ROZHOVOR: Pôvodný plán 50 ľudí na kultúre? To je presne esencia toho, čo (nie) je ministerka Milanová, hodnotí Juraj Čurný
Post ministerky kultúry je nad manažérske schopnosti Natálie Milanovej, nemá žiadnu politickú váhu a uspokojí sa s tým, čo jej (ne)dajú respektíve (ne)dovolia, myslí si o nej hudobný publicista Juraj Čurný, signatár iniciatívy Otvorme kultúru. Navyše podľa neho je vyhláška k aktuálnemu uvoľneniu opatrení opäť zbytočne nezrozumiteľná a kultúrna obec už ani nevie, čo si má o tom celom vlastne myslieť.
Ministerka podľa vás nie je relevantnou osobou pre nikoho, kto sa dnes pohybuje v kultúre. Čím si to zaslúžila? Ako by ste ju zhodnotili vo funkcii po neúplných dvoch rokoch? Alebo práve to je to zhodnotenie?
V zásade je tým, z môjho pohľadu, vyjadrené všetko. Možno aj chce ale nedokáže, zabojovať za kultúru, nevie sa pobiť za jej záujmy. Aj keď som ju videl na poslednej tlačovke, stála tam viacmenej v úzadí za premiérom Hegerom a ministrom Lengvarským. Uspokojí sa s tým, čo jej povedia, aj s odmietnutím. Povedia jej, že to nejde a ona to v zásade akceptuje. Nemá politický výtlak, nemá rešpekt u kultúrnej obce a nevie si ich ani získať. Keď si vezmem iné rezorty, naozaj oproti iným ministrom pôsobí, že nevie za svoju agendu, za svoj rezort zabojovať, tak aby niečo dosiahla.
Jej predchodkyňu Ľubicu Laššákovú kultúrna obec neprijala. Je ten vzťah dnes v prípade Natálie Milanovej ešte antagonistickejší?
Nechcem porovnávať dve političky, pretože to vôbec nerieši súčasný problém. To sú síce novinársky obľúbené veci, ale to je asi z môjho pohľadu všetko.
Ako ste prijali Milanovej vysvetlenie spolupráce s Petrom Tóthom z čias, kedy už aj širšia verejnosť poznala pozadie tohto bývalého novinára?
Toto tiež nesúvisí s aktuálnymi problémami. Nepovažujem za zmysluplné sa k jej niekdajšej spolupráci s Petrom Tóthom akokoľvek vyjadrovať. Z môjho pohľadu to pre to, čo v súčasnosti potrebuje kultúra, vôbec nie je podstatné.
Nakoniec, keďže kontakt s ministerstvom kultúry je taký, aký je, sa však plní aspoň čiastočne to, čo ste chceli - byť pri informáciách, byť pri rozhodovaní. Vaši zástupcovia môžu chodiť na rokovania, ktoré riešia pandemické opatrenia. Ste spokojný?
To je ale len jedna z mnohých vecí, ktoré žiada nielen kultúra, ale napríklad aj šport. Naozaj chýba komunikácia medzi tými, ktorí o veciach rozhodujú v danom rezorte, s tými, ktorí v danej oblasti pracujú - a trvá to už (na systémovej báze) už takmer dva roky! Politickí zástupcovia kultúry nevedia relevantne rezortu zdravotníctva oponovať. Nemajú cit pre to, čo mu nakoniec "odkývu". Keby bol na tých rokovaniach, z ktorých vzišiel pôvodný návrh o maximálne 50 divákoch, niekto z praxe, určite by im povedal, že ak majú pocit, že týmto sa pre kultúru niečo spravilo a zníži sa spoločenský tlak, tak týmto dosiahnu presný opak a ľudí len ešte viac naštvú.
Verejnosť ste prekvapili ostrým útokom na pani ministerku („Musí je**ť, Vám musí je**ť.“). Ten prišiel po tom, ako oznámila spomínané uvoľnenie pre najviac 50 divákov, poslucháčov. Prečo ten nekultúrny tón?
Tento známy výrok, ktorý som použil, bol vyjadrením pocitu bezmocnosti, ale v podstate sa týkal celej vlády, pretože ona tento nezmyselný návrh prijala - ministerka bola len "dobrovoľným nositeľom" z jej pohľadu vtedy možno dobrej, ale v skutočnosti neuveriteľne cynickej informácie. Po dvoch rokoch, kedy kultúra bola úplne zatvorená takmer 300 dní a s obmedzeniami musela fungovať 380 dní, príde s tým, že kultúra sa ide otvárať pre 50 ľudí... To je esencia toho, čo dnes v tomto rezorte predstavuje Natália Milanová, jej práce a politickej sily. Bolo to prvé, čo mi v danej chvíli napadlo a mám pocit, že som nebol sám.
