť poprela.
"Je to odpad," povie nad zbierkou zničenej ruskej techniky Tkačenko. "Rovnako ako celá tá krajina, tá už vo svetovej komunite nebude existovať," povie. Pozostatky po ruských okupačných jednotkách sú podľa neho v jeho podniku dočasne, s developerom protiľahlého obytného bloku sa rozhodli vytvoriť z vecí nájdených v okolí malé múzeum, podobné súčasnej výstave zničených ruských strojov v centre Kyjeva.
Svoj "Mr. B Cocktail Bar" otvoril dva mesiace pred tým, ako na Ukrajinu vtrhli ruské vojská. "Bol to koktejlový bar, ale teraz je to skôr kaviareň. Keď sa to začalo, nemohli sme predávať alkohol. Teraz ani nemám poriadne poháre na koktejly a alkohol je čím ďalej drahší, neviem, či naň ľudia chcú míňať, potrebujú skôr jedlo," vysvetľuje.
Niektorí obyvatelia sa podľa neho do Buče vracajú, aby svoje zničené domy upratali a zapečatili, potom odchádzajú. "Majú napríklad rozbité okná. Dajú sa opraviť, ale nikto nechce míňať peniaze, pretože nikto nevie, čo môže čakať," dodáva muž, ktorému sa podarilo tri dni po začiatku ruskej invázie vyviesť do bezpečia manželku a malú dcéru. Sám sa podľa svojich slov vrátil domov 4. apríla, krátko po odchode Rusov z mesta.
Kufre má stále pripravené
Na videu zaznamenal, ako vtedy vyzeral zničený bar a tiež jeho byt, z ktorých sa podľa neho stratilo niekoľko vecí. "Ukradli umývadlo," ukazuje na prázdne miesto na toalete v bare, zatiaľ čo je jeho podnik úplne vyprataný a funguje. Namiesto umývadla sú na toalete vlhčené vreckovky a dezinfekcia. "Ale nechcem sa sťažovať, kamaráti prišli o domy," dodáva a zdôveruje sa, že najväčší problém pre neho je, že mu chýba rodina. "Moje dievčatá sú vo Švajčiarsku. So ženou cez internet hovoríme dvakrát denne. Dcéra má rok a osem mesiacov, rýchlo rastie, prichádzam o jedno z najdôležitejších období jej života," povzdychne si.
Vzhľadom na súčasné ukrajinské nariadenia za nimi ako dospelý muž nemôže odísť do zahraničia ani na návštevu. "Chcem normálny život, a k nemu potrebujem svoju rodinu. Nemôžem ich priviesť naspäť, pretože keď ju dám spať, neviem, čo príde ráno. Stále mám zbalené kufre," dodáva.
Batoh s najdôležitejšími vecami ako sú doklady, či oblečenie má doma pripravené aj novinárka Natalija Emelinová, ktorej sa rovnako podarilo z Buče aj s 20-ročným synom evakuovať, hoci o takmer desať dní neskôr. "V porovnaní s mestami Irpiň alebo Boroďanka je tu menšie poškodenie (budov), ale stali sa tu zverstvá. Keď oslobodili Buču a objavili sa prvé správy, došlo mi, čo všetko sa (nám) mohlo stať," rozpráva 42-ročná žena a dodáva, že všetci jej blízki sú v poriadku a jej byt jej poškodený čiastočne.
Ani ona dosiaľ nepovažuje Buču za bezpečné miesto, i keď sa do nej túžila po evakuácii vrátiť. "Myslím, že Buča teraz nie je pre malé deti. V tráve môže byť čokoľvek, kúsok od svojho domu som našla granáty. Dospelí môžu kontrolovať, kadiaľ chodia, ale čo robiť s malými deťmi, ktoré človek neudrží?" zamýšľa sa. Úrady podľa nej oblasť od nevybuchnutej munície čistia, ale zároveň upozorňujú, že tento proces zaberie až šesť rokov.
Problém je podľa nej rovnako s logistikou. Kvôli súčasnému všeobecnému nedostatku paliva na Ukrajine je pre mnohých ľudí náročné dostať sa do mesta po ceste. V meste sa postupne otvárajú prvé obchody, výrazne tam však podľa nich zdraželo. Pre potraviny preto jazdí radšej do Kyjeva. "Napríklad jahody tu stoja 180 hrivien, v Kyjeve 130. Mimochodom, keď zistili, že som z Buče, predali mi ich len za 80," tvrdí.
Bežní ľudia podľa neho nie sú pripravení počúvať, čo sa stalo v Buči, Irpini a Boroďanke. "Od kedy som sa vrátila, mám pocit, že si ľudia jeden druhého preverujú. Bola si v okupácii? Pokiaľ áno, je možné s tebou hovoriť, porozumieš," uvádza a dodáva, že veľa ľudí sa napriek všetkému snaží zase žiť.
Stopy vojny na terase
Jedným z miest, do ktorých sa v Buči pomaly vracia život je kaviareň "Kafé Džem". Jej riaditeľ Sergo Markarjan tvrdí, že podnik sa po odchode Rusov otvoril v Buči v polovici apríla ako prvá kaviareň, kde sa varí. Ponúka posedenie na terase, na ktorej sú viditeľné stopy vojny. Niektoré okenné tabuľky majú diery po projektiloch a poškodené sú aj drevené trámy. Kaviareň je však uprataná a víta hostí. "V prvých dňoch (po odchode ruských vojsk) to bolo zložité. Veľký problém bol s dodávateľmi, komplikovane sa sem dostávali. Niektoré firmy nefungujú, alebo ešte len pracujú na svojej obnove," opisuje Markarjan.
Teraz je podľa neho situácia o niečo lepšia. "Pred inváziou tu bolo 12 reštaurácií a 30 kaviarní. Teraz sú otvorené tri kaviarne a dve reštaurácie. Nedávno začal fungovať druhý obchod. Všetko sa otvorí, až keď sa skončí vojna," domnieva sa a upozorňuje, že ďalším problémom v Buči je teraz rovnako nedostatok práce, keďže funguje málo firiem a niektoré skladby či podniky zhoreli. "Predtým sme mali skôr problém zohnať pracovníkov," dodáva.
"Je to zložité, ale my to vydržíme. Natruc našim hrozným susedom, ktorí pre nás toto prichystali," dodáva a ruských okupačných vojakov zároveň viní okrem iného z toho, že v kaviarni vypili všetok alkohol. Atmosféra v meste je podľa neho v súčasnej dobe zmiešaná. "Sú tu ľudia v depresii. Stretnete človeka, máte radosť, že žije. Potom sa s ním začnete zhovárať a zistíte, že napríklad prišiel o dom a zomrel mu otec," opisuje.