Skúmali, ako sa správa dav bežiaci pred býkmi. Poznatky môžu vo veľkom obohatiť architektov
Do mesta Pamplona na severovýchode Španielska sa každoročne schádzajú tisíce ľudí, aby mohli utekať o život, zatiaľ čo sa ulicami preháňa šesť býkov. Každý rok tak prídu k zraneniam desiatky ľudí a od roku 1910 tam najmenej 15 osôb zomrelo. O tieto akcie sa však zaujímajú nielen ľudia závislí na adrenalíne a ochrancovia práv zvierat. Podľa nedávno vydanej štúdie je z nej možné tiež poznať psychológiu panikáriacich davov.
Píše o tom týždenník The Economist. Je to pritom zaujímavá oblasť na skúmanie. Architekti, inžinieri a urbanisti musia zisťovať, ako sa budú ľudia správať v prípade nešťastia, akými sú napríklad požiare, záplavy alebo teroristické útoky. Svoje diela musia navrhnúť tak, aby zabránili možnosti smrtiacich tlačeníc.
Perfektný experiment
Solídne informácie v tomto smere možno, bohužiaľ, získať len ťažko. Etické komisie by sa zrejme pozerali s nevôľou na výskumníkov, ktorí by chceli dostať dobrovoľníkov do smrteľného nebezpečenstva len pre to, aby študovali, ako sa budú správať. Daniel Parisi, fyzik a informatik z Technického inštitútu v Buenos Aires, si však uvedomil, že beh s býkmi v Pamplone ponúka perfektný prirodzený experiment.
Parisi a jeho tím sa usadili na dvoch rôznych strechách v Pamplone v júli v roku 2019 a nahrali záznamy bežcov, na ktorých boli vypustené býky. Okolo ich kamier sa len pár sekúnd pred býkmi prehnala vlna ľudí snažiacich sa bežať čo možno najrýchlejšie. Vedci potom zo záznamu v laboratóriu spočítali rýchlosť jednotlivých bežcov, hustotu davu a pravdepodobnosť, že bežec zakopne alebo spadne. Preskúmali rovnako trajektóriu býkov, reakciu jednotlivých bežcov na blížiacich sa býkov a vzťah medzi hustotou skupinky bežcov a ich rýchlosťou.
Zrejme neprekvapí zistenie vedcov, že bežci zrýchľujú, keď sa k nim býk približuje. Menej očakávaný bol však poznatok, že rýchlosť jednotlivých bežcov sa zvyšuje s rastúcou hustotou skupiny, v ktorej sa pohybujú. Keď skupina vyvinula maximálnu rýchlosť asi štyri metre za sekundu, hustota dosiahla zhruba jedného človeka na meter štvorcový.
V zápale ľudia až tak nespomaľujú
Toto zistenie ide pritom proti dlho predpokladaným domnienkam architektov a urbanistov, podľa ktorých ľudia spomaľujú tempo s tým, ako sa zvyšuje hustota skupiny, v ktorej sa pohybujú, aby znížili riziko zrážky. Tá by mohla viesť k pádu, a tým možno aj k zraneniu alebo smrti, ako by sa cez bežcov prehnali ostatní. Parisiho dáta naznačujú, že nahustené skupiny rýchlych bežcov sú skutočne rizikové: z 20 ľudí, ktorí spadli, boli všetci v rýchle sa pohybujúcej, nahustenej skupine, väčšina z nich v dvoch a viacčlenných, v ktorých zakopli jeden cez druhého.
Zdá sa však, že v zápale okamžiku ľudia toľko nedbajú na nebezpečenstvo zrážky s ostatnými a nespomaľujú. Urbanisti tak musia čo najlepšie naplánovať výstavbu ulíc, tunelov, mostov a ďalších ciest s obmedzeným priechodom. Jediná možnosť možno bude urobiť ich širšie, uvádza denník The Economist.