O socializáciu domškoláci núdzu nemajú, hovorí Lucia. Svoje deti vzdeláva doma
Deti neznámkuje a snaží sa vyhýbať pochvalám. V rámci domáceho vzdelávania je pre ňu dôležité dbať na individualitu detí a prepájať teóriu s praxou. Najčastejšie sa okolie podľa nej obáva o ich socializáciu, ktorá im pritom vôbec nechýba. O tom, prečo sa niekedy oplatí zakamuflovať matematiku do rozprávky, a ako vyzerá domáce vzdelávanie v praxi sme sa rozprávali s mamou dvoch domškolákov Luciou Meškovou zo Zálesia.
Počas lockdownu pracovali viacerí rodičia z domu, deti boli na dištančnej výuke. Z reakcií bolo zrejmé, že skĺbiť prácu a vzdelávanie detí bolo fyzicky i psychicky náročné. Niektorí otvorene priznali, že to nezvládali. Tým, že deti vzdelávate doma, to zrejme nebola pre vás žiadna novinka. Pocítili ste vôbec nejaké zmeny?
Pocítili sme ešte väčšiu slobodu, lebo nám odpadlo dochádzanie na krúžky. Samozrejme, v tej súvislosti sme ale boli konfrontovaní aj s tým, s čím všetci ostatní – deťom aj nám chýbala živá sociálna interakcia s rodinou aj kamarátmi. Rada by som však upozornila, že domáce vzdelávanie nie je porovnateľné s tým, čím si prechádzali rodičia počas lockdownu. Tí museli podať plnohodnotný pracovný, rodičovský a mnohokrát aj pedagogický výkon súbežne, a celé sa to neudialo na báze ich dobrovoľného rozhodnutia. Ja osobne dávam klobúk dolu pred všetkými, ktorí toto zvládli.
Aký režim dňa majú domškoláci? Je to podobné, ako to poznáme z klasických škôl – 8:00 začiatok vyučovania, 45-minútová vyučovacia hodina, popoludní krúžky?
Je to veľmi individuálne. Existujú rodiny, ktoré majú učenie nastavené napríklad na päť dní v týždni na presný čas počas dňa, zväčša doobeda, a poobede krúžky alebo voľné aktivity s rovesníkmi. Sú aj rodiny, ktoré nechávajú deťom úplnú dôveru a voľnosť, a zároveň zodpovednosť, pri plnení svojich povinností v rámci dňa, týždňa, či celého obdobia vzdelávania. V zahraničí je bežné, že existujú aj školy fungujúce na princípe sebariadeného vzdelávania. U nás je táto forma ešte v plienkach.
O socializáciu domškoláci núdzu nemajú, hovorí Lucia. Svoje deti vzdeláva doma
Naša rodina je niekde medzi – mám určitú štruktúru a plán toho, čo treba za aký časový úsek prebrať, a v rámci toho sa pohybujeme na základe vzájomných dohôd. Či to spravíme doobeda, alebo poobede, či to budeme robiť vonku alebo vnútri, či sa budeme týždeň venovať jednému predmetu do hĺbky, alebo budeme predmety počas dňa striedať. Pritom sa snažím reflektovať aktuálne záujmy dieťaťa a ak sa to dá, zakomponovať to do učebného procesu. Takisto nás časovo limitujú krúžky, takže sa snažíme gro učenia spraviť doobeda.
Navyše, do domáceho vzdelávacieho procesu sa ako nadstavba dá zarátať aj množstvo bežných činností, ku ktorým sa deti v škole dostanú ťažšie, napr. samostatné nakupovanie, varenie, práca v dielni či na šijacom stroji a podobne.
Materiály na vyučovanie pripravujete deťom vy alebo máte presne predpísané osnovy?
Mám k dispozícii osnovy zo školy a takisto je voľne dostupný obsah štátneho vzdelávacieho programu a vzdelávacie štandardy. Ja sa riadim najmä obsahom učebníc, ktorý rada dopĺňam inými aktivitami, najmä uvedením do praxe a tiež úlohami, ktoré mi slúžia na dotvorenie celého kontextu a vzájomného prepojenia predmetov. Tempo individuálneho vzdelávania vie byť vyššie, takže ak nám ostáva čas, pracujeme aj na iných témach, napríklad s tretiačkou a predškolákom sme sa minulý rok venovali témam z geografie pre druhý stupeň, pretože ich táto tematika zaujala.