Dnes je ale situácia iná, opatrenia sa uvoľnili viac. Ako to hodnotíte?
Veľmi rýchlo sa potvrdilo, že nie je pravda, že kultúra sa nemôže otvárať. V priebehu jedného týždňa sa dostali počty z 50 ľudí na 50 percent a minimum sa zvýšilo z piatka na pondelok na 100. Postoj "nedá sa" sa ukázal ako chybný a myslím si, že to je dobrý (ale zdôrazňujem iba) začiatok - kultúra má byť otvorená stále. A ak majú prísť nutné reštrikčné opatrenia, musia byť minimalizované tak, aby na jednej strane naozaj pomohli boju s pandémiou, ale súčasne, aby nezvyšovali už aj tak dosť veľké problémy sektoru ako celku. Rád opakujem, že nie je dôvod na zásadne iný prístup k iným sektorom resp. oblastiam života spoločnosti - nikomu ani nenapadne, že by napríklad do vlaku mohlo ísť len 50 percent ľudí a nevidím dôvod, prečo by mala byť kultúra laboratórium, kde budeme zisťovať čo prejde alebo nie. Takže súčasný stav určite nechcem považovať za dostatočne dobrý. Ambíciou musí byť dopracovať sa k dlhodobému systému, kde základom bude nie nulová, ani 25 či 50, ale stopercentná kapacita.
Priznám sa, že keď som pozeral vyhlášku k tomuto opatreniu, tak mi prišla zložito vysvetlená a dávala mi viaceré možné interpretácie... Ako ju prijali napríklad malé súbory v regiónoch?
Je to obrovský problém od samého začiatku. Stále je tu snaha podrobne jednou vyhláškou obsiahnuť "celý život" okolo nás do čo najväčších podrobností. Ale ten život je veľmi rôznorodý. Žiadna vyhláška ho nemôže celý obsiahnuť a keď sa o to pokúsi, zle to dopadne. Z môjho pohľadu - čím jednoduchší, jednoznačnejší a zrozumiteľnejší predpis, tým ho verejnosť ľahšie prijme. Žiadala by sa celková zmena prístupu. Nehovoriť o zákazoch, ale o odporúčaniach. To, čo ľudia prijmú sami za svoje, má obvykle väčší účinok ako nezmyselne rozpísané zákazové a príkazové nariadenia, ktoré často nevedia vysvetliť ani tí, ktorí ich produkujú.
Médiá sú plné správ o prichádzajúcom variante omikron, ktorý je možno menej nebezpečnejší ako delta, ale aj infekčnejší. Argumentovali ste otázkou, prečo má byť zatvorená kultúra, keď sú otvorené lyžiarske strediská, reštaurácie či kostoly. To má samozrejme logiku, ale vy, mám na mysli iniciatívu Otvorme kultúru, žiadate práve v tomto čase viac divákov na predstaveniach či koncertoch. Prečo?
Tieto dve veci ale nie sú v rozpore. Keď budeme donekonečna čakať, čo sa bude diať, opäť len posilníme pocit, že kultúra (a aj šport) sú rezorty na periférii, tzv. nadstavbové resp. voľnočasové - a to je z chyba. Nikto nechce od výroby, aby zastala. Nikto dnes nehovorí o zatváraní obchodov. To, že príde omikron, nie je dôvodom na to, aby sa kultúra zatvárala. Tento prístup bol škodlivý od začiatku.
Od začiatku pandémie kultúrna obec zápasila ešte s jedným nepriateľom, ktorého iné rezorty nemali - s dešpektom verejnosti. Nebezpečne sa tu začal udomácňovať pocit, že bez kultúry by to aj tak išlo a prečo herci či umelci nejdú robiť niečo "poriadne". Akú máte odozvu dnes? Ste tvárou iniciatívy, dostáva sa k vám väčšia empatia, alebo je to stále rovnaké?
Prezieravý postoj časti ľudí ku kultúre personifikovaný predovšetkým cez osobnú nevraživosť (či závisť) je v našej spoločnosti prítomný už dlhé roky - sociálne siete a internetové diskusie to len odhalili v úplnosti. Mnohí ľudia majú skreslené predstavy, čo to reálne predstavuje pracovať v kultúre, respektíve, že duševná práca je menej hodnotná ako tá primárne fyzická (to je to známe dokladanie tovaru v supermarketoch). A tiež, že absolútna väčšina ľudí v tomto sektore sa, z hľadiska príjmov, nijako nelíši od zvyšku spoločnosti. Čiže nie je to niečo nové, určitá averzia voči niektorým "viditeľným" osobnostiam kultúry či športu tu vždy bola. Ale nemyslím si, že by to bol prevládajúci názor. A považujem za zbytočné sa tým zaoberať.