Kňažko: Vedel som, že existuje Jano Budaj a veľmi dobre formuluje protesty proti režimu
Jedným zo signálov meniacej sa doby v roku 1989 bol otvorený list významného člena činohry Slovenského národného divadla Milana Kňažka, ktorým sa na protest proti režimu vzdal titulu Zaslúžilý umelec. Niektoré formulácie jeho pôvodného textu na radu disidenta Jána Budaja ešte pred zverejnením zmenil.
Stretnutie s Budajom
„Vedel som, že existuje Jano Budaj a veľmi dobre formuluje konkrétne protesty proti režimu. Stretol som sa s ním a ukázal som mu otvorený list, ktorý som napísal. Povedal mi: Však ťa zavrú,“ spomína Kňažko. Podstata listu podľa neho ostala zachovaná, Budaj však navrhol napísať niektoré pasáže, najmä úvod textu, diplomatickejšie.
Na otázku, čo ho v roku 1989 motivovalo k tomu, aby de facto zahodil kariéru úspešného umelca v socialistickom Československu a pridal sa k disidentom, Kňažko odpovedal, že ho disproporcie medzi štátnou propagandou a realitou socializmu hnevali dlhé roky.
Kňažko: Vedel som, že existuje Jano Budaj a veľmi dobre formuluje protesty proti režimu
„Keď som sa vrátil z Francúzska, žil som s takým malým Francúzom v hlave. Bol som tam dva roky, od roku 1968 do roku 1970,“ pripomenul štipendium, vďaka ktorému mal ako študent možnosť spoznať, ako žijú ľudia v západnej časti Európy.
Cesta späť nebola
„Keď som čítal Několik vět (petícia z júna 1989) a zistil, že to, proti čomu protestovali brigády socialistickej práce v Rudom Práve a Pravde, vôbec neobsahujú, tak som si povedal, že stačilo. A podpísal som Několik vět aj ja,“ doplnil Kňažko. Krátko potom pochopil, že cesta späť už neexistuje a jeho kariéra slovenského herca sa zrejme čoskoro skončí.
„V Prahe na Václaváku ma neznámi ľudia objímali a mnohí známi v Bratislave sa tvárili, že ma nevidia. Povedal som si, že v tom lepšom prípade skončím niekde vo Francúzsku, v Kanade či Amerike a v tom horšom v Leopoldove. Ale už som si povedal, že stačilo,“ spomína Kňažko.
Divadelné predstavenie v Prahe 18. novembra 1989 s kolegami nedohrali a ako prví vstúpili do ostrého štrajku. „Stretol som sa s niekoľkými kamarátmi, Mariánom Labudom, Martinom Hubom a večer 19. novembra sme išli do Umelky. Tam už bolo niekoľko stoviek ľudí,“ komentuje začiatky Nežnej revolúcie na Slovensku Kňažko.
Milan, hovor
„V nedeľu večer niekto prišiel z Hviezdoslavovho námestia, že je tam niekoľko tisíc študentov a prebiehajú tam nejaké prejavy. Tak som im išiel povedať, čo bolo v Prahe a čo sme vymysleli v Umelke. Vyštveral som sa k Hviezdoslavovi hore. Pozeral som sa okolo seba a bolo tam okolo päť-šesť zelených policajných ´antonov´. V duchu som si hovoril: Milan hovor, hovor, hovoríš asi naposledy a domov nepôjdeš vlastným autom, ale v tom antone,“ zhrnul Kňažko.
„Nezatkli ma, čo bolo úžasné. Veci potom nabrali obrovský spád. Názov Verejnosť proti násiliu vznikol na druhý deň a za predsedu výboru sme jednomyseľne zvolili Jána Budaja. Dohodli sme sa, že sa stretneme v utorok v Umelke, ale už sme sa tam nezmestili, zabrali sme časť námestia a už som mal megafón,“ dodáva.