Aztécka civilizácia sa zrútila rýchlo, príčinou bolo záhadné cocoliztli

Španielska krvavá cesta

Aztékov považujeme za civilizáciu s krvavými rituálmi. Doteraz nás však fascinujú ich znalosti astronómie, či mohutné pyramídy. O úspechu aztéckej civilizácie v predkolumbovskej dobe svedčí aj fakt, že metropola ríše Tenochtitlan patrila k najväčším mestám vtedajšieho sveta.

Keď Španieli v roku 1519 prišli do Mexika, odhaduje sa, že v celej ríši žilo asi 25 miliónov ľudí. O storočie neskôr ich zostal len milión. Prečo? Dobyvatelia ich toľko pozabíjať nemohli a navyše, Aztékovia boli napriek primitívnejším zbraniam obávaní bojovníci.

K pobrežiu dnešného Mexika priviedla dobrodruha Hernanda Cortésa a jeho kumpánov vidina pokladov a príbehy o ríši plnej zlata. Ich rýchly postup spočiatku zabezpečila dôverčivosť domorodcov, ktorí v Cortésovi videli bieleho boha. Neskôr však Španieli museli použiť klasické dobyvačné spôsoby a postupne si územie podmaňovali.

Aztécka ríša s mnohomiliónovou populáciou sa zrútila rýchlo. Čo presne stojí za jej zánikom, to je doteraz nevyriešenou otázkou. Hoci španielski dobyvatelia plienili a zabíjali vo veľkom, milióny domorodcov odrazu zmizli akoby nič. Nezabili ich meče a muškety, ale zrejme vo veľkom počte prípadov záhadná choroba. Vedci zatiaľ len špekulovali o jej rozsahu a podstate, aj keď tušili, že pochádza od dobyvateľov. Až teraz sa podarilo objaviť dôkaz v podobe malej vzorky DNA, ktorý by mal záhadu pomôcť rozlúštiť.

Poznámky kráľovho lekára

Vedelo sa, že Aztékovia používali pre označenie záhadnej zhubnej choroby pojem cocoliztli. Nebolo však jasné, akú konkrétnu chorobu slovo označuje a čo ju spôsobilo. Isté je len to, že bola strašná. Počas jednej zdokumentovanej vlny cocoliztli medzi rokmi 1545 a 1550 zmizlo až 80 percent pôvodnej populácie.

Zachoval sa dobový opis choroby z pera osobného lekára španielskeho kráľa. Medzi príznaky zahrnul vysokú horúčku, silnú bolesť hlavy, závraty, čierny jazyk, bolesti brucha a hrudníka, zväčšené uzliny za ušami, silné krvácanie z nosa, očí aj úst. Smrť prichádzala rýchlo, za tri až štyri dni bolo po všetkom. Príznaky sa však nezhodujú s chorobami, ktoré poznali lekári z Európy v 16. storočí.

V predchádzajúcich výskumoch sa uvažovalo, že cocoliztli môžu byť osýpky, kiahne, týfus alebo nejaké smrteľné vírusové horúčky. Indiáni totiž na veľkú časť európskych chorôb nemali imunitu. Na potvrdenie hypotéz chýbal pevný dôkaz.

Genóm z pohrebiska

Nové zistenia predložil Inštitút Maxa Plancka v Nemecku. Pátranie po dôkaze ich zaviedlo na pohrebisko na mexickej vrchovine Oaxacan, kde ležali obete smrtiacej epidémie zo 16. storočia. Zo zubov získali časť DNA, ktorú potom porovnávali s tisíckami genómov moderných baktérií. Podarilo sa im nájsť vinníka epidémie – salmonelu, resp. jej typ Salmonella Paratyphi C.

Takáto salmonela existuje doteraz, ale vyskytuje sa len veľmi ojedinele v rozvojovom svete. Šíri sa predovšetkým výkalmi a spôsobuje ochorenie pripomínajúce miernejší týfus. Aj teraz dokáže byť bez správnej liečby smrteľná.

Nemecký výskum priniesol prvý genetický dôkaz patogénu, ktorý môže byť v pozadí pádu aztéckej ríše. Do poskladanej mozaiky zapadá aj iný výskum, ktorý potvrdil, že tento typ salmonely poznali Európania už na začiatku 13. storočia, teda tri storočia predtým ako sa mala objaviť v Novom svete. Prezradil to genóm z pozostatkov mladej ženy pochovanej v Nórsku okolo roku 1200.

Niekoľko Španielov sa mohlo infikovať salmonelou bez toho, aby navonok prejavovali známky choroby. Stále však boli infikovaní. Aztékom chýbala prirodzená odolnosť, a preto ich dobyvatelia rýchlo nakazili. K šíreniu mohli prispieť aj zlé hygienické podmienky počas obdobia chaosu.