Nakoľko sa musíte držať stanovených osnov, a koľko kreativity môžete vložiť do príprav vyučovania?
Dieťa musí ovládať taký rozsah učiva, aký sa v danom ročníku vyžaduje, rovnako ako deti navštevujúce školu prezenčne. Kreativite sa medze nekladú a rodič môže prihliadať na jedinečnosť dieťaťa. Ak máte dieťa, čo už pred prvým ročníkom vie čítať, nie je potrebné dokazovať, že sa to naučilo zo šlabikára alebo čítanky. Alebo ak sa naučí počítať cez dvadsať vďaka tomu, že doma hráva karty so starším súrodencom, nemusíte ho trápiť príkladmi 1+2. Môžete napríklad nastaviť latku vyššie. Takže voľná ruka rodiča je práve v tom, že môže dosiahnuť rovnaký rozsah vedomostí, ako v škole, ale svojou cestou, či skôr cestou dieťaťa.
Nedávno sa skončili prázdniny. Majú aj domškoláci letné voľno alebo sa vzdelávajú nepretržite? Ako je to s jarnými prázdninami a podobne?
Mnoho domškolákov nepozná voľné víkendy alebo prázdniny. Ja sama veľakrát neregistrujem, keď sú v škole nejaké krátke prázdniny a zistím to až vtedy, keď vidím cez deň na ulici hrať sa deti od susedov. Veľa domškoláckych rodičov berie vzdelávanie ako nepretržitú súvislú činnosť, ktorá sa deje počas celého nášho života a toto chcú odkázať aj svojim deťom. Pod pojmom "učenie sa" si nemusíme predstaviť len konkrétnu budovu s otváracími hodinami – celý svet je jednou veľkou školou a poskytuje nám množstvo príležitostí, ba priam nutností, pre vzdelávanie a napredovanie.
Zvažovali ste pre vaše deti od začiatku domškoláctvo, čo u vás rozhodlo?
Naša náklonnosť k domškoláctvu prišla postupne. Aj naše deti si prešli, alebo sa aspoň pokúšali prejsť – škôlkou, nemali sme od začiatku vyhranený názor. Ani teraz nie je vyhranený voči školám ako takým, skôr voči možnostiam, ktoré sú u nás, bohužiaľ, veľmi obmedzené. Ak nerátam niektoré platené školy, nenašli sme v ponuke to, čo by spĺňalo naše predstavy o vzdelávaní.
Z toho, čo ste načrtli je zrejmé, že vnímate medzery v školskom systéme na Slovensku. V čom sú podľa vás výhody domškoláctva?
Veľkým plusom je pre nás časová sloboda a možnosť reflektovať individualitu našich detí. Neznamená to, že sa im všetko podriaďuje a vedie k ich úplnej spokojnosti. Ale ak viem, že dieťa má s nejakou látkou problémy, viem mu ju predostrieť tak, aby pre neho bola stráviteľná, napríklad matematiku zakamuflovať do nejakej obľúbenej témy alebo rozprávky. Stačí mi, ak v ňom prebudím sebadôveru a potom už ideme normálne ďalej. Alebo ak mám časový priestor, netlačím na pílu, počkám si, kým dieťa dozreje a zatiaľ sa venujeme inej téme. Dieťa tiež dostáva slobodu vyjadrenia vedomostí, ale aj pocitov. Veľmi veľa komunikujeme o svete okolo nás z hľadiska vzťahov a ľudského konania. Neviem, či by sme na to mali čas popri ranných stresoch, neskorých príchodoch domov a domácich úlohách.
"Veľkým plusom je pre nás časová sloboda a možnosť reflektovať individualitu našich detí. Neznamená to, že sa im všetko podriaďuje a vedie k ich úplnej spokojnosti. Ale ak viem, že dieťa má s nejakou látkou problémy, viem mu ju predostrieť tak, aby pre neho bola stráviteľná, napríklad matematiku zakamuflovať do nejakej obľúbenej témy alebo rozprávky," hovorí mama domškolákov.
