Počasie šalie. Prečo prehrávame boj s klimatickou zmenou?
Plamene divokých požiarov pustošia krajinu severnej pologule od Kalifornie po Sibír, v Grécku nedávno oheň zabil desiatky ľudí. Obyvateľov mnohých krajín dusia úmorné horúčavy, pre ktoré v Japonsku zomrelo 125 ľudí. Pohromy, ktoré sme kedysi považovali za extrémne výkyvy počasia, sú dnes bežné. Hoci sa zdalo, že pud sebazáchovy nás povedie k víťazstvu nad globálnym otepľovaním, zatiaľ prehrávame.
Čoraz väčšie výzvy
Vedci už dlhší čas upozorňujú, že s otepľovaním planéty, ktorá je dnes zhruba o jeden stupeň Celzia teplejšia než v čase, keď sa rozhorela prvá pec priemyselnej éry, je počasie čoraz šialenejšie. Podľa jednej predbežnej analýzy by bez pôsobenia globálneho otepľovania bola len polovičná pravdepodobnosť, že nastane také horúce leto ako to tohtoročné, píše The Economist.
Čím zretelnejší je dopad klimatických zmien, tým väčšie sú aj výzvy, ktoré čakajú ľudstvo. Tri roky po tom, čo sa štáty v Paríži zaviazali udržať nárast teplôt pod dvomi stupňami v porovnaní s predindustriálnou érou, emisie skleníkových plynov opäť rastú. To platí aj o investíciách do ropy a plynu. V roku 2017 vzrástol prvýkrát po štyroch rokoch dopyt po uhlí.
Dotácie na obnoviteľné zdroje energie, teda na solárnu a veternú energiu, sa často znižujú. Jadrová energia, ktorá klíme neškodí, je drahá a nepopulárna. Kiež by sa dalo povedať, že ide o prechodné komplikácie a že ľudstvo sa nakoniec dopracuje k víťazstvu nad globálnym otepľovaním. V skutočnosti však túto vojnu prehrávame.
Ľudia majú strach
Nie, že by nedochádzalo k žiadnemu pokroku. Solárne panely, veterné turbíny a ďalšie technológie sú lacnejšie, efektívnejšie a ich využitie rastie. Vlani sa na svete predalo viac ako milión elektromobilov. V niektorých slnečných miestach je dnes obnoviteľná energia lacnejšia než uhlie.
Verejnosť sa obáva čoraz viac. Prieskum v 38 krajinách minulý rok ukázal, že 61 percent ľudí považuje klimatické zmeny za vážnu hrozbu. Väčšie obavy vyvolávajú už len teroristi Islamského štátu. Investori na západe sa odvracajú od firiem, ktoré fungujú na báze ropy a uhlia. Mnoho amerických miest chce pokračovať v ekologicky zodpovednej politike napriek rozhodnutiu prezidenta Donalda Trumpa opustiť dohodu z Paríža.
V smogom zahltenej Číne a Indii sa ľudia, ktorí sa dusia splodinami, snažia presvedčiť vlády, aby prehodnotili plány, ktoré počítajú s elektrifikáciou založenou na uhlí. Optimisti tvrdia, že svet bez uhlíkových emisií je na dosah. Vzhľadom na to, aké ťažké je dosiahnuť dohodu o spoločnom cieli a presadiť ju, to však bude mimoriadne zložité.
Jedným z dôvodov je nárast dopytu po energii, zvlášť v rozvíjajúcej sa Ázii. V rokoch 2006 až 2016 stúpla spotreba tamojších ekonomicky sa rozvíjajúcich krajín o 40 percent. Spotreba uhlia, ktoré je bezkonkurenčne najšpinavším fosílnym palivom, rástla o 3,1 percenta ročne. Elektrina z fosílnych palív sa na súčasnú rozvodovú energetickú sieť napojí jednoduchšie než obnoviteľné zdroje závislé na počasí.
Politická nevšímavosť a lobby
Druhou príčinou je ekonomická a politická nevšímavosť. Čím viac fosílnych palív daná krajina spotrebuje, tým ťažšie sa ich potom zbavuje. Mocné lobby a voliči stojaci za nimi stále udržujú uhlie ako významnú súčasť energetického mixu. Zmena zabehnutého systému môže trvať roky. Británia zažila prvý deň od priemyselnej revolúcie, keď sa nemusela spoliehať na uhlie, až minulý rok.
Posledným dôvodom je technická náročnosť obmedzovania uhlíkových emisií v odvetviach mimo energetiku. Oceliarstvo, výroba cementu, poľnohospodárstvo, doprava a ďalšie ekonomické aktivity spôsobujú viac ako polovicu svetových emisií uhlíku. Obmedziť ich je technicky náročnejšie než pri výrobe elektriny a chránia ich aj záujmy jednotlivých odvetví. Úspechy pritom môžu pôsobiť ako ilúzia. Napríklad, viac než milión čínskych elektromobilov jazdí na elektrinu vyrábanú z viac ako dvoch tretín z uhlia a tak tieto elektromobily produkujú viac oxidu uhličitého než niektoré úsporné vozidlá na benzín.
Existuje množstvo nápadov
Svet má dostatok nápadov, ako dosiahnuť parížske ciele. Asi 70 krajín a regiónov zodpovedných za pätinu všetkých emisií zdaňuje uhlíkové emisie. Technici pracujú na výkonných prenosových sústavách, na oceli bez uhlíku, dokonca na cemente, ktorého výroba pohltí viac oxidu uhličitého, než ho vypustí do vzduchu. Všetky tieto snahy a potom ďalšie vrátane výskumu, ako odrážať slnečné svetlo naspäť do vesmíru, by sa mali zintenzívniť.
Všetky tieto metódy toho veľa nezachránia, ak sa priamo nepostavíme klimatickej ľahostajnosti. Západné krajiny zbohatli vývojom priemyslu založeným na uhlíkových emisiách. Musia dodržať svoj záväzok z Paríža a pomôcť chudobnejším krajinám, aby sa prispôsobili a obmedzovali budúce emisie bez toho, aby obetovali rozvoj potrebný na skoncovanie s chudobou.
Kroky proti zmene klímy budú finančne náročné najmä zo začiatku. Aj keď posun od uhlíkov môže nakoniec ekonomiku obohatiť, rovnako ako to v 20. storočí urobil prechod k elektrine a autám používajúcim fosílne palivá.
Kľúčovú úlohu zohrávajú politici. Mali by zdôvodniť a odštartovať reformu a zaistiť, aby váhu zmeny neniesli len tí najzraniteľnejší. Možno, že im globálne otepľovanie pomôže objaviť kolektívnu vôľu. Nanešťastie to však vyzerá, že vo svete sa predtým stihne ešte výrazne otepliť.
