Povstania, teror, obete. Konflikt Kurdov a Turkov trvá 35 rokov

V Turecku žije 14 miliónov Kurdov

Populácia Kurdov žije na území dnešného Turecka, Iraku, Iránu a Sýrie a predstavuje približne 30 miliónov ľudí obývajúcich tento región. Najviac z nich - vyše 14 miliónov - žije v Turecku. Početné komunity Kurdov žijú však aj v mnohých štátoch Európy, najmä v Nemecku, ale aj v Austrálii či Japonsku.

Do porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne a jej rozpadu v roku 1918 boli kurdské kmene vazalmi tureckého kalifa. Často boli nasadzované ako trestné oddiely pri potláčaní vzbúr na východných hraniciach a ako sunniti tiež bojovali proti šiitskej Perzii.

Sevreská mierová zmluva z roku 1920 (podpísaná v meste Sevres pri Paríži) sľubovala niekdajšiemu osmanskému Kurdistanu nezávislosť, avšak na konferencii v Lausanne o dva roky neskôr, po nástupe Kemala Atatürka k moci, o tom už nebolo ani reči.

Európske veľmoci presunuli Kurdov novým vládam v Ankare, Bagdade a Damasku. Podľa Tomáša Kaválka z Katedry politológie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne vychádza nepriateľstvo Turecka a Kurdov z faktu, že nacionalistická ideológia Kemala Atatürka potláča všetky ostatné identity okrem tureckej. Na Kurdov nazerá ako na piatu kolónu Turecka.

Kurdská autonómia a veľké povstanie

V roku 1946, keď severné oblasti Iránu okupovala sovietska armáda, došlo s podporou Moskvy 22. februára k vzniku tzv. Mahabadskej republiky – kurdskej autonómie v severozápadnom Iráne. Sovieti sa pod tlakom USA museli z tohto regiónu stiahnuť a kurdskú autonómnu oblasť dobyl Irán 31. marca 1947. Táto skúsenosť však Kurdov posilnila v snahe usilovať sa o svoju štátnosť.

V roku 1961 prepuklo v Iraku veľké kurdské povstanie, ktoré s väčšou i menšou intenzitou trvalo do roku 1992. Viedol ho Mistefa Barzaní (v arabčine Mustafá Bárizání), zakladateľ Demokratickej strany Kurdistanu a najvplyvnejší kmeňový vodca irackých Kurdov. Tisícky Kurdov zahynuli vo vojne medzi Irakom a Iránom (1980-1988), a to na oboch stranách konfliktu. V roku 1978 vznikla v Turecku Strana kurdských pracujúcich so skratkou PKK – založil ju 28. novembra 1978 Abdullah Öcalan. Od roku 1979 sa pohyboval mimo Turecka, svoju organizáciu riadil z Damasku alebo zo Sýriou kontrolovanej časti Libanonu.

Partizánska vojna a teror

Ozbrojený boj za nezávislosť začala PKK v Turecku v roku 1984. Len počas prvých desiatich rokov partizánskej vojny Kurdov proti Turecku na juhovýchode krajiny si boje vyžiadali 12.000 mŕtvych. Teror sa preniesol aj do západnej Európy – 28. marca 1996 generálny tajomník PKK Öcalan pohrozil teroristickými útokmi v Nemecku, prípadne útokmi na nemeckých dovolenkárov v Turecku.

V roku 1998 musel Öcalan opustiť Sýriu, ktorej Turci pohrozili vpádom vojenských jednotiek. Pokúšal sa získať politický azyl v Rusku, práve na ceste z Moskvy ho zatkli 12. novembra 1998 na letisku v Ríme. Po zmiznutí z Ríma ho 15. februára 1999 zadržalo turecké komando na gréckej ambasáde v Keni. Öcalanovo zatknutie a prevoz do Turecka sprevádzali útoky Kurdov na viaceré grécke i kenské ambasády v Európe.

Štátny bezpečnostný súd v Turecku odsúdil Öcalana v júni 1999 na trest smrti za vlastizradu. Pripísal mu 30.000 obetí na životoch. V roku 2002 mu Turecko zmiernilo rozsudok na doživotný trest. Odpykáva si ho vo väzení na ostrove Imrali južne od Istanbulu. Po niekoľkých prímeriach a prechodných zlepšeniach vzťahov (napríklad roky 2002 a 2009) sa zakaždým opäť obnovilo násilie. Konflikt si do roku 2010 vyžiadal 42.000 obetí.

Boj proti Islamskému štátu

V roku 2012 sa začali rokovania medzi PKK a tureckými bezpečnostnými zložkami, ktoré v marci 2013 viedli k vyhláseniu prímeria. Mierové rokovania však postupovali pomaly a prímerie sa skončilo 25. júla 2015 po tom, ako turecké ozbrojené sily podnikli nálety na kurdské pozície v severnom Iraku.

Zároveň, keď v Sýrii vypukla občianska vojna, kurdské milície – Ľudové obranné jednotky vedené Stranou demokratickej jednoty, ktorá je prepojená s tureckou PKK – získali pod svoju kontrolu rozsiahle sýrske územia. Od roku 2013 však museli čeliť intenzívnym útokom Islamského štátu, podobne ako v Iraku v roku 2014.

Kurdi bojovali proti Islamskému štátu spolu s arabskými milíciami pod záštitou aliancie Sýrskych demokratických síl a s podporou amerických leteckých síl, zbraní a poradcov. Vďaka tomu sa podarilo vytlačiť IS z desiatok tisícov kilometrov štvorcových územia v severovýchodnej Sýrii a vytvoriť kontrolu nad veľkým úsekom hraníc s Tureckom.

Turecko však vníma tieto kurdské jednotky ako "teroristickú" organizáciu spojenú s PKK, čím odôvodňuje aj svoj úder. Konflikt tiež využila turecká vláda na prenasledovanie svojich kritikov. Tureckí akademici spísali petíciu proti násiliu voči Kurdom, ktorú podpísalo asi 1200 osobností. Vláda odpovedala zatknutím niekoľkých desiatok signatárov, ako aj novinárov a profesorov, ktorí boli obvinení z teroristickej propagandy.