Ekoaktivistka Pažická: Môžeme byť súčasťou riešenia. Ak sa nič nezmení, ľudstvo neprežije

Natália je známa tým, že jej osud planéty nie je ľahostajný. Na svojich sociálnych sieťach i v súkromnom živote rieši témy udržateľnosti, a to najmä v oblasti módneho priemyslu. V rozhovore sa dozviete aj to, ako a kde sa naše oblečenie vyrába, aký je dopad módy na životy ľudí, prečo je dôležité o tom hovoriť a ako aj sami môžeme prispieť k tomu, aby sa nám tu aj o pár rokov ľahšie dýchalo.

Aký je tvoj vzťah k móde?

Môj pohľad na módu sa za posledné roky veľmi zmenil. Už ma nezaujíma len to, ako oblečenie vyzerá, ale aj z čoho je vyrobené, kto ho vyrobil a v akých podmienkach, akú má environmentálnu cenu. Nakupujem oveľa menej a keď sa rozhodnem niečo kúpiť ide buď o kúsok z druhej ruky, udržateľnú značku alebo nejakého malého dizajnéra.

Ako to bolo v minulosti?

Predtým som bola typický konzument. Stále som svoj šatník plnila novým a novým a nikdy som nemala dosť. Milovala som zľavy a výpredaje. Nikdy som sa nezamýšľala, že by moje správanie mohlo niekomu/niečomu škodiť a v tom bol aj problém. Nemala som dostatok informácií a keď človek nevie, nemôže konať. Teraz už viem, tak sa snažím žiť zodpovedne. Preto stále ľuďom pripomínam, aké dôležité je sa o týchto témach rozprávať.

Čo spôsobilo túto zmenu?

Mala som tú možnosť sa o otrasných dopadoch na ľudské životy presvedčiť na vlastné oči v textilnej fabrike v meste Guangzhou v Číne, kde som dva mesiace pracovala ako modelka. To bola prvá facka no po nej som si stále myslela, že sa to týka len toho škaredého nekvalitného oblečenia v Číne. Avšak rýchlo som pochopila, že sa to týka všetkého, čo si aj ja sama kupujem a to skrz moje štúdium v Amsterdame.

Počas prvého úvodného týždňa nám v škole pustili dokument The True Cost a teda pravdivá cena lacného oblečenia, ktorým si týždeň čo týždeň plníme svoje šatníky. Neverila som vlastným očiam. Ani vo sne by mi nenapadlo, že situácia môže byť v tomto priemysle tak kritická. Ak sa človek začne zaujímať o jeden problém v oblasti ekológie trošku viac do hĺbky, pochopí, že všetko je prepojené a ani nevie, kde začať. Snažím sa pozdvihnúť povedomie o týchto problémoch, lebo iniciatíva k zmene musí prísť aj od nás bežných ľudí. Tieto firmy a značky fungujú len a len vďaka našim peniazom a je dôležité na čo sa ich rozhodneme minúť. Rozhodla som sa totiž, že si už nič nekúpim zo žiadneho fast fashion obchodu.

Kedy si teda vo fast fashion reťazci nakúpila poslednýkrát?

Už sú to viac ako 4 roky. Myslím si, že je to celkom dlhá doba a aj dôkaz, že sa to už naozaj dá. Ak sa človek začne zaujímať tak zistí, že alternatív je veľmi veľa. A hlavne, aj keby sme si najbližšie roky naozaj nič nekúpili verím, že vo svojich šatníkoch toho už aj tak máme viac než dosť.

Priblížiš nám základný rozdiel medzi fast fashion a slow fashion?

Fast Fashion model odštartovala ZARA v minulom storočí a prišli na spôsob, ako ľudí donútiť nakupovať aj keď to nepotrebujú - vymysleli rýchlo meniace sa trendy. Nové kolekcie prichádzajú približne každé dva týždne, aby sme mali neustále dôvod sa k nim vrátiť a aby sme sa neustále cítili zle, že to, čo sme si kúpili pred napríklad mesiacom už nespĺňa najnovší trend. Je to beh, ktorý nikdy nemôžeme vyhrať a ja som v tomto začarovanom kruhu fungovala tiež. Ak takto človek funguje, bohužiaľ nemá vlastný štýl, iba kupuje to, čo mu je diktované. Preto so svojím šatníkom nebude nikdy spokojný.