Medzery sú veľké. Za najväčšie negatívum považujem platovo podhodnotených učiteľov s nedobrým sociálnym statusom, ktorí popri neuveriteľnej administratíve mnohokrát už nemajú silu odovzdávať deťom vedomosti. Takisto v škole často nevidím veľa priestoru na odovzdávanie niečoho ešte dôležitejšieho ako sú vedomosti – na jednej strane súvislostí a na druhej strane životných a komunikačných zručností, porozumenia a uznania detskej dôstojnosti.
Ďalším negatívom sú veľké triedy, kde má učiteľ len ťažko možnosť vyzdvihnúť individualitu detí a nechať deti pracovať na základe ich vnútornej motivácie. Preto sa roky uchyľujeme k vonkajšej motivácii detí v podobe známok a pracujeme na princípe "chyba-trest, správna odpoveď-odmena", pričom stále vyzdvihujeme práve tú chybu: "Máš síce jednotku z dejepisu a literatúry, ale tá fyzika! Na tom budeš musieť popracovať!". V honbe za percentami si deti ani nestihnú uvedomiť, že im uniká úžasná možnosť naučiť sa niečo pre seba.
Ako máte teda nastavený systém hodnotenia?
Deti nehodnotím, ak je to potrebné – napríklad ak je chýb veľa alebo sa niektoré stále opakujú – označím miesto s chybou a nechám potom deti, aby samé prišli na správne riešenie. Snažím sa tiež vyhýbať pochvalám. Proces, v ktorom naberajú vedomosti alebo praktizujú nejakú zručnosť je ich súkromným procesom a ja sa necítim byť povolaná ho hodnotiť, pretože viem, že vždy robia najlepšie, čo vedia. Ak náhodou nie a chcú vedome niečo "odfláknuť", diskutujeme o tom, prečo nevydali zo seba svoje maximum. Prídeme často k úplne pochopiteľným dôvodom – únava, nízke sebavedomie alebo iná lákavá činnosť, ktorá púta ich pozornosť. Vtedy s tým vieme ďalej pracovať.
"Niekomu sa to zdá pritiahnuté za vlasy, lebo v prípade detí je u nás bežné chváliť už batoľatá – zatlieskať dieťatku, ktoré sa vycikalo do nočníka alebo ho pochváliť, ako už pekne samo chodí. No bábätku je jedno, čo si o ňom myslíte, všetko robí preto, lebo samo chce a potrebuje napredovať," hovorí Lucia.
Niekomu sa to zdá pritiahnuté za vlasy, lebo v prípade detí je u nás bežné chváliť už batoľatá – zatlieskať dieťatku, ktoré sa vycikalo do nočníka alebo ho pochváliť, ako už pekne samo chodí. No bábätku je jedno, čo si o ňom myslíte, všetko robí preto, lebo samo chce a potrebuje napredovať. My ho však postupne robíme závislým na pochvale a ocenení. A naopak, upozorňovať ho na chybu alebo porovnávať nie je tiež žiadnou motiváciou.
Skúsim to ilustrovať na príklade dospelého: pečiem koláč podľa nového receptu a úplne to pobabrem. Ja sama vidím, ako to dopadlo a viem si dať spätnú väzbu, no ak by prišiel manžel a povedal by mi: "No to vyzerá! Susedka vie napiecť lepší, pozri sa na ňu, ako jej to ide. Nabudúce sa musíš ešte viac snažiť, lebo si to určite nerobila najlepšie ako si vedela!“, myslím, že by som ho poslala v lepšom prípade do cukrárne a zásteru by som zavesila na klinec. A rovnako pochvala – ak robím niečo preto, lebo ma to baví, alebo v tom vidím hlbší význam, napríklad si idem zabehať, mám z toho sama dobrý pocit a nepotrebujem nikoho, kto by mi povedal, ako dobre mi to ide. A ak niekoho takého potrebujem, znamená to, že moje nastavenie je zlé, pretože veci nerobím pre seba, ale pre druhých s očakávaním odmeny. Niet divu, veď presne to sme sa naučili v škole – učím sa, aby boli učiteľ a rodič so mnou spokojní a za odmenu dostanem dobrú známku.
Namiesto pochvaly sa doma snažíme uznávať miesto detí v našej rodine prejavom vďačnosti, ak urobili niečo, čo sa nás týka. Tak ich to učíme robiť aj voči nám. Poďakujem sa manželovi, že zarobil peniaze na chod domácnosti, on poďakuje, že som navarila obed, deťom poďakujem, keď mi pomôžu s domácimi prácami. Ani my však nie sme dokonalí a sem tam nám pochvala ujde z úst, takže sme tiež v procese.
