ROZHOVOR: Miloslavov? Informácie sú v éteri už navždy, a to je zlé, hovorí kandidátka na post komisárky pre deti
Deťmi a ich problémami by sme sa mali zaoberať stále, nielen keď v médiách zarezonuje prípad brutálnej šikany, hodnotí záujem politikov o aktuálnu kauzu kandidátka na funkciu komisárky pre deti a riaditeľka Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch Mária Vargová.
Kandidovali ste už v prvej voľbe, vtedy ste neprešli do druhého kola, prečo si myslíte, že by to teraz mohlo vyjsť, alebo ako sa pozeráte na svoje šance teraz? Prípadne, čo je vašou motiváciou do kandidatúry?
Moja motivácia je rovnaká dnes, ako bola aj pred niekoľkými týždňami. Ponúkam svoje pracovné skúsenosti, energiu, vedomosti a odbornosť Úradu komisára pre deti. Úrad komisára pre deti je tá najvyššia a najdôležitejšia inštitúcia, ktorá môže slúžiť deťom. Šance vnímam asi tak, že buď ma zvolia, alebo nezvolia. Ja dávam ponuku.
To hlasovanie v druhom kole skončilo veľmi tesne, vašej dnes jedinej protikandidátke do druhej voľby to vtedy nevyšlo o jeden hlas. Podľa vás, psychologičky, je to výhoda pre druhú voľbu?
Nepremýšľam nad tým, či je to výhodné pre mňa alebo protikandidátku, že sa opakuje voľba. Sústreďujem sa na to, aby som presvedčila o svojej profesionalite, odbornosti a osobnej integrite.
A pre vás v konfrontácii s političkou, ktorú aktívne podporuje najsilnejší poslanecký klub, je výhodou, že teraz, na rozdiel od prvej voľby, kedy kandidovalo sedem kandidátok, sa o post uchádzajú len dve kandidátky?
Rozdiel medzi dvoma kandidátkami a vyšším počtom kandidátov a kandidátok vnímam v tom, že záujem a pozornosť sa upriamuje iba na dve osoby, teda je viac koncentrovaná – a to aj v tom negatívnom aj pozitívnom smere.
Komisárku volia poslanci, ten výber je teda politický. Nie je to nevýhoda pre odbornosť?
Výber je taký, akým si ho spravíme – legislatívne je nastavený aktuálne tak, že do tejto funkcie volia poslanci. Poslanci majú prístup k informáciám o kandidátoch a výsledkoch ich práce a vyjadreniach, publikáciách, postojoch, tiež majú možnosť klásť otázky v rámci verejného vypočutia. Takže sa môžu rozhodovať podľa viacerých kritérií ako podľa politických. Ako prospešné by som vnímala, ak by sa, či už do vypočúvania alebo hlasovania, aktívne mohla zapojiť aj odborná verejnosť.
Katarína Hatráková bola pred voľbou obvinená z toho, že si že pod zámienkou poslaneckého prieskumu vyžiadala spis detí v prípade, do ktorého je osobne zaangažovaná ako psychologička. Čo si o tom myslíte?
Neprináleží mi vyšetrovať, čo a ako sa odohralo, a neviem, či je vôbec možné takéto podozrenie vyvrátiť alebo potvrdiť. Do úradu chcem prinášať konštruktívne riešenia a nepovažujem za vhodné hodnotiť akýmkoľvek spôsobom moju protikandidátku.
A veríte tomu, že tak spravila? Lebo ona to popiera.
To, kto dostane dôveru byť komisárkou pre deti, by mala rozhodnúť odbornosť, vízie a ciele, nie názor na protikandidátku.
Okrem toho, že je to politická voľba, podľa poslanca koalície Petra Pčolinského ide dnes aj o stret ideologický, a to medzi konzervativizmom a liberalizmom. Ako by ste to komentovali? Cítite sa byť liberálkou?
Som kandidátkou na komisárku pre deti a tým sa myslí pre všetky deti na Slovensku. Bez ohľadu na to, kto sú, kto sú ich rodičia, akú majú farbu pleti, akého sú pohlavia či vierovyznania, čo si myslia, akým jazykom hovoria, či majú nejaké telesné postihnutia, sú bohatí alebo chudobní. Deti sa nedelia na deti liberálov a deti konzervatívcov, ale na tie, ktoré v nejakej oblasti života, v nejakom čase potrebujú pomoc, a tie, ktoré ju nepotrebujú. Dôležitá je spolupráca a rešpekt.
