"Bratská pomoc". Pred 52 rokmi vojská obsadili Československo
Invázia armády Sovietskeho zväzu a vojsk z ďalších krajín takzvanej Varšavskej zmluvy – Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky – v noci z 20. na 21. augusta 1968 bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Agresori ju cynicky nazývali "bratská pomoc".
Krycí názov Operácia Dunaj
Na intervencii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií, 12 tankových, 13 motostreleckých a dve výsadkové, i jedna letecká armáda. Skupina A tvorená sovietskymi a poľskými jednotkami začala nástup z priestoru Legnice - Krakov. Skupina B pozostávajúca z jednotiek ZSSR a NDR začala v Görlitzi, Zittau, Drážďanoch a Kliegenthale. Skupina C, sovietske, maďarské a bulharské jednotky, zas z oblasti Györu.
Celkovo vstúpilo na územie Československa v prvom slede približne 160.000 vojakov a 4600 tankov. Postupne sa počet rozrástol na 750.000 vojakov, podľa niektorých zdrojov 500.000, s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami. Intervenčným jednotkám velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij. Na operácii sa nezúčastnilo Rumunsko, ktoré bolo tiež súčasťou Varšavskej zmluvy.
Keď sa v januári roku 1968 stal Alexander Dubček prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a v apríli vedenie strany prijalo Akčný program KSČ s početnými reformami, začalo sa obdobie takzvanej Pražskej jari. Tento proces či samotná myšlienka socializmu s ľudskou tvárou narážali na zásadný nesúhlas sovietskeho vedenia i samotného najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Leonida Iľjiča Brežneva. Prvým politikom, ktorý sa zmienil o možnom použití sily v ČSSR, však bol podľa bulharských historikov najvyšší bulharský predstaviteľ Todor Živkov.
Sovietske jednotky odkladali svoj odchod
V Československu sa v závere júna konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Sovietske jednotky odkladali svoj odchod z ČSSR, čo zvyšovalo napätie. Odišli až po takzvanej Bratislavskej konferencii 3. augusta, na ktorej Zväz sovietskych socialistických republík, Československá socialistická republika, Maďarsko, Poľsko a Nemecká demokratická republika podpísali spoločný protokol. Ten okrem iného obsahoval tzv. Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity - teda právo na vojenský zásah v krajine, v ktorej by bolo ohrozené socialistické zriadenie. Na konferencii v Bratislave tiež došlo k odovzdaniu tzv. pozývacieho listu, ktorý adresovali protireformní komunisti okolo Vasiľa Biľaka sovietskemu vedeniu.
Hlásenie československého rozhlasu: „Včera, dňa 20. augusta 1968, okolo 23. hodiny večer, prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády a prvého tajomníka ÚV KSČ.“
Samotná vojenská akcia sa začala v utorok 20. augusta večer. Už po 21. a 22. hodine pristáli v Brne a Prahe sovietske lietadlá. Pozemné vojská prekročili hranice po 23. hodine. Minister národnej obrany Martin Dzúr telefonoval so sovietskym ministrom obrany Andrejom Grečkom, ktorý ho varoval pred ozbrojeným odporom. Sovietski dôstojníci sa tiež v budove generálneho štábu snažili zabrániť akémukoľvek ozbrojenému odporu Československej ľudovej armády.
V Prahe 20. augusta od 14. hodiny zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ. Delegáti sa o invázii dozvedeli o 23.30 h. Okolo 1. hodiny v noci členovia predsedníctva strany schválili text výzvy Všetkému ľudu československému, v ktorom uviedli, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia, a tiež v rozpore s medzinárodným právom. Už do 2. hodiny sa text šíril prostredníctvom rozhlasu.
Zadržaní a deportovaní do Moskvy
Najvyšší československí predstavitelia boli zadržaní a deportovaní do Moskvy na rokovania so sovietskym vedením. V ďalších dňoch sa k nim pridal aj prezident Ludvík Svoboda či zástupcovia protireformného krídla. Pod nátlakom sovietskej strany bol v noci 26. augusta 1968 podpísaný tzv. Moskovský protokol, ktorý de facto legitimizoval vojenskú akciu. Tá sa oficiálne skončila 15. novembra 1968. Postupne sa v priebehu rokov 1969 a 1970 začal proces tzv. normalizácie.
Českí historici Ivo Pejčoch a Prokop Tomek z Vojenského historického ústavu v publikácii Okupácia 1968 uviedli, že si vojenská intervencia vyžiadala až 137 obetí, z toho 37 na Slovensku. Sovietske vojská, ktorých prítomnosť v ČSSR mala byť dočasná, tu zotrvali až do Novembra '89, posledný vojenský transport z územia Československa odišiel 19. júna 1991.
Napriek všeobecnému odporu obyvateľstva k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa podľa historičky z Historického ústavu SAV Maríny Zavackej našli aj ľudia, ktorí celú vec privítali. Ako uviedla pre, okrem všeobecne známych vysokých funkcionárov, ktorí boli autormi takzvaného „pozývacieho listu“, to boli aj nižší komunistickí pohlavári na regionálnej úrovni, ktorí sa cítili reformným procesom v roku 1968 ohrození.