Domškoláci musia pravidelne absolvovať aj preskúšania. Ako na to reagujú vaše deti? Nie je pre ne zrazu zvláštne dostať známku alebo písať test?
Zatiaľ môžem hovoriť len za dcéru, pre ktorú sú známky veľmi neuchopiteľné a v podstate ich nerieši, z čoho sa teším, lebo v tomto smere nepociťuje tlak. Testy ako také pre ňu stresujúce nie sú, skôr nie je zvyknutá na časový stres, ktorý je na školách bežný. Takisto je pre ňu zvláštne, že si zrazu nemôže dohľadať potrebné informácie napríklad v encyklopédii, ale musí vedieť všetko naspamäť. Viem však, že takto to v našom školstve funguje, takže na tom pracujeme a v štvrtom ročníku už aj ona sama vie, čo sa od nej vyžaduje a aké sú pravidlá.
Líši sa váš spôsob vyučovania detí doma od iných rodín? Alebo existujú predpísané pravidlá, ako by domškoláctvo malo všeobecne vyzerať?
Neexistujú žiadne pravidlá. Určite sa nájde mnoho podobností v rámci rodín, ale každý si domáce vzdelávanie prispôsobuje svojmu spôsobu života.
Musí mať rodič vyštudovanú pedagogiku ak chce svoje dieťa vzdelávať doma? Absolvovali ste špeciálnu prípravu?
Pri individuálnom vzdelávaní na žiadosť zákonného zástupcu je požiadavka na vzdelanie vzdelávateľa dieťaťa. Ten má pri predškolákoch mať stredoškolské vzdelanie s maturitou a pri školákoch vysokoškolské pedagogické vzdelanie – musí to byť učiteľ pre príslušný stupeň základnej školy. V prípade, že rodič takého vzdelanie nemá, musí si nájsť garanta, ktorý spĺňa kvalifikačnú požiadavku. Ten oficiálne zastrešuje vzdelávanie žiaka a poskytuje odbornú pomoc a podporu.
Stane sa, že deti stratia záujem o učenie? Čím ich vtedy motivujete? Máte osvedčené tipy a triky, ktoré by ste odporučili aj rodičom detí, ktoré navštevujú štandardné školy?
Stáva sa to často. Deti nikdy nestrácajú záujem o poznávanie sveta alebo trénovanie zručností, strácajú však záujem o to, čo nedostanú dobre odkomunikované ako užitočné pre ich život. Tipy úloh, ktoré nedokážem ani ja rozumne vyargumentovať, zvyknem napokon vypustiť a nahradiť ich niečím iným. Najlepšie je, ak deti prídu na dôležitosť danej témy samé, ale to niekedy dlho trvá a v našom školskom systéme sa neberie ohľad na osobný rozvoj a dozrievanie dieťaťa, napríklad senzitívne obdobie na čítanie alebo písanie. Takže niekedy aj ja musím striktne zasiahnuť a povedať, čo sa budeme učiť tak, aby sme zvládli preskúšanie.
Nejaké návody na motiváciu asi už odzneli, napríklad nebrať deťom ich dôstojnosť tým, že ich budeme porovnávať s inými. Nesústrediť sa stále na chyby, naopak pomôcť dieťaťu nájsť vlastný talent a podporiť ho v tom, čo mu ide. Prostredie porozumenia a prijatia je tou najlepšou motiváciou na zlepšenie ako pre dospelých, tak i pre deti.
"Deti nikdy nestrácajú záujem o poznávanie sveta alebo trénovanie zručností, strácajú však záujem o to, čo nedostanú dobre odkomunikované ako užitočné pre ich život," hovorí Lucia.
"Najväčšou témou pre ľudí, ktorí nepoznajú tento systém vzdelávania, je socializácia detí," hovorí mama domškolákov.
Domškoláctvo je na Slovensku pomerne zriedkavé. Stretli ste sa s kritikou alebo negatívnymi reakciami okolia na to, že deti vyučujete doma?
Samozrejme. Na začiatku v rodine, stál za tým strach z neznámeho. Negatívne pocity iných ľudí sa mnohokrát rozptýlili po diskusii a po lepšom spoznaní toho, ako v skutočnosti fungujeme. Najväčšou témou pre ľudí, ktorí nepoznajú tento systém vzdelávania, je socializácia detí.
