Objavili nového lietajúceho dinosaura, dosiaľ najvtákovitejšieho
Nemeckí vedci objavili pozostatky nového druhu lietajúceho dinosaura, ktorý mával krídlami ako krkavec a mohol by poskytnúť kľúčové objasnenie, ako sa súčasné vtáky vyvinuli zo svojich plazovitých predchodcov. Viac než jeden a pol storočia od svojho objavenia v roku 1861 bol archeopteryx - malý operený dinosaurus približne veľkosti vrany, ktorý žil v močariskách pred 150 miliónmi rokov - všeobecne považovaný za najstaršieho lietajúceho vtáka.
Paleontológovia z Univerzity Ľudovíta a Maximiliána v Mníchove a švajčiarskej Fribourskej univerzity skúmali skalné útvary v nemeckom regióne Bavorsko, ktorý je domovom takmer všetkých známych vzoriek archeopteryxa. Narazili na skamenené krídlo, ktoré bádateľský tím najskôr považoval ústroj rovnakého zmieneného druhu.
Čoskoro však vedci objavili niekoľko odlišností. "Sú tam podobnosti, ale po detailnom porovnaní s archeopteryxom a ďalšími, geologicky mladšími vtákmi jeho fosílne pozostatky naznačili, že máme do činenia s trocha odvodenejším vtákom," uviedol hlavný autor štúdie Oliver Rauhut z Oddelenia LMU pre vedy o Zemi a environmentálne vedy. Vedci dali novému vtákovitému dinosaurovi názov alcmonavis poeschli - po keltskom výraze pre neďalekú rieku a vedcovi, ktorý fosíliu objavil, vedúcom archeologických prác Rolandovi Poeschlovi. Štúdia publikovaná vo vedeckom časopise eLife Sciences uvádza, že alcmonavis poeschli je "najvtákovitejším" dinosaurom, aký bol dosiaľ objavený.
Okrem toho, že alcmonavis poeschli je podstatne väčší než archeopteryx, mal vo svojich krídlových kostiach viac zárezov, čo poukazuje na svaly, ktoré mu umožňovali aktívne mávať krídlami. Táto črta je prítomná pri omnoho súčasnejších vtákoch, avšak nie u archeopteryxa, upozorňujúc vedci. Nový nález pravdepodobne rozprúdi diskusiu medzi expertmi na dinosaury o tom, či si vtáky a dinosaury vyvinuli schopnosť mávať krídlami zo skorších plachtiacich druhov. "Jeho adaptácia ukazuje, že evolúcia letu musela napredovať pomerne rýchlo," vyhlásil spoluautor štúdie Christian Foth z UF.
