Deti umierali ďaleko od rodín. V internátnych školách riešili "indiánsky problém"
Niekoľko generácií detí pôvodných obyvateľov Kanady boli unesené do inštitúcií, ktoré mali vyriešiť „indiánsky problém“ krajiny. Tisíce detí sa už k rodinám nevrátili.
Smrť ďaleko od rodiny
Keď prišli odviezť Jonnisha Saganasha, mal iba päť rokov. Bolo to v roku 1954 a kanadská vláda rozhodla, že ho pošlú do internátnej školy v Ontáriu - stovky kilometrov preč od jeho komunity v Quebecu. "Bolo to len dieťa, krehké dieťa narodené v zemi svojich predkov," spomína jeho brat Romeo. Píše o tom The Guardian.
Rok po príchode do školy dostal Jonnish reumatickú horúčku a zomrel ďaleko od svojej rodiny. Pochovali ho v neoznačenom hrobe neďaleko školy. Len nedávno Kanadu obleteli správy, ktoré oživujú bolestivé spomienky pôvodných obyvateľov.
Tk’emlúps te Secwépemc, jeden z domorodých národov v Britskej Kolumbii, oznámil, že odhalil dôkazy o neoznačených hroboch obsahujúcich pozostatky až 215 domorodých detí za bývalou internátnou školou v meste Kamloops. "Pokiaľ vieme, úmrtia nezvestných detí ani neboli zdokumentované," uviedla Rosanne Casimir, ktorá stojí na čele kmeňa. "Niektoré mali len tri roky." Táto správa bola pre mnohých Kanaďanov šokom, ale nemala by byť.
Obetí je omnoho viac
Domorodí obyvatelia Kanady, najmä tí, ktorí tento školský systém prežili, už roky vedia, že v krajine sa nachádzajú neoznačené hroby ich príbuzných. A Kanada podľa nich robí veľmi málo, aby to zmenila.
Keď správy o detských hroboch vyplávali na verejnosť, myslel Saganash na priateľov, ktorých stratil počas desiatich rokov strávených v rezidenčnej škole La Tuque v Quebecu. "Tí, ktorí zmizli alebo sa nikdy nevrátili domov, tí, ktorých som poznal, boli týraní fyzicky, sexuálne aj duchovne," napísal Saganash. "Tieto spomienky vo mne zostanú celý život.“
V rokoch 1867 až 1996 uniesol štát viac ako 150 000 domorodých detí od rodičov a prinútil ich k pobytu v školách v rámci kampane nútenej asimilácie. Tisíce detí boli vystavené fyzickému, emocionálnemu a sexuálnemu zneužívaniu. Podľa úradných záznamov zahynulo 3213 osôb. Skutočné číslo je určite oveľa vyššie.
Príšerné podmienky
Po celé desaťročia sa úmrtnosť domorodých detí v týchto školách pohybovala na dvojnásobne až päťnásobne vyšších číslach, než bola úmrtnosť na bežných školách. K zničujúcim stratám na životoch prispeli aj samovraždy, zanedbávanie a choroby. Zhruba 900 školákov zomrelo na tuberkulózu. Ďalší podľa záznamov umierali na chrípku či zápal pľúc. Pri stovkách ďalších prípadov nie je známa príčina smrti.
Počas pandémie chrípky v roku 1918 riaditeľ jednej zo škôl v Alberte napísal list úradom: „Nemáme karanténne oddelenie ani nijaké nemocničné vybavenie. Mŕtvi, umierajúci, chorí a rekonvalescenti sú všetci spolu.“
Spomienky zostávajú živé pre mnohých preživších. Shirley Leon si spomenula, že ako dieťa videla nákladné autá pre dobytok, potom „videla plakať bratrancov a sesternice, ktorých naložili na nákladné autá a odviezli - nevedeli sme, kam“, opisuje o desaťročia neskôr. Čoskoro si vláda prišla aj pre ňu. V 40. rokoch navštevovala školu Kamloops.
Pri cirkevnom internáte objavili detský masový hrob. Nie je to výnimka, priznal Trudeau
Kultúrna genocída
Niektoré školy boli riadené vládou, iné spravovala cirkev. Všetci však zdieľali jediný cieľ. Jeden úradník v roku 1910 napísal, že tieto školy boli „zamerané na konečné riešenie indiánskeho problému“. V praxi to znamenalo zbaviť sa domorodých školákov a ich kultúry, jazyka a všetkého, čo ich robilo "domorodcami".
Špeciálna komisia, ktorá strávila päť rokov zbieraním príbehov preživších z týchto škôl, označila celý tento program za „kultúrnu genocídu“. Ďalší svedok Ray Silver povedal komisii o období, ktoré strávil v internátnej škole v Britskej Kolumbii. Jeho brat Dalton ochorel, ale jemu to nepovedali. "Bol to malý chlapec, ležal v posteli na ošetrovni a zomieral. Ja som o tom nevedel, až kým nezomrel."
Špeciálna komisia a nesplnené záväzky
Správa špeciálnej komisie bola zverejnená v roku 2015. Sprevádzalo ju 94 výziev k akcii - krokov, ktoré musí Kanada urobiť, aby mohla skoncovať s temnou minulosťou a zachovať sa správne v prípade 1,7 milióna domorodých obyvateľov krajiny, ktorí ešte stále trpia deficitom v oblasti zdravia, vzdelania a ekonomiky.
Komisia taktiež identifikovala 20 neoznačených hrobov v bývalých internátnych školách po celej krajine. Komisári však napísali, že „je zrejmé, že v celej krajine pravdepodobne budú existovať ďalšie neidentifikované skupinové hroby.“ Zároveň informovali, že na "dokončenie identifikácie mnohých neoznačených cintorínov a hrobov pri školách v celej Kanade“ bude potrebný celonárodný program.
Namiesto optimizmu frustrácia
Správu vyhlásili za zlomový okamih pre vzťah medzi Kanadou a domorodým obyvateľstvom. Optimizmus však ustúpil frustrácii z pasivity a zjavného nedostatku ambícií federálnej vlády. Ukázalo sa, že stanovené ciele sa neplnia a pri identifikácii obetí školského prevýchovného systému nastal len mierny pokrok.
S podporou vlády pracujú pôvodní obyvatelia na odkrývaní skutočného rozsahu hrozných udalostí. „Ak nebudeme konať, aby sme odhalili zvyšok katastrofy, bude jej postupné odkrývanie len pozvánkou na prežívanie opätovných tráum rok za rokom," vyjadril sa Saganash.