Slow fashion je výraz, ktorý vznikol ako opak k tej rýchlej, škodlivej móde. A teda je to móda, ktorá berie do úvahy aj životy ľudí, životné prostredie, vyrába sa zodpovednejšie, dlhšie vydrží a nie je ovplyvnená sezónnymi trendami. Nie je to ustálený význam, takto to vnímam ja.

Čo pre teba znamená udržateľnosť a transparentnosť?

Sú to síce dva rozdielne pojmy, no udržateľnosť nenastane bez transparentnosti. Potrebujeme vyrábať menej - ročne vyrobíme 150 miliárd kusov oblečenia a 30 až 50 % z toho sa ani nikdy nepredá. Potrebujeme vyrábať kvalitnejšie oblečenie z certifikovaných materiálov a v bezpečných podmienkach. Potrebujeme úplne vymeniť systém, na ktorom tento priemysel vznikol a za desaťročia sa ani nikam neposunul. Vznikol na otroctve, vykorisťovaní ľudí a životného prostredia. A takto funguje dodnes. Preto potrebujeme transparentnosť. Potrebujeme vedieť kde, kto a ako naše oblečenie vyrába. Ak to nebudú ani samotné značky vedieť, situácia sa nemá ako zlepšiť.

Darí sa to značkám, ktoré kúpime aj u nás, napĺňať?

Ak sa bavíme o značkách, ktoré nájdeme v našich nákupných centrách, tak určite nie. Bohužiaľ. Ale vzniká plno malých, lokálnych a krásnych značiek. Tak isto som veľmi hrdá, že v Bratislave vznikol prvý kamenný obchod, ktorý predáva iba vegánsku a certifikovanú módu a to Etikbutik na 2. poschodí v Budove City Gate.

Je podľa teba príliš odvážne tvrdiť, že pre naše oblečenie trpia ľudia?

Ak by sme to mali povedať úplne presne, tak pre naše oblečenie ľudia umierajú. A nie iba ľudia, ale aj životné prostredie. Síce teraz máme pocit, že sa nás to netýka a že sa to deje na druhej strane sveta, no o pár desaťročí to značne zasiahne aj nás. Je naivné si myslieť, že nie sme jedna spoločnosť iba s jednou planétou.

Stretávaš sa s tým, že ľudí zaujíma, odkiaľ pochádza ich oblečenie alebo aký majú ich rozhodnutia dopad na životné prostredie?

Žijem v bubline ľudí, ktorí sa celkovo o environmentálne témy zaujímajú, takže áno. Nie je to však malá skupina ľudí, pretože na Instagrame ma sleduje takmer 43-tisíc ľudí, práve kvôli týmto témam. Je mi však úplne jasné, že stále je tu väčšina, ktorej sú tieto problémy úplne vzdialené, prípadne, že sa ani s podobnými informáciami nikdy nestretli. Je to dlhá, no potrebná cesta ľudí informovať, pretože ak sa nič nezmení, ľudská rasa neprežije alebo bude žiť v podmienkach, ktoré budú veľmi náročné na život.

Niektorí tvrdia, že lokálna a udržateľná móda je drahá. Je to podľa teba tak?

Ak má človek na krku hypotéku a 3 deti, tak áno, udržateľné značky sú drahé. Také tričko s certifikátom stojí približne 20 až 30 eur. V takomto prípade však dostali ľudia, ktorí ho šili, zaplatené. Problémom nie sú ľudia, ktorí si to nemôžu dovoliť. Problémom sú tí, čo extrémne veľa nakupujú (aj ja som tam patrila) a teda ak by nakupovali menej ale kvalitne, toto oblečenie by si dovoliť mohli.

Aktuálne robíš aj prednášky pre stredné školy. Aká je odozva mladých ľudí? A na akej úrovni sú ich vedomosti o klíme či udržateľnosti?

Napĺňa ma to nádejou, že na svete sú mladí ľudia, ktorým to nie je jedno. A zatiaľ sa mi to vždy potvrdilo. Často som veľmi milo prekvapená, koľko vedomostí majú. V ich veku som nevedela absolútne nič.

Prezentuješ sa aj ako “greenfluencerka” alebo heslom everyindividualmatters. Čo pre teba tieto pojmy znamenajú?