Opäť vás navrhuje Ondrej Dostál, ako vlastne k tomu osloveniu prišlo?
Išlo o iniciatívu niekoľkých mimovládnych organizácií. V mojej súčasnej práci som prišla do priameho kontaktu aj s týmito organizáciami, poznajú moju prácu a moju pracovnú minulosť a tiež vedia, aké kompetencie má komisár pre deti, čo musí vedieť, kde bude zastávať miesto medzi inštitúciami. Tieto dve veci sa spojili a dohodli sme sa na mojej kandidatúre. Následne Liga za duševné zdravie, ktorá je jedným z prvých podporovateľov, informovala o tom, že kandidátku na komisárku pre deti majú, ale vzhľadom na to, ako je voľba nastavená, potrebujeme nájsť aj poslanca, ktorý doručí moje meno do výboru - aby som sa vôbec mohla o tento post uchádzať, predstaviť sa a priniesť aj nejaké vízie o úrade. Na túto výzvu reflektoval pán Dostál a teda doručil do výboru moje meno.
Vediete Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch. Kto je dnes typickou detskou obeťou? Aké je to dieťa, z akej rodiny?
Typická obeť je ktokoľvek. Voči násiliu nie je imúnny nikto. Najmä násilie je málokedy vidieť voľným okom. Nehľadajme Harryho Pottera pred nástupom do Rokfortu ani Popolušku. Buďme otvorení možnosti, že tá kamarátka, ktorej sme vždy závideli luxusné kabelky, to môže byť, ten pán za kasou, ktorý mi dnes blokoval nákup, to môže byť, to drzé dieťa, čo všetkým lezie na nervy, to môže byť. Ak sa staneme tými, ktorým sa niekto o násilí zdôverí, nezabudnime počúvať a konať a buďme otvorení vnímať túto tému bez predsudkov o tom, ako má podľa nás obeť vyzerať.
O aké prípady násilia ide najčastejšie?
Rovesnícke násilie, domáce násilie, sexuálne násilie, vykorisťovanie, násilie, ktoré sa deje prostredníctvom technológií. Násilie má veľmi vysokú mieru evolúcie, vyvíja sa a objavuje sa tam, kde na neho nie sme pripravení a kde má šancu prežiť. Keď sme sa ocitli v lockdowne – síce pravdepodobne kleslo ohrozenie detí tretími osobami napríklad v škole, na krúžkoch, ale zase sa eskalovalo domáce násilie. Obete násilia sa ocitali pod dohľadom ohrozujúcej osoby, často v jednej izbe bez možnosti privolať pomoc, a tiež sa veľká časť násilia presunula do online prostredia.
A páchateľ?
Páchateľ je človek, ktorý nemá vypálené diablovo znamenie na čele. Veľmi často pri svojej práci a pri riešení prípadov násilia počujem – veď on/a by také niečo nikdy neurobil/a, veď to je taký milý človek... Tak, ako nie je nikto imúnny násilie zažiť alebo zažívať, tak neexistuje imunita ani na to ho spáchať. Teda žiadne povolanie, vek, pohlavie, sociálna situácia, vierovyznanie, zázemie, komunikačné a sociálne zručnosti, rodinný status nikdy nezaručia, že človek sa nemôže dopustiť násilia. Niekedy je veľmi ťažké sa vyrovnávať s tým, že obraz niekoho, koho poznáme, sa zrazu zmení. Život toho, kto zažíva násilie, je však oveľa náročnejší. Ak odsudzujeme násilie, potom to nerobme len v deklaratívnej forme, ak sa nás to netýka.
Zmenila sa dnes spoločnosť aspoň pri nahlasovaní násilia na deťoch vo svojom okolí? Alebo ľahostajnieme ešte viac?
Tu, ak dovolíte, skôr vyjadrím svoj názor, lebo faktami nedisponujem. Myslím, že mnohé organizácie – mimovládne aj štátne, robia veľmi veľa pre to, aby edukovali, prinášali fakty, scitlivovali na problematiku násilia, a to nielen na deťoch. Ja som mierne optimistická, myslím, že naberáme pozitívny smer, ale práce je pred nami všetkými ešte veľa.
Aké by boli vaše konkrétne kroky, ak by ste boli vo funkcii komisárky, v prípade šikany z Miloslavova? Čo by ste robili?