Existujú údaje, ktoré hovoria, koľko rodičov takto vzdeláva svoje deti?
Nemáme údaje o počte rodičov, ale máme údaje o počte detí, ktoré sú doma vzdelávané. Tie sa zisťujú každoročne k 15. septembru daného školského roka. Minulý školský rok 2020/2021 bolo na Slovensku individuálne vzdelávaných na žiadosť zákonného zástupcu 613 detí.
Ako upravuje slovenská legislatíva domškoláctvo? Vnímate tam nejaké medzery?
Ak chce rodič doma vzdelávať svoje dieťa, musí písomne požiadať školu o individuálne vzdelávanie, pričom musí spĺňať dané kvalifikačné požiadavky na vzdelávateľa alebo si nájsť garanta. Ak škola individuálne vzdelávanie schváli, môže rodič doma vzdelávať svoje dieťa. Domškoláci, ktorí sú zapísaní na základnej škole a nie sú v individuálnom vzdelávaní zo zdravotného dôvodu, sú polročne komisionálne preskúšaní vo svojej kmeňovej škole.
V školskom zákone sa nepoužíva pojem „domáce vzdelávanie“, ale „individuálne vzdelávanie“, a z podmienok, ktoré stanovuje školský zákon pri tejto forme vzdelávania vzniká aj množstvo zbytočnej byrokracie. Napríklad to, že musíme mať garanta, pričom napríklad v Česku sa ráta s tým, že učí rodič – na vzdelávanie prvostupniara stačí rodičovi maturita a na vzdelávanie druhostupniara vysokoškolské vzdelanie z akéhokoľvek odboru. Takisto vidím medzery vo financovaní. Škola dostáva na domškoláka len 10 % normatívu na žiaka, pričom má s dieťaťom dosť práce práve po stránke administratívy, a tiež pri polročnom preskúšaní. Rodič od štátu nedostane žiadnu podporu. V podstate 90% financií na žiaka s rovnakými základnými potrebami ako má žiak denného štúdia ostáva štátu, a rodič si hradí všetky pomôcky potrebné na vyučovanie a výrobu materiálov z vlastného vrecka.
Môžu sa všetky vekové kategórie detí vzdelávať doma?
Na Slovensku je individuálne vzdelávanie umožnené deťom v povinnom predprimárnom vzdelávaní, žiakom prvého stupňa základných škôl a od tohto školského roka aj žiakom druhého stupňa ZŠ.
Ako je to s prestupmi zo štátnych alebo súkromných škôl na domáce vzdelávanie a naopak? Vaše deti sú od začiatku školskej dochádzky na domácej výuke?
Dieťa v domácom vzdelávaní zostáva zapísané na škole – teda nikam neprestupuje, len sa mu zmení forma vzdelávania z dennej na individuálnu. Školský zákon umožňuje rodičom požiadať o individuálne vzdelávanie kedykoľvek, rovnako sa rodič kedykoľvek môže rozhodnúť ukončiť individuálne vzdelávanie svojho dieťaťa.
Dcéra, aktuálne štvrtáčka, je doma od prvého ročníka a syn začal prvý ročník teraz. Niekoľkokrát sa zúčastnila vyučovania či výletu so spolužiakmi, ale je na učiteľovi a škole, akú interakciu si s rodičmi dohodnú.
Existuje veková hranica pre domškoláctvo?
Na Slovensku je umožnené individuálne vzdelávanie na žiadosť zákonného zástupcu v materskej škole a v základnej škole. Keďže povinná školská dochádzka je na Slovensku 10-ročná a základnú školu dieťa obvykle ukončí za deväť rokov, tak v prvom ročníku na strednej škole ešte žiak plní povinnú školskú dochádzku. No školský zákon neumožňuje na strednej škole individuálne vzdelávanie bez zdravotného dôvodu – teda tento jeden rok nie je možné byť domškolákom na žiadosť rodiča. Po ukončení povinnej školskej dochádzky, teda obyčajne v druhom ročníku strednej školy, už môže žiak študovať externe ak škola takéto štúdium umožňuje.
Kolektívy v triedach sú početejšie. Niekde je desať, 20 alebo až 30 detí. Spomínali ste, že najväčšou témou pre okolie, ktoré nepozná, ako domškolástvo funguje, je socializácia detí. Ako to teda funguje v praxi?
