Slovensku zamietli žalobu na EÚ. Fico to rešpektuje, kurz nemení
Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu zamietol žaloby Slovenska a Maďarska proti dočasnému mechanizmu EÚ na prerozdeľovanie utečencov na základe kvót. Robert Fico na tlačovej besede uviedol, že právny názor európskeho súdneho dvora Slovensko rešpektuje, na politickom postoji vlády sa však nič nemení.
Migračnú krízu posúdili správne
Rada EÚ sa v roku 2015 nedopustila nesprávneho posúdenia migračnej krízy. Konštatoval to Súdny dvor EÚ, ktorý v celom rozsahu zamietol žaloby Slovenska a Maďarska proti dočasnému mechanizmu povinného premiestnenia žiadateľov o azyl.
Súdna inštancia z Luxemburgu pripomenula, že Rada Európskej únie ako odpoveď na migračnú krízu z leta 2015 prijala v septembri toho istého roku rozhodnutie, ktorého cieľom bolo pomôcť Taliansku a Grécku čeliť masívnemu prílevu migrantov. Počas obdobia dvoch rokov (do 26. septembra 2017) sa malo premiestniť 120.000 osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, z týchto dvoch štátov do iných členských štátov Únie. Proti hlasovali delegácie Českej republiky, Maďarska, Rumunska a Slovenska, Fínsko sa zdržalo hlasovania.
Rozhodnutie Rady EÚ, proti ktorému neskôr vlády SR a Maďarska podali žalobu, bolo prijaté na základe článku 78 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý stanovuje, že "ak sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, môže Rada EÚ na návrh Európskej komisie prijať dočasné opatrenia v prospech dotknutého, respektíve dotknutých členských štátov. Uznáša sa po porade s Európskym parlamentom".
Slovensko a Maďarsko, sa súdnou cestou domáhali zrušenia tohto rozhodnutia. Ako dôvod uvádzali jednak procesné chyby a výber nesprávneho právneho základu, jednak to, že toto rozhodnutie nebolo vhodné ako reakcia na migračnú krízu, a ani potrebné na tento účel.
Odpoveď na núdzovú situáciu
Súdny dvor vo svojom verdikte vyvrátil tvrdenie, že sa pri rozhodovaní o kvótach pre utečencov mal uplatniť legislatívny postup. Ten sa podľa súdu uplatní len v prípade ustanovenia Zmlúv, ktoré na takýto postup výslovne odkazuje. Článok 78 ods. 3 ZFEÚ však neobsahuje výslovný odkaz na legislatívny postup, čiže napadnuté rozhodnutie mohlo byt prijaté aj v rámci nelegislatívneho postupu.
V rovnakom kontexte Súdny dvor rozhodol, že článok 78 ods. 3 ZFEÚ umožňuje inštitúciám EÚ prijať všetky potrebné dočasné opatrenia ako účinnú a rýchlu odpoveď na núdzovú situáciu v dôsledku náhleho prílevu vysídlených osôb. Ide o výnimky z legislatívnych aktov pod podmienkou, že takéto výnimky budú ohraničené z hľadiska rozsahu ich materiálnej aj časovej pôsobnosti a že ich cieľom ani dôsledkom nebude trvalé nahradenie alebo zmena legislatívnych aktov, čo je v tomto prípade splnené. Časový rozsah pôsobnosti napadnutého rozhodnutia - od 25. septembra 2015 do 26. septembra 2017 - je presne vymedzený, nemožno spochybniť jeho dočasnú povahu.
Súdny dvor tiež spresnil, že ak napadnuté rozhodnutie predstavuje nelegislatívny akt, na jeho prijímanie sa potom nevzťahovali požiadavky na účasť národných parlamentov.
Nedostatok ústretovosti niektorých štátov
Ďalej Súdny dvor rozhodol, že závery Európskej rady z 25. a 26. júna 2015, podľa ktorých majú členské štáty rozhodnúť "konsenzom" o rozdelení osôb, vyžadujúcich si medzinárodnú ochranu pri "zohľadnení špecifickej situácie každého členského štátu", nemohli brániť prijatiu napadnutého rozhodnutia, lebo závery júnového summitu EÚ sa vzťahovali na iný návrh premiestnenia - na rozdelenie 40.000 migrantov z prvého polroka 2015.
Žalujúce strany poukazovali na to, že ministri vnútra nemuseli hlasovať jednomyseľne a boli v tomto spore "prehlasované". Súdny dvor EÚ však potvrdil, že Rada ministrov nebola povinná prijať toto rozhodnutie jednomyseľne, lebo Európska komisia schválila zmenený návrh prostredníctvom dvoch svojich členov, ktorým na to udelilo oprávnenie kolégium komisárov.
Súdny dvor napokon konštatuje, že Rada EÚ sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že cieľ sledovaný rozhodnutím o kvótach nebolo možné dosiahnuť prostredníctvom menej obmedzujúcich opatrení. Preto súd rozhodol, že Rada ministrov neprekročila svoje právomoci, keď dospela k záveru, že predošlý mechanizmus týkajúci sa premiestnenia 40.000 osôb na dobrovoľnom základe nie je postačujúci na zvládnutie bezprecedentného prílevu migrantov, ku ktorému došlo v priebehu júla a augusta roku 2015.
V závere svojho rozhodnutia Súdny dvor EÚ konštatoval, že nízky počet doteraz uskutočnených relokácií (na základe rozhodnutia zo septembra 2015) možno vysvetliť celým súborom prvkov, ktoré Rada EÚ v čase jeho prijatia nemohla predvídať, a medzi ktoré patrí najmä nedostatok ústretovosti zo strany niektorých členských štátov Únie.