Je nešťastné, akým spôsobom sa komunikuje o násilí. Unikli zábery a informácie, ktoré sú niekde v éteri navždy. V menšej obci, ale celkovo na Slovensku, nie je možné utajiť totožnosť žiadneho z aktérov násilia. Nemyslím si, že máme právo takýmto spôsobom narábať s tým najcitlivejším, čo sa môže v živote odohrať. Myslím si, že je potrebné rozlišovať pomenúvanie nedostatkov a zlyhanie inštitúcií, a naozaj necitlivé narábanie s identitou – najmä, ak ide o dieťa. Tiež mám za to, že táto situácia je a bude veľmi odradzujúca pre všetkých, ktorí by násilie chceli oznámiť.
To, čo sa odohralo medzi deťmi, je tragické, zraňujúce, bolestivé. Ku každej tragédii sa môžeme postaviť rôznymi spôsobmi. Môžeme hľadať vinníka alebo môžeme hľadať príčiny. Ako potencionálna komisárka by som sa rozhodla pre hľadanie príčin. Dôležitá je osveta a prevencia, nastavenie a najmä dodržiavanie opatrení smerujúcich k identifikácii násilia a nahlasovaniu prípadov násilia. Komisár pre deti môže od inštitúcií vyžadovať informácie a vysvetlenia, navrhovať opatrenia. Za veľmi rozumný považujem aj krízový intervenčný tím. Už dnes vieme, že nezabezpečujeme dostatočnú psychologickú a psychiatrickú starostlivosť pre deti. Nevieme zabezpečiť to, aby si deti nemuseli vyberať medzi fyzickým a psychickým zdravím. Ocitli sme sa v náročnej situácii, ale neadaptovali sme sa na ňu. Opäť pripomeniem spoluprácu. Na to, aby sme do budúcnosti zabránili čo najvyššiemu počtu prípadov násilia, potrebujeme spolupracovať s rezortmi a kompetentnými inštitúciami. Ani omnipotentný komisár neurobí sám nič. Takže stručne kroky – v spolupráci s kompetentnými nastaviť riešenia, dohodnutie spoločných krokov v boji proti rovesníckemu násiliu a analýza nedostatkov, ktoré budeme komunikovať zodpovedným. Komisár pre deti tiež môže vyžadovať prijatie takýchto opatrení aj v konkrétnych inštitúciách. Tiež povzbudzovanie vytvárania fungovania krízových tímov, upozornenie na narábanie s identitou dieťaťa. Čo sa týka návštevy konkrétnej školy alebo obce – dôkladne by som zvážila, v ktorej fáze bude prítomnosť komisárky pre deti prospešná, a či je prospešné pre deti, aby bola verejná. Netreba zabúdať na to, že aj deti, ktoré sa dopustili násilia, sú deti. Je potrebné zabezpečiť také tresty, ktoré nepredurčia život dieťaťa negatívnym smerom, ale umožnia nápravu, podporia empatiu a dovolia vrátiť sa do života po ukončení trestu.
V parlamente sa v utorok konal branno-bezpečnostný výbor v súvislosti s napadnutím tohto dievčaťa z Miloslavova. Na výbor boli pozvaní aj minister vnútra Roman Mikulec a policajný viceprezident Branko Kišš. Je to podľa vás dobre pre daný prípad alebo pre šikanované deti, keď sa o prípad zaujímajú politici? Napríklad Boris Kollár.
Ja by som uvítala záujem o problematiku násilia na deťoch a medzi deťmi vždy. Nie len vtedy, ak sa preženie médiami „prípad“. Všetci, ktorí v tejto oblasti pracujeme, potrebujeme viac záujmu – my, naše podmienky, možnosti, materiálne, personálne zabezpečenie, vzdelávanie. Ja len dúfam, že si uvedomujú, ako veľmi od ich záujmu a podpory závisí. Násilie sa neodohráva a tiež nerieši iba vtedy, ak na neho upozornia médiá. Myslím si, že deti, ktoré násilie zažívajú alebo páchajú, nemajú a ani nemôžu mať silu zvládnuť takýto záujem. Inštitúcie ho naopak potrebujú. A opäť sa dá k tomu pristupovať rôznymi spôsobmi. Zaujímať sa o pochybenia je potrebné, ale tiež o príčiny týchto pochybení.
Šokovalo vás niečo na tom prípade? Napríklad prostredie, z ktorého je hlavná útočníčka, alebo reakcia jej otca, na ktorého sa odvolávala rovno pri šikane?