Mnoho ľudí má o domškolákoch predstavu izolovanej rodiny, v ktorej deti málo interagujú s rovesníkmi, čo je považované za akúsi mantru pre plnohodnotný život detí. Zaujímavé je, že v dospelosti od nej upúšťame a fungujeme vo vekovo zmiešaných komunitách – v práci, spoločnosti, ale aj vo voľnom čase. Čo je ale dôležité pre našu psychickú pohodu je potreba fungovať v komunitách ľudí s rovnakým zameraním, smerovaním, záujmami. Naopak, deti zaraďujeme do tried podľa adresy bydliska a roku narodenia bez ohľadu na ich záujmy a fungovanie kolektívu. Navyše sa v škole komunikačné zručnosti, práca s emóciami a riešenie konfliktov odsúvajú na okraj na úkor vedomostí. Deti nie sú dospelými vedené k tomu, aby sa naučili v takýchto situáciách nájsť riešenie, sú doslova hodené do vody a majú sa v nej naučiť plávať. Platí zákon silnejšieho a to je dobrá živná pôda pre šikanu, ktorá je na školách stále bežnejším javom.
Domškolácke deti trávia čas s deťmi rôznych vekových skupín v rámci domškoláckej komunity, ale aj vo svojom okolí. Deti s rovnakými záujmami zase stretávajú na krúžkoch. Je pravda, že sa menej často dostanú do konfliktov, aj keď väčšina z nich má doma aspoň jedného súrodenca, takže o konfliktné situácie núdza určite nie je. Doma alebo v menšom kolektíve je však priestor a najmä čas naučiť sa tieto situácie zvládať primerane veku, emóciám aj okolnostiam.
Sú vo vašom okolí aj ďalšie rodiny s domškolákmi, mohli by ste s nimi mať napríklad i spoločnú "vyučovaciu hodinu"?
Samozrejme, sme zosieťovaní vďaka občianskemu združeniu OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku aj vďaka sociálnym sieťam. Za bežných okolností, teda mimo pandémie, sa organizujú spoločné exkurzie, výlety do prírody, tvorivé dielne, tematické "hodiny" k nejakému predmetu, športové aktivity s oteckami a podobne.
Rozmohlo sa počas pandémie domškolástvo? Existujú aj rodičia, ktorí zneužívajú túto formu vyučovania?
Pandémia priniesla mnohým rodičom počas dištančnej výučby možnosť viac nahliadnuť do procesu vzdelávania svojich detí. Veľa z nich ostalo nemilo prekvapených nad množstvom a nerelevantnosťou úloh a informácií, a tak začali uvažovať nad inými spôsobmi vzdelávania. Forma individuálneho vzdelávania poskytla útočisko aj tým rodinám, ktoré hľadali najmä možnosť vyhnúť sa očkovaniu, antigénovému testovaniu detí či noseniu rúšok. Z ich pohľadu je to forma ochrany dieťaťa a ja ju nechcem nijako dehonestovať. Osobne tam však vidím donútenie okolnosťami a nutnosť skĺbiť pracovné povinnosti so školskými povinnosťami ich detí môže tieto rodiny voviesť do veľmi náročnej a vyčerpávajúcej situácie. Pozitívom z pohľadu vzdelávania detí je, že mnoho týchto rodičov spojilo svoje sily dokopy a vytvorili komunitné skupiny, kde sa buď v učení striedajú podľa svojej odbornosti a záujmov, alebo si platia pedagóga. Takáto forma domáceho vzdelávania koniec koncov fungovala už aj pred pandémiou a mnohým komunitám sa osvedčila.
Dá sa domškoláctvo finančne utiahnuť, ak pracuje len jeden z rodičov?
Finančná stránka domškoláckych rodín býva často kľúčová. Sú rodiny, v ktorých všetko ťahá otec, viem aj o mamičkách, ktoré po odučení svojich detí poskytujú doučovanie cudzím deťom, alebo pracujú v jazykových školách či inej krúžkovej činnosti. Sú aj mamičky, ktoré pracujú na živnosť po večeroch a po nociach. Niektoré mamy sú pri učení najstarších detí ešte na materskej dovolenke s mladšími deťmi, čo rodinu aspoň čiastočne finančne odbremení. U nás je finančné zabezpečenie na manželovi, za čo som mu veľmi povďačná. Bez toho, že by zastal úlohu živiteľa rodiny, by sme domáce vzdelávanie nemohli realizovať. Rovnako mu veľmi vďačím za psychickú podporu a aktívne zapájanie sa do procesu vzdelávania našich detí, čo je pre nás všetkých veľkým obohatením.
