Prečo sa medvede správajú podobne ako ľudia? Motivuje ich lenivosť
Medvede grizly sa pohybujú po krajine podobne, ako väčšina ľudí. Dávajú prednosť chodníkom po rovine oproti tým, ktoré stúpajú do svahov, aj pomalšiemu tempu oproti rýchlejšiemu. Vyplýva to z pozoruhodnej novej štúdie, ktorá tieto šelmy preskúmala a porovnala ich život pod holým nebom so životom ľudí, píše denník The New York Times.
Lenivosť máme v génoch
Súčasťou štúdie boli medvede žijúce v zajatí aj vo voľnej prírode, špeciálny bežecký trenažér, nakrájané jablká a GPS prijímača. Jej výsledky rozšírili naše chápanie toho, ako prirodzený inštinkt šetriť energiu utvára správanie všetkých živočíchov, vrátane človeka. Zistenia pomáhajú vysvetliť aj to, prečo sa v divočine tak často pretínajú cesty medveďov a ľudí.
Výskumy naznačujú, že ľudia ako druh majú sklony k lenivosti a sú naprogramovaní tak, aby sa vyhýbali aktivite. Neurologická štúdia z roku 2018 na zázname mozgovej aktivity ukázala, že dobrovoľníkov oveľa viac priťahovali fotografie ľudí na stoličkách či v hojdacích sieťach, ako ľudí v pohybe.
Vrodená preferencia šetriť pohybom pre nás bola podľa všetkého kedysi dávno užitočná. Bolo to v časoch, keď lov a zber vyžadovali na rozdiel od odpočinku v tieni stromov veľa úsilia a veľa kalórií. Príliš malá aktivita nám však dnes, keď je všade jedla dosť, pôsobí problémy. Ako veľmi záľubu v leňošení zdieľame s ostatnými živočíšnymi druhmi, však doteraz nebolo jasné.
Bežecký trenažér pre medvede
Tu na scénu prichádzajú medvede, konkrétne tie, ktoré žijú v medveďom stredisku univerzity v americkom štáte Washington. Miestni biológovia skúmajú, ako šelmy žijú, ako sa stravujú a ako na seba vzájomne pôsobia s človekom. V štúdii uverejnenej v odbornom časopise Journal of Experimental Biology sa vedci rozhodli zistiť, koľko energie presne grizlyovia spotrebujú pri rôznych druhoch pohybu a ako tieto zistenia môžu ovplyvniť správanie v ich každodennom živote.
Biológovia pre začiatok postavili pevnú konštrukciu okolo bežeckého trenažéra pôvodne určeného pre kone. Po úpravách sa pás mohol nakloniť nahor alebo nadol až o 20 percent a zvládnuť medvediu veľkosť a váhu. Následne naučili deväť miestnych medvedích samcov a samičiek, z veľkej časti narodených v zajatí, aby na pás vyliezli a dali sa na pochod, a za odmenu im dávali kúsky párkov či jabĺk. "Medvede grizly jedlo veľmi motivuje," hovorí vedúci štúdie Anthony Carnaham.
Ako veľmi záľubu v leňošení zdieľame s ostatnými živočíšnymi druhmi, doteraz nebolo jasné.
Rýchlosť verzus pomalosť
Podľa zloženia vzduchu v konštrukcii vedci určili, koľko energie medvede vynaložia pri rôznych rýchlostiach a pri stúpaní či klesaní. Vďaka tomu zistili, že pre medvede je z fyziologického hľadiska najefektívnejšie kráčať rýchlosťou okolo 4,1 kilometra za hodinu - v takom tempe spotrebujú najmenej kyslíka.
Vedci zhromaždili dostupné informácie o pohybe divokých medveďov, okrem iného pomocou GPS štatistík o pohybe medveďov grizly z Yellowstonského národného parku, a porovnali ich s predchádzajúcimi štúdiami pohybu ľudí a ďalších zvierat po voľnej krajine.
Pri porovnaní dát vedci zistili, že divé medvede sú, podobne ako ľudia, zrejme stvorené na leňošenie. Výskumníci očakávali, že sa medvede pohybujú tou najefektívnejšou rýchlosťou, kedykoľvek sa to len dá, uvádza Carnahan. V skutočnosti sa medvede po Yellowstonskom parku túlajú fyziologicky neefektívne a šuchtajú sa priemernou rýchlosťou 2,2 kilometra za hodinu.
Pri porovnaní dát vedci zistili, že medvede sú, podobne ako ľudia, zrejme stvorené na leňošenie.
Divočinu zdieľame s podobnými tvormi
Medvede si tiež vždy vyberali čo najmenej prudký svah, aj keď to znamenalo, že trasa bude dlhšia. "Veľa chodili po vrstevniciach," uvádza Carnahan. Preferované chodníky sa tak podobali tým, ktoré si pri pohybe v divočine vyberali ľudia.
Je potrebné pripomenúť, že medvede grizly, podobne ako iné medvede, môžu prekvapiť a náhle vyštartovať s dychberúcou rýchlosťou a zúrivosťou, "keď sa im chce", zdôrazňuje Carnahan. "Videl som medveďa prebehnúť cez horskú lúku za šesť alebo sedem minút, zatiaľ čo mne ju trvalo prejsť celé popoludnie," podotýka.
Štúdia netvrdí, že sa ľudia na vychádzkach v prírode ponevierajú a držia sa rovín, ale dokladá, že vyberanie náročnejších chodníkov si žiada určité fyzické a psychické úsilie. V neposlednom rade výskum pripomína, že divočinu zdieľame s veľkými predátormi, ktorí stoja na vrchole potravinového reťazca a ktorí si môžu vybrať rovnakú cestu ako my.
