Zabudnite na drevené nohy, poklady a papagájov. Skutoční piráti boli iní
Keď sa povie pirát, väčšina ľudí si predstaví drsných mužov s páskou cez oči, papagájom a mapami pokladov. V mysli sa im vybavia rozjarení korzári, ktorí nútia svoje obete vyjsť po doske nad morskú hladinou, kričia niečo o suchozemských krysách a nad hlavami im veje vlajka s lebkou a skríženými hnátmi. Tieto stereotypy však nemajú s pravdou nič spoločného. Piráti sú tu takmer tak dlho, ako ľudstvo pláva po svetových moriach, a existujú do dneška.
_jpg0a000002-bda0-ec1e.jpg?v=122513)
Ich zobrazovanie je však často zavádzajúce. Piráti sú bežne zobrazovaní v pestrom oblečení. Majú voľnú košeľu, šatku okolo hlavy a roztrhané nohavice zastrčené v ošúchaných topánkach ako kapitán Jack Sparrow z filmovej série Piráti z Karibiku. Alebo to môže byť pirát gentleman ako Stede Bonnet z tento rok uvedeného seriálu vlajka smrti, píše časopis National Geographic, ktorý sa pýta, odkiaľ sa tieto mylné interpretácie vzali.
Čo nosili piráti?
Takýto odev však nezodpovedá realite. Pôvod väčšiny podobných okázalostí je možné vysledovať k americkému umelcovi Howardovi Pyleovi, ktorý sa inšpiroval španielskymi banditmi z konca 19. storočia. Námorníci vrátane pirátov v 18. storočí nosili napríklad voľné, na kolenách odstrihnuté nohavice a košele dlhé až po stehná.
Ďalším bežným pirátskym doplnkom sú protézy končatín. Je pravda, že niektorí piráti mali drevenú nohu alebo hák namiesto ruky, ale podľa všetkého to nebolo pravidlo. Na mori sa amputácia končatiny omnoho častejšie stala rozsudkom smrti. Na lodiach síce bolo lekárske vybavenie a jeden z námorníkov mal na starosti zdravotnú starostlivosť, infekcie a strata krvi však mohli viesť k smrti. Pirát bez končatín tiež do určitej miery prišiel o schopnosť bojovať. Strata nohy alebo ruky však automaticky neznamenala, že by človek nemohol pokračovať na lodi - slúžiť mohol napríklad ako kuchár.
Vo filmoch a popkultúre rozšírená pirátska reč tiež nie je skutočná. Niektoré frázy pochádzajú z knihy Ostrov pokladov z roku 1883 od škótskeho spisovateľa Roberta Louisa Stevensona, ktorá vyšla až 150 rokov, po "zlatom veku" pirátstva. Svoju úlohu zohral aj Hollywood minulého storočia, najmä britský herec Robert Newton, ktorý stvárnil pirátov Čierna brada a Dlhého Johna Silvera.
Škótsky pirát William Kidd si síce svoj poklad zakopal, ale medzi ostatnými bol vzácnou výnimkou. Piráti svoje pochybne získané zárobky väčšinou minuli na ženy a alkohol v prístavoch. Zakopanie pokladu však nie je praktické, a to pre pohyby piesku a prílivu, ktoré môžu jednoducho zapríčiniť, že pirát o poklad príjde. Piráti si naviac navzájom príliš nedôverovali a nemohli si byť istý, či sa ostatní pomstychtivo nevrátia a nevykopú poklad sami. Ich korisťou tiež nebolo - vo filmoch a knihách obľúbené - zlato a striebro, najčastejšie išlo o tovar a komodity vrátane dreva, kožušín, hodvábu, bavlny alebo korenia.
Ľuďom naháňajú strach
Existujú dôkazy o tom, že mnoho pirátskych posádok prijalo kódex cti alebo stanovy, väčšinou pre udržanie poriadku na lodi. Tieto kódexy upravovali všetko od spôsobu rozdeľovania koristi, cet to, čo sa stane s pirátmi, pokiaľ sa zrania pri výkone služby, až po tresty za zlé správanie a zaobchádzanie so zajatcami. Niektoré z týchto textov sa zachovali dodnes - vrátane kódexu Angličana George Lowthera a jeho posádky, ktorý napríklad prisudzoval odškodnenie jedinca, ktorý v priebehu potýčky prišiel o končatinu.
Pokiaľ pirát takýto kódex porušil, je málo pravdepodobné, že by sa musel za trest "prejsť po doske". Pre túto prax, ktorú preslávil najmä Ostrov pokladov, neexistujú takmer žiadne dôkazy. Pokiaľ na previnilca čakal nejaký trest, väčšinou išlo o pretiahnutie pod kýlom. Ide o podľa všetkého omnoho odpornejší osud. Obete zomreli buď následkom krvácania z odrenín od drsného povrchu lode, alebo sa utopili. Iné formy trestu zahŕňali hodenie cez palubu, bičovanie alebo ponechanie na opustenom ostrove.
Väčšina pirátov sa tiež neplavila španielskymi galeónami alebo dokonca fregatami ako už spomínaný Jack Sparrow a jeho Čierna perla. Preferovali menšie, obratnejšie plavidlá, ktoré im umožňovali jednoduchý únik pred väčšími vojnovými loďami. V 16. a 17. storočí si najčastejšie vyberali šalupy, ktoré boli rýchle a mali nízky ponor, čím uľahčovali únik do plytkých vôd. Ďalšími obľúbenými loďami boli škunery.
Aj cez široko rozšírený mýtus, väčšina pirátov sa neplavila pod čiernou vlajkou s lebkou a skríženými hnátmi. Niektorí vyvesili čisto čiernu vlajku, ktorá znamenala, že berú zajatca. Naopak červená farba bola znamením krvi a istej smrti.
Hoci si knihy, filmy a populárna kultúra všeobecne pirátstvo voľne prispôsobovali, drancovníci v rôznych podobách terorizujú more už viac ako 2000 rokov. Moderní piráti pôsobia pri pobreží Somálska alebo Malajzie a vyzerajú úplne inak ako ich zobrazenie zo zlatého veku. Jedna vec však platí aj pre nich - ľuďom naháňajú strach.