Prispieva vám na školské pomôcky štát? Zahŕňa pomoc od štátu vo výške 100 eur pre prvákov na školské potreby aj vás?
Pokiaľ viem, príspevok pre prvákov je určený všetkým deťom. Na iné potreby domškolákov štát rodičom neprispieva. Ako nespravodlivé to vnímam najmä pri rodičoch na tzv. nútenom domácom vzdelávaní, kedy zdravotný stav ich dieťaťa neumožňuje dieťa plnohodnotne "zaškoliť" a štát sa o dieťa v podstate nevie postarať primerane jeho potrebám. Tieto rodiny by si určite zaslúžili zvýšenú pozornosť a nejakú formu pomoci.
Ako vám finančne alebo inak pomáha škola, na ktorej sú prihlásené vaše deti?
Finančne školy nemajú rodičom ako pomáhať, materiálne pomáhajú poskytnutím učebníc. Existujú školy, ktoré dlhodobo spolupracujú s rodinami domškolákov a zastrešujú ich. Majú prepracovaný systém preskúšania, niektoré zamestnávajú človeka, ktorý sa venuje celej administratíve a komunikácii s rodinami, posielajú priebežne pracovné listy, aby si deti mohli skúsiť, ako na tom sú s aktuálnym učivom. Mnohé školy sú otvorené prijať domškolákov medzi seba aj na výučbu či rôzne výlety a spoločné aktivity, dieťa má možnosť navštevovať aj školské krúžky. Situácia s domškolákmi na druhom stupni je tento rok pre všetkých nová, takže uvidíme, ako sa s ňou školy popasujú. Zatiaľ viem o tom, že niektoré plánujú ponúknuť deťom online hodiny z niektorých predmetov.
Nedávno prešla novela o povinnom predprimárnom vzdelávaní. Budú aj domškoláci v predškolskom veku preskúšaní?
Pri predškolákoch nehovoríme o "preskúšaní", ale pri nich má materská škola "posúdiť plnenie obsahu individuálneho vzdelávania". Toto posúdenie sa má vykonať v marci v kmeňovej materskej škole a nemusí ho absolvovať dieťa, ktoré je v individuálnom vzdelávaní zo zdravotných dôvodov.
Čoraz viac sa v spoločnosti hovorí o tzv. vyhorení a potrebe psychohygieny. Predsa len ste rodičom so všetkým, čo to zahŕňa, aj učiteľom v jednej osobe. Ako udržiavate balans?
Niekedy ťažko. Domškoláctvo je osobnostná výzva v mnohých smeroch a postupne zisťujem, že toto je jedna z kľúčových vecí. Ak niečo neviem vedomostne, dokážem si to rýchlo dohľadať, alebo vybaviť deťom stretnutie s odborníkom na danú oblasť, ale postarať sa o seba môžem len ja a musím to robiť neustále. Takže u nás doma má vďaka domškoláctvu každý člen rodiny príležitosť naučiť sa svoju vlastnú lekciu.
Podporili by ste svoje dieťa, ak by sa rozhodlo vzdelávať v škole?
Keď by mi dieťa dalo najavo, že už mu viac nedokážem poskytnúť to, čo potrebuje a po čom túži, tak by som ho v jeho rozhodnutí podporila.
Vizitka
Lucia Mešková sa narodila v Bratislave a má 33 rokov. Študovala na katedre germanistiky UCM v Trnave a od ukončenia štúdia je v domácnosti – najprv na materskej dovolenke a teraz ako učiteľka svojich dvoch detí, Doroty (10) a Matúša (7). Počas štúdia na strednej a vysokej škole pracovala ako lektorka angličtiny na jazykovej škole a tiež v eventovej agentúre, kde pomáhala s organizáciou veľkých športových podujatí. Od narodenia svojich detí sa venuje aj práci s deťmi, pripravuje rôzne podujatia a aktuálne je lektorkou montessori katechéz v rámci celosvetového programu Katechézy Dobrého pastiera.