Priznám sa, že som sa odmietla zaoberať takýmito detailami prípadu. Neprináleží mi ani z môjho aktuálneho postavenia vedieť to, čo ponúkajú články a videá. Násilie nikdy nemôže byť také bežné, aby prestalo v nás vyvolávať veľmi silné emócie, neviem, či by som ich nazvala zrovna šokom. Je otázka skôr, čo pre zlepšenie situácie urobíme. Zaujíma ma najmä, či sa dalo akejkoľvek forme násilia predchádzať, či boli vyčerpané všetky prostriedky, aby sa mu predchádzalo a ako sa naložilo s informáciami o násilí, ktorému sme nezabránili.
Tieto správania medzi deťmi sa stali výbušnejšími aj vďaka pandémii či izolácii. Prečo je to tak?
Takmer každý z nás pocítil počas pandémie rôzny typ strachu, úzkosti, obáv o seba a blízkych. Deti tiež. Škola už nie je miestom, kde deti trávia tretinu dňa a kde je možné, okrem rodinného prostredia, odpozorovať zmeny v správaní, dynamiku medzi rovesníkmi. Absentujú mimoškolské aktivity, stretávanie sa s rovesníkmi, neprehlbujeme schopnosť empatie, ktorá si vyžaduje ľudský kontakt tvárou v tvár, nie cez obrazovku, chýba šport a umenie, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou výchovy.
Zhodou okolností tiež v utorok začal súd s vedúcim letného tábora Chachaland Romanom Paulínym, ktorého obvinili zo zneužívania maloletého dievčaťa. Súd začína ale až po troch rokoch, nie je to zlý signál k obetiam násilia?
Vo všeobecnosti platí, že čím dlhšie trvá vyšetrenie trestných činov a čím dlhšie sa čaká na spravodlivosť, tým je to ťažšie pre obete, tým dlhšie trvá aj bolesť tých, ktorí násilie zažili. Niektoré dôležité spomienky sa postupne vytrácajú, sú potláčané alebo relativizované. Veľmi dôležitou súčasťou celého procesu liečenia emocionálnych rán je prístup inštitúcií, verejnosti, ale aj samotné odsúdenie násilia ako takého. Preto musí byť prioritou v prípadoch násilia rýchle, efektívne a netraumatizujúce riešenie.
Sexuálne zneužívanie detí na internete dosiahlo v roku 2021 rekord, organizácia Internet Watch Foundation zaznamenala trikrát viac prípadov než v roku 2020. To nedáva dobrý pocit do budúcna.
Jedným z cieľov Akčného plánu Koncepcie na ochranu detí v digitálnom priestore, na ktorom participujú všetky relevantné rezorty, iné orgány štátnej správy a tiež mimovládne organizácie, je navrátenie Slovenska do medzinárodných sietí INHOPE a INSAFE. Má to zlepšiť možnosť identifikácie obetí výroby detskej pornografie, tiež spolupráca pri nahlasovaní nebezpečných obsahov, ale aj výmenu informácií a skúseností medzi inštitúciami a štátmi.
Čo by ste ako komisárka nastavili po Viere Tomanovej inak? Čo by boli vaše priority?
Medzi priority by som zaradila, a to bez ohľadu na to, v akej pracovnej pozícii som alebo sa ocitnem, vytváranie dialógu s deťmi. Vtedy, ak sa ocitnú v ohrozujúcej situácii, ale aj vtedy, ak sa riešia nejaké koncepčné materiály a zámery, ktoré sa ich dotýkajú. Tiež je z môjho pohľadu dôležitá mnohorozmernosť tohto úradu, teda skúmanie a podporovanie aplikácie práv detí vo všetkých oblastiach – zdravotná starostlivosť a jej dostupnosť, vzdelávanie, rešpektovanie vzdelávacích potrieb všetkých detí, opatrenia smerujúce k ochrane detí pred násilím a to vrátane sekundárnej viktimizácie, zabezpečenie možnosti rozvoju talentu, podporovanie rozvoja v každej oblasti a pod. Čo je tiež dôležité, dieťaťom je každé dieťa do 18 rokov. To, ktoré vyrastá v relatívne harmonickom prostredí, zažíva násilie, ale aj to, ktoré sa násilia alebo nejakej inej trestnej činnosti dopustilo. Podmienky výkonu represívnych opatrení, komunikácia o trestno-právnej zodpovednosti a zrozumiteľnosť týchto pojmov. V neposlednom rade je potrebné podporovať spoluprácu všetkých relevantných inštitúcií, vedecké štúdie a výskumy zamerané nie len na kvantifikáciu napríklad prípadov násilia, ale aj na príčiny a trend.