Znamená to pre mňa hlavne to, že každý z nás musí priložiť ruku k dielu. Niekto nemá možnosti kúpiť si potraviny v bio kvalite, ale má možnosť separovať odpad. Tie najdôležitejšie veci sa dajú robiť úplne zadarmo. Šíriť informácie ďalej, ísť voliť, podpisovať petície.

Na svojom Instagrame máš často tipy, ako voliť ekologickejšie a udržateľnejšie riešenia. Aká je odozva ľudí? Nechajú sa tebou inšpirovať?

Práve ľudia a ich odozva mi dodáva najviac energie venovať sa týmto aktivitám ďalej. Vidím, ako sa snažia. A to je úplne krásne. Sú dôkazom toho, že každý z nás sa môže rozhodnúť, či chce byť súčasťou problému alebo súčasťou riešenia.

Si aj jednou z iniciátorov petície Klíma ťa potrebuje. Tá v parlamente však prijatá nebola, ako to vnímaš?

Keď som sa dozvedela, že parlament požiadavky našej petície nevypočul, bola som veľmi smutná. Úprimne som dúfala, že by sa to po dlhých rokovaniach v NR SR mohlo podariť. Teraz to však vidím inak.

Petícia síce neprešla no my sme dokázali tému klimatickej krízy dostať k mase ľudí. Stále je tu 128 000 ľudí, ktorí za petíciou stoja a ktorým to nie je jedno. Okrem toho sa našlo 60 poslancov, ktorí hlasovali za pozmeňovák, ktorý priniesla Vladimíra Marcinková, čím sa mnohí rozhodli ísť v mene klímy proti koaličnej zmluve. Máme poslancov, ktorým táto téma nie je ukradnutá a rozhodli sa to ukázať aj počas hlasovania. Zároveň vieme, ktorým stranám udržateľný rozvoj hovorí len málo (SaS, ĽSNS, Smer, Sme rodina).

Bývalý premiér Matovič hlasoval za ambicióznejšie ciele v Bruseli (kvôli petícii hlasoval za zníženie emisií do 2030 o 65 %) a tak isto petícia získala podporu primátorov, ktorí chcú v niektorých mestách začať postupne vyhlasovať stav klimatickej núdze. Síce sme nedosiahli ten najviditeľnejší cieľ no naša petícia to ‘‘nahlodala’’ z viacerých strán, ktoré budú tvoriť postupne veľký celok.

Sú podľa teba témy klimatickej krízy pre politikov dôležité?

Bohužiaľ aj popri petícií sme rýchlo pochopili, že tieto témy sú v liste priorít skôr na konci ako na začiatku. No v spoločnosti máme čím ďalej tým viac ľudí, ktorí tieto témy začínajú vnímať a riešiť, preto verím, že sa to ukáže aj vo volebných miestnostiach pri najbližších voľbách.

S akou odozvou ste sa stretli pri presadzovaní petície? A aké ďalšie kroky plánujete?

Odozva bola obrovská a veľmi pozitívna. Cítila som z ľudí, že vnímajú závažnosť klimatickej krízy a aj to, že sa téma dostala na miesta, kde sa doteraz nedostala. Určite v našich aktivitách budeme pokračovať no ešte nemôžem povedať viac.

Je podľa teba Slovensko na ceste k udržateľnosti?

Každá krajina je na svojej ceste. Avšak ako Slovensko by sme mali robiť oveľa viac. Je to otázka prežitia ľudskej rasy, takže postupne nebudeme mať na výber a budeme musieť začať konať. Čím skôr začneme, tým obyvateľnejšia bude naša planéta.

Rozhodnutia lídrov sú nepochybne dôležité, no s čím môžem začať ako jednotlivec?

Myslím si, že v dnešnej dobe už každý z nás vie, ako prispieť. Separácia odpadu, obmedzenie mäsa a živočíšnych produktov, obmedziť konzum, hľadať certifikované oblečenie, kozmetiku, potraviny, využívať MHD, tvoriť menej odpadu, ísť zodpovedne voliť, podpisovať petície, rozprávať sa o týchto témach s rodinou, kamarátmi a podobne. Každý nech začne s tým, čo mu je najbližšie. Potom to už ide samé.