Bezbranné ženy, samostatní muži. Šaty majú svoje skryté významy
Žiadny typ mužského oblečenia, ak nepočítame zvieraciu kazajku, sa nikdy nezapínal na chrbte. Pri ženských šatách platí pravý opak. Práve preto boli ženy často odkázané na pomoc niekoho ďalšieho. Móda nám tak prezrádza o vnímaní žien v spoločnosti a o ich rolách možno viac, než je nám milé.
Veľavravné šňurovanie na chrbte
Čo zistíme, ak sa zameriame špeciálne na prvky módy, ktoré sa týkajú chrbta a tak unikajú kontrole nositeľa? "Ľudské telo nie je anatomicky prispôsobené na to, aby sme si dosiahli na chrbát. Umiestniť tam zapínanie je neprirodzené," hovorí Alexandre Samson, organizátor výstavy, ktorá skúma chrbát ako miesto, ktoré uniká kontrole nositeľa. Výstavu na pomedzí módy a spoločenských vied, prezentovali v parížskom Burdellovom múzeu.
V 15. storočí sa pri ženských šatách hojne využívalo šňurovanie na chrbte, a to bez ohľadu na sociálne postavenie nositeľky. Dedinčankám, ktoré nemali k dispozícii komorné, musel často pri obliekaní pomôcť manžel, brat alebo otec, ak nebola k dispozícii v rodine žiadna žena. V 18. storočí sa začali používať háčiky a v 19. storočí sa síce korzety zapínali vpredu, šňurovanie však ostalo vzadu.
Pokus s vestami rovnosti nevyšiel
Muži ostali podobných komplikácií so zapínaním na chrbte ušetrení. Za zmienku stoja len zvieracie kazajky, ktoré sa používali v nemocniciach či väzeniach. Aj tu však existuje výnimka, potvrdzujúca pravidlo. "V Paríži sa v rokoch 1830 až 1840 objavili pánske "vesty rovnosti" zapínané na chrbte. Mali byť symbolom univerzálneho bratstva, keďže si žiadali pri obliekaní "bratskú pomoc". Pre ženy však bola takáto nutnosť spolupráce každodennou realitou," podotkol Samson.
V 20. storočí návrhár Paul Poiret oslobodil ženy od korzetov. V tom čase sa začalo viac pozornosti sústrediť na dekolt, situovaný na chrbte. Hlboké výstrihy spočiatku nosili len prostitútky. Potom sa však objavila Rita de Acosta Lydigová, ktorá sa cez prestávku v Metropolitnej opere ukázala v jednoduchých čiernych šatách s odhaleným chrbtom. Hrala sa premiéra opery Dievča zo Západu a jej autor Giacomo Puccini vraj strávil zvyšok večera v Ritinej lóži.
Mireille Darcová sa vo filme Veľký blondín s čiernou topánkou z roku 1972 objavila len na osem minút. U Guy Laroche si objednala šaty, "na ktoré sa nezabudne". "Dekolt sa rozhodli urobiť na chrbte. Tak hlboko, že to skoro nebolo slušné. Našťastie tam bola retiazka, ktorá všetko držala na svojom mieste. Hovorí sa, že o tom dopredu nikto nič nepovedal a herec Pierre Richard bol z toho dočista vyvedený z miery," vysvetlil Samson.
Vlečky, batohy a nápisy
Batohy, ktoré sa spájajú s vojakmi a školákmi, sa medzi návrhármi presadzovali dosť ťažko. Prvý pokus firmy Hermes z roku 1968 sa neujal. Až Prada na konci 70. rokov zabodovala s batôžkom z nylonu.
"Chrbát je jediná časť tela, na ktorú si nedovidíme a ktorú ostatní vidia lepšie než my. Rozvíjať tento motív znamená pracovať s bezmocnosťou, krehkosťou. A ľudia nie sú radi, keď sú bezmocní," hovorí Samson. V 18. storočí získala popularitu vlečka. Bohatí si predĺžením zadnej partie chránili chrbát. Ruská panovníčka Katarína II. mala pri korunovácii 14 metrov dlhú vlečku, ktorú nieslo dvanásť sluhov. Absolútny rekord.
Nie je divu, že nápis I really don't care, do you? (Je mi to úplne jedno, a vám?) na chrbáte kabáta Melanie Trumpovej vyvolal taký rozruch. Americká prvá dáma takto vyrazila do tábora na americko-mexickej hranici, kde zadržiavali deti bez dokumentov.
